2

Zbigniew Nienacki Pierwsza przygoda pana Samochodzika

Copyright © by Zbigniew Nienacki (dedičia) Translation © 2005 by Peter Čačko Cover design © 2005 by Viera Fabianová Slovak edition © 2005 by Ikar

Z poľského originálu Pierwsza przygoda pana Samochodzika (Oficyna Wydawnicza „Warmia" s.c, Olsztyn 1996) preložil Peter Čačko. Redigovala Elena Račková. Obálku navrhla Viera Fabianová. Technická redaktorka Elena Benková. Vydalo vydavateľstvo Ikar, a. s., Bratislava v roku 2005 ako svoju 1874. publikáciu. Zalomenie do strán ITEM, spol. s r. o., Bratislava. Vytlačili Tlačiarne BB, spol. s r. o., Banská Bystrica.

ISBN 80-551-0902-8

PRVÁ K A P I T O L A

Tajuplný list z knihy • Záhadný Albazin • Začiatok hľadania • Oznam • Pečať sibírskej pevnosti • Čudný

lesník • Poklad piráta Kidda • Albazinské zlato • Amur • Povolenie na dovoz leva

Príčinou všetkého bol malý vytlačený lístok, ktorý som v apríli 1960 našiel na dlážke vo svojej izbe.

Upratovačka z družstva „Čistota" mi ráno umyla podlahu a požiadala ma, aby som jej dal noviny, ktoré by mohla rozostlať na vydrhnuté parkety. Noviny som však doma nemal. Vybral som sa preto do skladu zber-ných surovín a kúpil som tam balík starých novín, ktoré som porozkladal po dlážke. Večer, keď som si sa-dol pracovať k písaciemu stolu, dlážka vyzerala ako moderná maliarska kompozícia z bielych geometric-kých útvarov. Najviac bolo veľkých obdĺžnikov Timesov a Izvestí, ale nechýbali ani neveľké plachty regionálnych denníkov, na ktorých bol tu i tam pás červených titulkov.

Do oka mi padol maličký obdĺžnik - vytrhnutý list z knihy. Ležal hneď vedľa písacieho stola a stále som ho mal pred očami. Znepokojovalo ma, že je tam, lebo od útlej mladosti mi vštepovali úctu ku knihám. Čoraz ťažšie som sa sústreďoval na prácu. Práve som písal člá-nok o láske ku knihám, a ten pošliapaný list sa mi videl ako živý tvor, ktorý popiera moje slová. Preto som sa ko-nečne zohol, zdvihol ho a sfúkol z neho prach.

5 Zistil som, že je vytrhnutý z ruskej knihy. Prečítal som prvú

vetu:

24. marca 1684 dostali v Albazine list s výzvou čínskeho cisára, aby sa vzdali, napísaný po mandžusky, mongolsky a poľsky.

Po poľsky? Rýchlo som čítal ďalej. Ale nasledujúce vety neprinášali

vysvetlenie. Obsahovali iba stručnú správu, že obyvatelia Albazinu sa začali pripravovať na obranu. 4. júna 1685 sa priblížili k Albazinu prvé oddiely čínskeho vojska. Potom po pevnine pritiahla obrovská armáda: 10 000 jazdcov, 100 ľahkých kanónov a 50 ťažkých diel. Po rieke priplávalo 100 veľkých lodí a na každej z nich bolo 50 vojakov.

11. júna 1685 veliteľ čínskeho vojska ešte raz vyzval obrancov Albazinu, aby sa vzdali.

A tu sa list končil. A hoci som ho veľa ráz obracal v ruke a znova čítal - nedozvedel som sa nič viac než to, čo na ňom bolo vytlačené.

Aký bol ďalší osud obrancov Albazinu? Kde sa nachádzal ten Albazin a prečo čínska vrchnosť písala jeho obrancom po poľsky? Neveľký list knihy s číslami strán 41 a 42 - mlčal.

Na druhý deň som znova šiel do toho skladu zberných surovín a takmer pol dňa som pretriasal rôzne papiere, staré noviny a nepotrebné knižky. Hľadal som tú, z ktorej bol vytrhnutý list. Bola to zbytočná námaha. Nič som nenašiel. A podnes, hoci odvtedy prešiel dlhý čas - precestoval som veľké diaľky a zažil som desiatky príbehov - podnes však neviem, z akej knihy pochádzal ten list, ktorý som zdvihol z dlážky vo svojej izbe.

Ale hádam nie je najdôležitejšie, aký tvar a farbu mal kamienok, ktorý zapríčinil lavínu.

Namáhal som pamäť, skúšal som hľadať v serióznych historických dielach. Nikde som však nenatrafil na správu, že by v druhej polovici XVII. storočia Poľsko viedlo vojnu s Čínou, alebo že by sa na vojne s Číňanmi zúčastnili Poliaci. Ani jedna z kníh, ktoré som mal v ru-kách, neuvádzala ani názov Albazin.

A predsa bolo jasne napísané: „24. marca 1684 do-stali v Albazine list s výzvou čínskeho cisára, aby sa vzdali, napísaný po mandžusky, mongolsky a poľsky."

„Azda ten výraz - poľsky - vznikol tlačovou chybou?" uvažoval som v márnom úsilí vysvetliť si tú záhadu.

Keby som vedel aspoň, kde leží ten Albazin!... Ale ani o tom tam nebola najmenšia zmienka. K Albazinu pri-šlo po pevnine 10 000 bojovníkov, po rieke zasa priplá-valo 100 veľkých lodí. Albazin teda ležal pri nejakej rie-ke. Žiaľ, názov rieky bol pre mňa neznámou. Čína, Mandžusko, Mongolsko - sú to krajiny, ktoré

navzájom susedia. Čudne a cudzo znie slovo „Albazin". Azda to znamená, že Albazin treba hľadať až niekde tam na Ďalekom východe? Ale prečo Číňania písali do alba-zinskej pevnosti nielen po mongolsky a mandžusky, ale aj po poľsky?

To bol problém pre seriózneho vedca, a nie pre štu-denta dejín umenia, ktorý si privyrábal k štipendiu polovičným úväzkom v redakcii časopisu a zaoberal sa písaním informačných článkov o vzácnych obrazoch v starých kostoloch alebo o tom, čo nové objavili his-torici umenia a archeológovia. Doteraz som vždy spo-lupracoval so špecialistami. Teraz - v čudnej otázke Albazinu - som bol osamotený.

7 Historici, ku ktorým som sa obracal o pomoc, my-

kali plecami alebo mi navrhovali, aby som sa zaoberal problémami, ktoré riešili oni. Lenže mňa trápila záha-da Albazinu, hoci - začínal som to chápať - tuším pre-rastala moje možnosti.

Vzdal som sa jej a usiloval som sa na ňu nemyslieť. Ale koľko ráz som sa po práci v redakcii vrátil domov a zastal som na prahu svojej izby, hneď som si spome-nul na chvíľu, keď som zdvihol zo zeme malý potlače-ný list. A hoci nie som poverčivý, nemohol som zahnať myšlienku, že mi ho prihral Osud, aby som sa ním zaoberal. A čo ak je to práve tá jedna jediná „veľká šanca" v živote, okolo ktorej nesmiem ľahostajne prejsť?

Dal som do novín oznam:

Hľadáme správy, zmienky a knihy o udalostiach z druhej polovice XVII. storočia v pevnosti Aľbazin.

Akékoľvek správy oznámte oddeleniu reportáží našich novín.

Prešiel deň, druhý, tretí. Minul týždeň. Nik sa nepri-hlásil. Zopakoval som oznam. A znova bezvýsledne. Kolegovia si začali zo mňa uťahovať. Na tabuli ozna-mov, ktorá visela na redakčnej chodbe, som si prečítal:

Súrne sa hľadá zdravý rozum. Všetky správy adresujte oddeleniu reportáží, redaktorovi Albazinovi.

Uznal som, že je najvyšší čas, aby som záhadu Albazinu pustil z hlavy. Lenže práve vtedy mi poštár do-ručil veľkú sivú obálku odoslanú z Krakova. Obsahovala fotokópiu akejsi medaily s malým uškom a krátky list od známeho poľského numizmatika:

Vážený pán redaktor! Nepoznám dejiny pevnosti Albazin. Vlastním však asi dosť

zriedkavú knižku: „Zápisky Priamurského oddelenia vedeckej spoločnosti" vydané v Blagoveščensku v roku 1915. V knižke je reprodukcia pečate pevnosti Albazin a veľmi stručná zmienka, že originál pečate sa nachádza v Ermitáži. „Na výročnom zhromaždení členov Ruskej genealogickej spoločnosti v Petrohrade" - spomína sa v Zápiskoch - S. P. Trojnickij predniesol referát: „Pečať al-bazinskej pevnosti". Táto pečať je zriedkavou a zaujímavou heraldickou pamätihodnosťou, lebo vyvracia všeobecnú domnienku, že v XVII. storočí heraldické znaky neboli známe. Obľúbenými heraldickými znakmi pečatí sibírskych sídel -a k nim patrí aj pečať albazinskej pevnosti, ktorá sa nachádza v Ermitáži - boli postavy zvierat a vtákov, ktoré žijú v obrovských lesných porastoch Sibíri."

Potom nasleduje presný opis pečate. Posielam Vám fotokópiu textu, ktorý Vás zaujíma, a tiež fotografiu reprodukcie pečate. Možno Vám pomôžu spoznať dejiny pevnosti Albazin.

S úctou Dr. K. W.

Dlho som si prezeral fotografiu pečate. Teda Albazin je predsa čosi reálne jestvujúce, a nie výplod mojej fan-tázie - ako som sa už začínal domnievať.

Už viem, kde leží tajomný Albazin. Na Sibíri.

O niekoľko dní ma v redakcii navštívil mladý, tridsať-ročný muž v lesníckej uniforme.

- Prišiel som vo veci toho oznamu, - povedal. A keďže som neveľmi chápal, o aký oznam mu ide, lebo osobu mladého lesníka som nespájal s históriou Albazinu v sedemnástom storočí, lesník sa spýtal:

9 - To vy ste dali oznam, že hľadáte údaje o Albazine? - Áno, ja... Sadol si na stoličku pred mojím písacím stolom. Z

vrecka vybral plechovú škatuľku s pekným námorní-kom na viečku. Odlomil si polovičku cigarety a zastrčil ju do jednoduchej višňovej cigaretovej špičky. Ako zhyp-notizovaný som sledoval každý pohyb jeho rúk.

- Volám sa Antoni Szulc. Pracujem v Kamionkach. - Áááno... - Môžem rátať s vašou diskrétnosťou? - spýtal sa ne

očakávane. Mykol som plecami. - Nechápem... - Chcel by som vám dôverne zveriť dôležitú vec.

Myslím, že sa dohodneme. Ak by sa stalo čosi iné, môžem rátať s tým, že nikomu neprezradíte, čo vám poviem?

Nachýlil sa ku mne. Hovoril polohlasne. Cigareta, ktorú položil na popolník, strašne dymila. Dym sa dvíhal dohora tenkým stĺpikom a vo výške hlavy môjho spoločníka záhadne krúžil.

Prikývol som: - Môžete sa spoľahnúť na moju diskrétnosť. Pohodlnejšie sa usadil, preložil si nohu cez nohu

a potiahol z cigarety. - Mám dva staré plány. Jeden je plánom pevnosti

Albazin, jej hradieb a opevnenia, druhý plán znázorňu-je miesto, kde je zakopaný... poklad. Zlato.

- Mňa zaujíma iba ten prvý, - uisťoval som ho. - A poklad? Zlato? - zvolal. A takmer vyskočil zo sto-

ličky. Naklonil sa ku mne a horúčkovito hovoril: - Ja viem, že Albazin je veľmi ďaleko odtiaľto. Za hranicami. Ale vy ste nielen študent, ale aj novinár. Nájdete si ne-jaký dôvod, aby ste sa vybrali do tých odľahlých miest,

objavíte Albazin a nájdete zlato. Poklad z Albazinu si rozdelíme. Uzavrieme písomnú dohodu. Dostanete odo mňa plány, nájdete poklad a vezmete si polovicu. A ja dostanem druhú. Nemôžem vám dať iba jeden plán, le-bo možno oba navzájom súvisia.

Položil som mu ruky na plecia a usadil som ho na stoličku.

- A viete, kde leží Albazin? - spýtal som sa zdvorilo. - Nie presne. Je to kdesi veľmi ďaleko. Tuším pri

Amure. - To je málo. - Vy ste novinár. Môžete získať povolenie na takú ďa-

lekú cestu. Ľutoval som toho človeka. Vyzeral na maniaka.

Maniak v uniforme lesníka! - Musím vás sklamať, - povedal som. - Albazin ma

zaujíma len preto, že chcem vedieť, prečo v druhej po lovici XVII. storočia Číňania napísali list obrancom al- bazinskej pevnosti po poľsky. Zlato v Albazine ma vôbec nevzrušuje. A v najbližšej budúcnosti vôbec nemám v úmysle zúčastniť sa akýchkoľvek hľadaní ukrytých po kladov.

- Ale tam je zlato. Rozumiete mi? Zlato, - volal. Zhlboka som vydýchol. - Prosím vás, jestvuje Medzinárodný klub hľadačov

pokladov, ktorý má sídlo v Paríži. Raz za čas tento klub vydáva špeciálny bulletin, v ktorom sú zaujímavé infor mácie a upozornenia na poklady nachádzajúce sa po celej zemeguli.

Tieto informácie nie sú vymyslené, ale opierajú sa o historické materiály a prinášajú presné plány, ktoré pri správnom pochopení pomôžu získať miliónové ma-jetky. Je v Albazine veľa zlata?

- Vrece. Plné vrece.

11 - Len toľko? Viem prinajmenšom o štyridsiatich po

kladoch, ktorých cena je taká veľká, že sa jednoducho nedá opísať. Poznám miesta, kde leží nie jedno vrece, ale celé tony zlata a klenotov. A predsa, ako vidíte, ne patrím k milionárom.

Lesník mlčal a ja som vyšiel spoza písacieho stola. Začal som sa prechádzať po svojej miestnosti a ironicky som vykladal:

- Či viete, že v hĺbke zátoky Matanzas na Kube leží jedenásť galér admirála Rodriga Fartana? Potopili sa s obrovským nákladom zlata. Počuli ste, že dvadsaťpäť galér gubernátora Bobadilla narazilo v roku 1502 na skaly mysu Engaño pri Santo Domingu? Spolu s galé- rami sa potopil aj náklad drahých kovov, klenotov a čistého zlata, ktoré vážilo tri a pol tisíc libier! Na os trove Aruba vo Venezuele, v podzemnej jaskyni Guerrita Colorado, suspendovaný kňaz Domingo Mungos a jeho priateľka Wanda ukryli cennosti, ktoré pochádzali z pirátskych lúpeží. Počuli ste o nádhernom poklade jezuitského rádu ukrytom v Bolívii v XVIII. storočí? V roku 1903 Angličan Prodgers našiel doku ment vyhotovený jezuitmi, ktorý ukazoval cestu k po kladu. Žiaľ, ten poklad sa doteraz nenašiel... Viem o ostrove v súostroví Galapágy, na ktorom francúzsky pirát Dasamret z Dieppe v roku 1673 zakopal svoju ob rovskú korisť. Známe sú miesta úkrytov bohatstva, ktoré ulúpili takí piráti, ako boli Kidd, Wafer, Davies, Wamper, no nie sme schopní nájsť tie úkryty plné zla ta. V jaskyni vrchu Ora v povodí rieky Adige v Ta liansku oddiel hitlerovských vojakov ukryl v roku 1945 vojenské poľné fľaše naplnené zlatom. Je tam okolo päťsto kíl zlata, ale všetci vojaci tohto oddielu zahynu li a doteraz sa nenašiel úkryt s pokladom... V roku 1938 v okolí St. Moritz vo Švajčiarsku havaroval ne-

mecký Junkers-81, ktorý viezol náklad zlata v hodnote osem miliárd. Nenašiel sa ani náklad, ani trosky lie-tadla. V zátoke jedného ostrova súostrovia Markézy je ukrytá vojenská korisť kapitána ponorky U-435 Helmuta. Ten poklad tvorí veľké množstvo klenotov, zlata, ako aj tri obrazy van Dycka. Na ostrove Grigan anglický pirát Robertson v roku 1872 ukryl dva milió-ny zlatých piastrov vyrabovaných z lode „Perivian", ktorá kotvila v prístave Callac. Robertson, zajatý kapi-tánom Pachecom, spáchal samovraždu. Poklad však doteraz nik nenašiel... Veliteľ bielogvardejských kozá-kov Čerňavskij v roku 1917 zakopal v Arménsku neďa-leko perzskej hranice zlatú vázu s ôsmimi veľkými bri-liantmi a siedmimi smaragdami, dve kilá platiny, päťdesiattisíc libier šterlingov a dva milióny tureckých libier... Mám vyratúvať ďalej?

Mladý lesník sa smutne zasmial. Rozhodol som sa celkom ho doraziť.

- Doma v zásuvkách svojho písacieho stola mám pl no fotokópií plánov, ktoré vedú k miliónovému majet ku. Žiaľ, tie plány boli urobené nepresne a chybne. V tom je hlavný problém. Ja viem o miliardových po kladoch a vy mi navrhujete Albazin a vrecúško zlata. Okrem toho ste zabudli na jedno. Albazin sa nachádza na Sibíri, alebo ako hovoríte na Ďalekom východe. Je to územie patriace Rusku. Jestvuje zákon, ktorý hovorí, že poklad patrí štátu, na ktorého území sa našiel. A pašo vanie zlata cez hranice nie je moja špecialita...

Szulc mlčal. Ja tiež. Zapálili sme si cigaretu. Potom vstal a rozlúčil sa so mnou. - Prepáčte mi, že som sa ukázal ako človek bez fantá-

zie a neochotný ísť do dobrodružstiev, - povedal som. - Možno sa predsa len rozhodnete? - nestrácal nádej. - Možno...

13 - Pre každý prípad si zapíšte moju adresu: Antoni

Szulc, Kamionki. Zapísal som si do notesa lesníkovu adresu. Urobil

som to zo zdvorilosti. Vôbec som nemal v úmysle hľa-dať albazinský poklad. Záležalo mi len na plánoch starých hradieb pevnosti. Ale nevidel som možnosť, ako by som ich od lesníka mohol dostať, keď jemu šlo o zlato.

Keď som prišiel domov, rozložil som na stole zemepisný atlas. Veľkou okrúhlou lupou som začal prezerať mapu a sledoval som modré žilky riek, červené nitky železnič-ných tratí a ciest, žlté vysočiny a fialovočervené horské hrebene.

Amur - hraničná rieka medzi Mandžuskom, ktoré patrí Číne, a Ruskom, vyviera v Mongolsku, spája sa so Šilkou a ako Čierna rieka - Amur - vlieva sa do Ochotského mora, tečúc cez Blagoveščensk, Chabarovsk, Komsomoľsk a Nikolajevsk.

... Po mandžusky, mongolsky a poľsky písali čínski vládcovia obrancom albazinskej pevnosti.

Posúval som lupu po hrubej nitke Amuru. Čítal som názvy nemnohých miest a osád. Niektoré z nich zneli veľmi zvučne, ale Albazin som nenašiel.

A čo ak sa Albazin vôbec nenachádza pri Amure? Ale v takom prípade prečo je albazinská pečať v Zápiskoch Priamurského oddelenia?

Kto vie, aký bol osud pevnosti? Možno ju vojny na-vždy zmietli zo zemského povrchu a jej názov už nie je na súčasných mapách? A čo ak je to teraz len dedinka zabudnutá kartografmi?

Údaje na konci atlasu lakonicky informovali, že Amur má dĺžku 4354 kilometrov. Je dlhší než Lena, Ob,

Jenisej, Volga a Irtyš. No a hľadajte na ploche štyroch tisícok kilometrov miesto s názvom Albazin!

V Klube novinárov predávajú víno s pekným názvom Samos. Pili sme ho s priateľom, básnikom Robertom. Priateľ bol tučný, žoviálny a pripomínal skôr poctivého obchodníka. Robert sa pokúšal potešiť ma:

- Všetko to, čo píšeš a čo zvyčajne prežívaš, neuraz sa, mi pripomína hru, ktorú som hrával v detstve. Volala sa: Povolenie na dovoz leva. Účastníci hry sa rozhodli doviezť leva. Živého, ozajstného leva. Ale doviezť leva nebolo ľahké. Vyžadovalo to špeciálne potvrdenia, osved-čenia, platby. Vznikali stále nové prekážky a ťažkosti. Ak si hodil kockou správne, figúrka - čiže hráč - vošiel do kancelárie vysoko postavených osôb a získaval po-trebné povolenia. Ale ak padla kocka nesprávne, bolo treba ďalšie papiere, alebo na mori bola búrka a loď s le-vom sa takmer potopila. V hre bol aj nebezpečný bod: ak sa figúrka dostala naň, lev zomrel na chytľavú cho-robu a všetko bolo treba začínať znova. Ale bolo tam aj iné miesto. Hráč sa spojil telefonicky so samým pre-miérom a ten veľkodušne dovolil leva doviezť. Už ne-vznikli nijaké problémy a hra sa víťazne skončila.

- Chceš tým povedať, že aj vo veci Albazinu je také nejaké šťastné miesto? Stačí jeden telefonát a všetko budem vedieť a možno aj navštívim záhadný Albazin?

Robert zvesil hlavu. - Myslím si, že musíš vytrvalo hádzať kocku a netrá

piť sa. Iste sa dočkáš šťastnej chvíle. A vtedy si dovedieš pekného, živého leva.

15

D R U H Á K A P I T O L A

Majster medzinárodnej triedy • Kamila chce ís ť do Albazinu • Jozef a Putifárka • Sle čna z knižnice

• Albazin, Ursus a exotická žena • Anonymný Dán, poľský plukovník a ukrutný vojvodca • List z Kamiono k

• Idem po živého leva

V trojici sme si prenajali pohodlný trojizbový byt s halou, kuchyňou a kúpeľňou. Jedna izba patrila mne, druhá šachovému majstrovi medzinárodnej triedy pánu Ludwikovi P., v tretej bývala slečna Kamila, operetná spe-váčka. Šachový majster mal už šesťdesiat rokov. Cez deň spal a v noci hral šach sám so sebou, diskutoval sám so se-bou a pil víno. Kamila bola mladá, dvadsaťdvaročná diev-čina, dosť pekná a mala veľmi dobrú postavu. Nevyznal som sa v speve a ťažko mi bolo posúdiť, či má talent.

Tí dvaja poznali veľa mojich tajomstiev. Pri nich som porušil sľub mlčanlivosti a počas večeri som v kuchyni porozprával o lesníkovej návšteve a o zlate ukrytom v Albazine.

Na druhý deň ma Kamila zastavila večer v hale. - Chcela by som, aby ste ma vzali so sebou. Začína sa

pekná jar, v meste je len dym a prach. Som bledá ako olúpaný zemiak.

- Kam vás mám zobrať? Do Albazinu? - To nie. O tom sa neodvážim ani pomyslieť. K lesní-

kovi... - Nespomínam si, že by som sa bol niekedy zmienil,

že sa vyberiem na výlet k lesníkovi.

- Veď on má plány ukrytého pokladu! Nechcete zbohatnúť?

- Myslíte to vážne? - Prirodzene. Je to príjemné predstaviť si, že by ste sa

vrátili s vreckom zlata. Možno vtedy by ste mi požičali veľa peňazí...

- A čo potom? - Nič. V divadle ak niekto chce čosi znamenať, musí

sa tváriť, že má veľa peňazí, že je veselý a že stále nemá čas. Vtedy za ním chodia a ponúkajú mu, aby hral v ne-jakom predstavení alebo spieval na koncerte. Čím viac odmieta a ospravedlňuje sa nedostatkom času, tým čas-tejšie za ním chodia a prosia ho. Ale ja... však to vidíte. Stále mám veľa času.

- A prečo myslíte na Albazin? - Veď nie som sama. Majster tiež naň myslí. Včera sa

mi zdôveril. „Uvidíte, slečna, že keď Tomasz nájde ten Albazin, aj v mojom živote sa všetko obráti k dobrému, začnem vyhrávať."

Potom sa pobrala do kuchyne, aby si pripravila niečo na večeru, a o desať minút neskôr zazvonil pred dvera-mi nášho bytu básnik Robert.

Prišiel ako zvyčajne - zadychčaný, spotený. Ako obyčajne povedal šeptom, dôverne:

- Naháňali ma. Celý Zväz poľských spisovateľov a pracovníci redakcie. Prenasledovali ma, chceli mi vy trhnúť z ruky moje verše. Ale kľučkoval som po uli ciach, menil som taxíky, unikal som cez pasáže. Kričali za mnou: „Robert, daj nám svoje verše, dáme ich hneď vytlačiť." Napriek tomu som pribehol až sem. Som za chránený... Robert rád takto žartoval. Totiž viem, že len veľmi zriedka niekto chcel uverejniť jeho verše. Spýtal som sa ho, či sa chce so mnou navečerať.

17 Prikývol, a tak som ho doviedol do kuchyne, kde Kamila v maličkej bielej zásterke sa motala pri plynovom spo-ráku a vyprážala teľacie rezne. Robertovi od strachu vy-razilo dych. Mrmlal ako rozhnevaný medveď a s ne-vôľou sa usadil na vysokej stoličke. Bol to totiž veľmi čudný básnik: nemal rád ženy. Odrádzala ho od nich vrodená až chorobná nesmelosť. Stačila moja jedna žar-tovná poznámka, že bol by z nich pekný párik, a Robert ma odvtedy navštevoval len vtedy, keď okná slečny Kamily boli tmavé. Myslím si, že aj teraz ho pomýlila tma v jej izbe. Prišiel teda ku mne na návštevu a stretol Kamilu v kuchyni.

Robertova nesmelosť ma dráždila. Predpokladal som, že sa Kamily jednoducho bojí. Niekedy som robil všet-ko, aby som ich nechal osamote. Kamila mi potom roz-právala, že Robert ponuro mlčal, bol celkom spotený a nevedel, čo si počať. Aj teraz som si všimol strach v je-ho očiach. Ironicky som poznamenal:

- Putifárka, prišiel tvoj nesmelý Jozef. Kamila sa začervenala. - Nie som Putifárka. - Nieee? - predstieral som počudovanie. Robert si niekoľko ráz nervózne odkašlal. Ako by si

ma chcel udobriť, nahlas vyhlásil: - Albazin je záhada. - Albazin, Albazin, Albazin, - nahnevane sa mu vy

smievala Kamila. - Nemáte iné problémy a ťažkosti, tak si vymýšľate. Povedzte mi pravdu... - obrátila sa ku mne.

- Akú? - Prečo vás zaujíma akýsi Albazin? Mykol som plecami. - Keby som to sám vedel... - Neviete?

- Nie. A v tom je vlastne čaro celej veci. Robert túži po tom, aby všetci vydavatelia na svete publikovali jeho verše, aby sa namiesto obsiahlych poviedok písali malé miniatúry prózy, v ktorých by vystupovali čudní ľudia v ešte čudnejších príbehoch. Pán Ludwik by chcel stále vyhrávať šachové partie. Ja zasa by som chcel vedieť, prečo v XVII. storočí Číňania písali obyvateľom Albazinu po poľsky.

- Každý má taký Albazin, aký si zaslúži, - dodal Robert.

Šachový majster pán Ludwik prehrával jednu partiu za druhou, o čom denne informovali noviny. Kamila stále mala veľa voľného času a posedávala doma, takže ma básnik Robert nenavštevoval. Niekedy som ho stretol v Klube novinárov, prisadol si k môjmu stolíku, mlčky vypil šáločku čiernej kávy alebo pohár pomarančového džúsu - a odišiel. Bol som presvedčený, že sa na mňa hnevá, lebo som Kamilu nazval Putifárkou a jeho Jozefom.

Urobil som pre svoje noviny dlhý rozhovor s riadi-teľom Verejnej knižnice. Napísal som o jej nových prí-rastkoch, ako aj o jej pokladoch - bielych vranách. Za to riaditeľ, milý a múdry človek, dovolil mi aj mimo úrad-ných hodín prehrabávať sa vo všetkých katalógoch, do-konca mi pridelil na pomoc slečinku, ktorá nedávno skončila knihovnícku školu.

Táto dievčina malá veľmi peknú tváričku a krásne čierne vlasy, ale kazil ich účes - vrkoče skrútené do veľ-kej, smiešnej koruny - na spôsob starých tetiek. Dievčina mala najviac dvadsať rokov, ale už teraz vyze-rala ako stará dievka. Nosila škaredú sivú sukňu, ktorá vyzerala ako habit mníšok, a pod krkom mala biely ko-

19 runkový golierik ako žiačka kláštornej školy. Bola neza-ujímavá a sivá ako lístky v katalógu.

Zdalo sa mi, že má bujnú fantáziu, ktorá ju unáša z vlastnej šedivosti a monotónnych políc nehybne sto-jacich kníh. Všimol som si, že niekedy zasnene hľadí cez okno, v očiach má akoby jemnú hmlu a celkom mecha-nicky prstami prehrabáva katalógové lístky. Možno prá-ve vtedy si predstavuje môj Albazin ako veľkého, uraste-ného muža, svalnatého atléta, ktorý ju berie do náručia a unáša ako Ursus peknú Lýgiu. Niekedy však Albazin sa v jej fantázii dozaista stotožňoval s peknou exotickou ženou - vtedy katalógové lístky prehliadala rýchlo a vr-hala na mňa nevľúdne a zlostné pohľady. Považoval som za vhodné ešte raz jej dôkladne vysvetliť:

- Je to stará pevnosť, ktorá jestvovala v druhej polo vici sedemnásteho storočia.

Prikývla, ale predsa som cítil, že neverí mojim slo-vám.

- To strácate toľko času pre starú pevnosť? - odvetila podozrievavo.

Po takejto odpovedi som si presunul stoličku k nej. Sadol som si vedľa nej a chytil som ju za ruku.

- Ach, - zvolal som tragicky. - Odhalili ste ma. Veru tak, Albazin nie je stará pevnosť. Veď kto by strácal čas hľadaním pevností?

Odtiahol som si stoličku, sadol som si na staré mies-to a znova som začal prehľadávať katalóg.

Slečna nehybne sedela. Zdala sa mi vyľakaná a pri-najmenšom otrasená. Prešlo niekoľko minút, kým sa znova pustila do práce. Ale od tejto chvíle skutočne vy-konávala svoju prácu bez fantazírovania, pozorne a veľ-mi usilovne.

Zaujímali ma iba knižky o Sibíri a Ďalekom východe. Hľadal som staré diela, dôveryhodné - novším autorom

som akosi neveril. Albazin som predsa nenašiel ani v súčasných atlasoch, nebola o ňom zmienka ani v en-cyklopédiách, zemepisných slovníkoch, ani v súčas-ných dejepisných knižkách.

- Sibírsky vestník, zaujíma vás to? - spýtala sa ma zrazu slečna a vytiahla jeden lístok.

- Aký rok vydania? - Tisíc osemsto dvadsaťdva. Poprosil som ju, aby vypísala číslo knižky a priniesla

ju z knižničného fondu. Priniesla. Dva neveľké zväzky, v ktorých bolo osem-

násť častí. Otvoril som knižku nedbalo, na akejsi strane.

Celkom náhodou práve na tej, a nie na inej? Veru tak. Ale o takej náhode vám môže povedať každý vyšetrova-teľ, ktorý hľadá stopu zločinca. A takisto aj archeológ, ktorý ide akoby vedený intuíciou, zastaví sa vedľa výko-pu základov novej továrne a objaví starý neznámy cin-torín. O takej náhode môže hovoriť aj historik, ktorý z kopy starých dokumentov zrazu vyloví jeden, ktorý je najzaujímavejší.

Iste by som skôr či neskôr bol našiel tú dôležitú stranu, lebo Sibírsky vestník som si chcel požičať do-mov. Ale je fakt, že len čo som sa dotkol knižky, zrak mi padol na to jediné a najzaujímavejšie miesto. Na stranu 87.

... v meste Jenisejsku bol jeden plukovník Poliak. A zrak mi hneď preskočil v sivom monotónne vy-

tlačenom texte na slovo, ktoré až kričalo: Albazin! ... vybudovali albazinskú pevnosť. Plukovník Poliak?... Vybudovali albazinskú pev-

nosť?... Objal som slečnu a pobozkal som ju. Rýchlo som vy-

písal žiadanku na výpožičku Sibírskeho vestníka.

21 - Ach, slečna! Konečne sa všetko dozviem! - tešil

som sa. Pri odchode som jej oznámil: - Konečne si doveziem leva. Zo Sibírskeho vestníka som sa dozvedel, že v

Petrohrade vo verejnej knižnici boli uložené - a možno ešte stále sú - dva veľmi staré rukopisy o Sibíri napísané po latinsky.

Vydavateľ Sibírskeho vestníka Spaskij našiel rukopi-sy, preložil ich do ruštiny a v roku 1822 uverejnil vo svo-jom periodiku venovanom Sibíri.

Prvý z rukopisov (vznikol pravdepodobne okolo roku 1684) pochádza zo zbierky Zaluského a má veľmi dlhý názov, ktorý v preklade znie:

Povesť o Sibíri obsahujúca vedomosti o tom kraji a bre-hoch Ľadového a Východného oceánu od Archangeľského prístavu po Čínu...

Druhý rukopis (s dátumom vzniku okolo roku 1680) pochádza z Dombrovského zbierky.

Dejiny Sibíri, čiže vedomosti o sibírskom cárstve a bre-hoch Ľadového a Východného oceánu...

Oba rukopisy sa nelíšia, pokiaľ ide o obsah, ale napí-sali ich rôzni autori - prvý je písaný pekným typom pís-ma, druhý zasa veľmi škaredým.

Kto boli ich autori? Nevie sa. Podľa venovania na prvej strane rukopisu

adresovaného dánskemu kráľovi, autorom prvých správ o Sibíri bol nejaký dánsky vyslanec na dvore moskov-ského cára. Jeho meno nepoznáme, lebo sú to anonym-né správy.

Prvé správy o Poľsku nám zanechal neznámy mních pochádzajúci z Galie, ktorého vedci nazvali „Ano-nymný Gal", a pod týmto menom dnes figuruje na stranách serióznych historických štúdií.

Nazvime teda autora prvých správ o Sibíri „Anonymný Dán". Je to rovnako dobré meno ako kaž-dé iné.

Anonymný Dán opísal obrovskú krajinu ležiacu až za Uralom - vysoké hory, neprebrodené rieky, pralesy plné divej zvere - a rôzne kmene obývajúce tento rozľahlý kraj od Ľadového oceánu až po Čiernu rieku, Amur. Rozprával o nemnohých pevnostiach, ktoré vystavali Európania, o ich odvážnych výpravách a bádaniach na Ďalekom východe a severe. Uvádzal zaujímavé udalosti, ktoré sa stali v tých miestach:

... V pevnosti Jenisejsk žil plukovník Poliak. Keď istý voj-vodca zneuctil jeho sestru-pannu, pobúrený tým podlým či-nom nahovoril svojich druhov na sprisahanie. A potom, keď zabili vojvodcu a vydrancovali kupecké stánky, opustili pevnosť a vydali sa na východ. Veľa dní putovali pozdĺž rieky a vybudovali albazinskú pevnosť.

A keď po desiatich rokoch si upevnili svoje postavenie, poslali do Moskvy dary a poprosili cársku Výsosť, aby im odpustila vykonaný zločin, a sľúbili každoročne vyberať od tunajších usadlíkov daň a posielať ju cárovi.

Cár im odpustil, vyššie spomenutého plukovníka pový-šil na vojvodcu a rozkázal jenisejskému vojvodcovi, aby ho zásoboval všetkým potrebným, čoho bude pociťovať nedostatok...

Anonymný Dán nepodáva presný dátum tejto udalosti. Najpravdepodobnejšie však hovoril o veciach, ktoré sa stali vtedy alebo krátko predtým, a ktoré poznal „z pr-

23 vej ruky". Možno bol na dvore moskovského cára sved-kom omilostenia plukovníka Poliaka a jeho druhov? Anonymný Dán písal v rokoch 1680-1684.

V roku 1684 sa čínsky cisár obrátil na obyvateľov al- bazinskej pevnosti po poľsky... Po poľsky, veď albazin- skú pevnosť postavil Poliak.

Tieto dve udalosti zapadali do seba ako dve ozubené kolesá v dobre bežiacom stroji.

Nevedel som ešte presne, kde leží Albazin, nepoznal som meno plukovníka Poliaka, ale pomaly sa vyjasňova-la záhada čínskeho listu napísaného v poľskom jazyku.

V hlave sa vynáral príbeh ako vytrhnutý zo starého románu.

Nad mohutnou, divou riekou Jenisej na Sibíri žije plukovník Poliak a jeho prekrásna sestra. Dievčina mi-luje pekného mládenca, ale všimol si ju ukrutný a ška-redý vojvodca. Vojvodcovo dvorenie vyvoláva v dievčine len odpor a hnus, takže vojvodca nevidí inú možnosť, iba násilím prinútiť dievča k láske. Unáša ju a mláden-ca, ktorý sa postavil na obranu milovanej dievčiny, za-bije. Vtedy sa jej brat plukovník stáva pomstiteľom. Zabíja vojvodcu, ale obávajúc sa pomsty vrchnosti, so skupinou druhov uniká na východ, do neprebádaných a nesmiernych húštin sibírskej tajgy. Postavil pevnosť Albazin a odvtedy so skupinou svojich druhov začal viesť slobodný a spravodlivý život. Zakrátko sa obrátil na cára s prosbou o milosť, a cár, pamätajúc na plukov-níkove zásluhy, veď získal pre neho nové územia a roz-šíril hranice moskovského štátu, zabudol na vraždu ukrutného vojvodcu, plukovníkovi Poliakovi dal titul vojvodcu a dovolil mu vládnuť na území, ktoré vydobyl.

Pekný romantický príbeh. Ako z rozprávky. - Lenže - dočerta! - kde sa v Jenisejsku vzal poľský

plukovník s peknou sestrou?

- Som si istá, že ani jeden z vás by nebol takým rytie-rom ako ten plukovník, - povedala Kamila, keď sme sa v niektorý večer znova stretli v kuchyni.

- Teraz niet vojvodcov, ktorí by unášali pekné mladé dievčiny, - tvrdil som.

A Robert dodal: - Myslím si, že dnešné dievčatá by túžili po tom, aby

ich unášali. Najmä ak by únosca bol vplyvným mužom. Napríklad vojvodcom.

- Alebo filmovým či divadelným režisérom, - dodal som. Kamila sa začervenala. Ale celú zlosť si vyliala na

Roberta. - Čo ste tým chceli povedať? A vôbec, čo vy viete

o mladých ženách? Veď sa ich bojíte ako ohňa! Robert sa prihrbil na stoličke, ktorá zaprašťala pod je-

ho váhou. Napokon, bol to len starý kuchynský hoker-lík a Robert bol poriadne tučný.

V hĺbke bytu zaškrípali dvere. To šachový majster pán Ludwik P. sa zobudil zo svojho popoludňajšieho spán-ku. Šuchotal papučami, až sa zjavil v kuchyni. Mal veľ-kú plešatú hlavu, ktorá sa krásne leskla vo svetle žiarov-ky visiacej zo stropu.

Majster mi podal doporučený list a zachrípnutým, ospalým hlasom vysvetľoval:

- List došiel, keď ste neboli doma. Doniesli ho z re dakcie, lebo celý deň ste zrejme strávili v knižnici. Prevzal som ho, ale potom som zaspal. Preto vám ho odovzdávam až teraz.

Roztrhol som obálku.

Vážený pán redaktor! Dlho som rozmýšľal o tom, čo ste mi povedali, keď sme

sa rozprávali v redakcii. A dospel som k názoru, že si treba vyhodiť z hlavy zlato, ktoré zostalo v Aľbazine. Napokon,

25 na tom zlate je už priveľa ľudskej krvi. Nechcem bohatstvo získané krivdou, slzami a krvou. Keďže sa zaujímate o Albazin a môžu Vám pomôcť jeho plány, ktoré mám ja, prosím, príďte ku mne a môžete si ich vziať. Rozpoviem Vám pritom aj príbeh aľbazinského pokladu. Možno aj ten sa Vám niekedy zíde. Očakávam Váš príchod a srdečne Vás pozdravujem.

Antoni Szulc Kamionki

- No, teraz tam celkom iste pôjdete, - plesla rukami Kamila.

- Pôjdete do Albazinu? - potešil sa šachový majster. -Tak teraz určite budem vyhrávať.

- Vrrr, vrrrr, - začal vrčať Robert a potom strašne zavyl.

- Panebože, čo sa vám stalo? - vyľakal sa šachový majster.

- Pozrite sa, on privezie živého leva, - povedal Robert a ukazoval prstom na mňa.

T R E T I A K A P I T O L A

Záhadné bohatstvo pána Belzaka • „Karol, ktorý vstal z mŕtvych" • Smutný príbeh tuláka • Rozkaz na vraždu

• Neočakávaný zločin • Noc na mieste vraždy • Fotografia mladého Dudu • Belzakov hrob • Dostal

som plány Albazinu • Kto je lesník

- Ako ste sa stali vlastníkom plánov Albazinu? - spý-tal som sa Szulca.

- Je to veľmi obyčajný príbeh. Mám ich od Dudu, po ktorom som zdedil toto hospodárstvo. Duda nežije už päť rokov.

- A kde ich vzal on? - To je veľmi zaujímavé. Všetko mi vyrozprával do

najmenších podrobností. Zaujíma vás to? - Prirodzene. Stáli sme na vysokej drevenej verande horárne: Szulc,

ja a Kamila, ktorú som sem priviezol na svojom skútri. Okolo domu bola neveľká záhrada ohradená vysokým plotom, za ktorým sa hneď začínal les plný vysokých, tmavých smrekov. Večer bol chladný, hoci sme už mali začiatok mája. Rozprávali sme sa na verande a všimli sme si, že v zapadajúcom slnku vrcholy smrekov najprv zožltli, potom nadobudli zlatistú farbu a napokon strie-bornú a tmavomodrú.

V záhrade pobiehali dva veľké Szulcove psy, bola to rasa alsaských ovčiakov. Psy sa pohybovali takmer ne-čujne, iba dva podlhovasté tiene sa navzájom splietali a mihali sa v očiach ako nejaké pretiahnuté baktérie

27 v kvapke špinavej vody pozorovanej pod mikrosko-pom. Szulc zahvízdal na psy, a keď k nemu pribehli, po-hladkal ich po hlave. Neskôr zatvoril drevené okenice horárne a pozval nás dnu do hosťovskej izby. Bolo tu chladno, ale v rozohriatej kuchyni Szulcova manželka práve kúpala dieťa. Szulc zažal petrolejovú lampu a po-stavil ju na stôl na plyšovú servítku, ktorá sa podobala na posteľnú prikrývku.

V izbe sa nachádzal starodávny diván v empírovom štýle a veľká kanapa, drevená polička, trstinové kreslo a niekoľko nepohodlných stoličiek. Steny boli oblepené škaredou, tmavou tapetou a na nich viseli tri veľké fo-tografie v zlatých rámoch a od molí rozožratá medvedia hlava - s bielymi zubami, akoby ich niekto každý deň umýval kefkou.

- Žena okúpe decko, uloží ho spať a potom nám na chystá večeru. Medzitým vám porozprávam o starom Dudovi aj o pánu Belzakovi. Viete, kto to bol Belzak?

Zavrtel som hlavou. Kamila sa pohodlne usalašila na di-váne, cestou do horárne premrzla a teraz na ňu prichádzali driemoty. Szulc priniesol chlpatú deku, Kamila sa schú-lila pod ňu a ihneď zaspala. Alebo iba predstierala, že spí? Čakalo ma počúvanie iste veľmi dlhého a nezaujíma-

vého príbehu. Zaujímali ma len plány Albazinu a pre-dovšetkým plán albazinskej pevnosti. Ale Szulc akoby bol zabudol na to, čo mi napísal v liste. Zdalo sa mi ne-taktné hneď po príchode pýtať od neho plány. Nech sa vyrozpráva...

Priniesol karafu s mätovou vodkou. Vypili sme po poháriku.

- Stanislaw Belzak prišiel do tohto kraja asi v roku 1890. Hovorím „asi", lebo toto viem len z rozprávania starého Dudu, po ktorom som zdedil túto horáreň aj hospodárstvo v lese.

- Viem, viem, - zamrmlal som. - Pán Belzak došiel sem len s dvoma kuframi a nevy-

zeral na bohatého človeka. Prišiel asi z Ruska, kde jeho otec Poliak, ktorý bol inžinierom, pracoval na stavbe Transsibírskej magistrály...

- Ktorú začali stavať v roku 1891 a skončili v 1916, -dodal som, spomínajúc na hodiny zemepisu.

- Pán Belzak tvrdil, že po smrti rodičov sa rozhodol vrá-tiť do Poľska a začať tu nový život. Ako sa zakrátko ukáza-lo, v banke mal obrovský majetok. Kúpil statok Kamionki, nádherný kaštieľ aj ohromnú plochu lesov. Práve na Belzakovom statku pracoval Dudov starý otec ako paho-lok. Duda bol ženatý, mal jedno dieťa, syna. Keď chlapec dosiahol sedemnásty rok, pán Belzak ho prijal do služieb ako lokaja. Treba spomenúť, že Belzak sa nikdy neoženil, žil osamote a na staré kolená sa z neho stal čudák. Svojmu lokajovi, teda Dudovi, raz povedal, že majetok získal v Číne, inokedy že v Mandžusku, či dokonca v Indii. Asi veľmi zaujímavo rozprával o zvykoch v Mandžusku a o záľubách Číňanov. A keď si vypil, čo sa mu stávalo dosť často, prikazoval ľuďom, aby ho volali prezidentom.

- Prezidentom? - začudoval som sa.

- Veru. Keď bol opitý, tvrdil, že bol prezidentom Želtuginskej republiky.

- Nikdy som o takej republike nepočul. To bolo asi len alkoholické blúznenie.

- Možno. Ale ako mi hovoril Duda, asi v roku 1912 pán Belzak dostal list z Moskvy. Keď mu Duda ten list priniesol a on si ho prečítal, zbledol a spýtal sa Dudu: „Počuj, mládenec, vieš strieľať?" „Nie, pán veľkostat-kár," odvetil Duda. Pán Belzak hneď odišiel do mesta a kúpil dve pušky: pre seba i pre svojho lokaja. Potom obaja chodili do lesa a učili sa strieľať. Duda sa neraz pokúšal vyzvedať od Belzaka, čoho sa bojí, ale Belzak sa

29 vždy vyhol odpovedi... A jedného dňa sa na schodoch kaštieľa pána Belzaka objavil tulák. Špinavý, otrhaný, hladný. Viete, kde bol Belzakov kaštieľ?

- Nie... - Hneď za dedinou Kamionki, neďaleko lesa. Teraz

tam už len krovie rastie, lebo po smrti pána Belzaka je-ho majetok rozpredali sedliakom. Kaštieľ bol asi veľmi krásny: tridsať izieb, veľká príjazdová brána, široké scho-dy až po vchodové dvere. A na tých schodoch Duda stre-tol toho čudného človeka. Tulák žiadal Dudu, že ihneď chce hovoriť s pánom Belzakom, aby Duda šiel za svojím pánom a oznámil mu, že pred dverami jeho kaštieľa ča-ká „Karol, ktorý vstal z mŕtvych". Pán Belzak iba pozna-menal: „Vedel som, že raz príde..." a kázal lokajovi, aby mu podal pušku. Potom sa usadil do kresla vo svojej pra-covni, pušku položil na stolík vedľa kresla a povedal Dudovi: „Priveď toho Karola, ale tiež si zober pušku a stoj pri dverách mojej pracovne. Keby si začul moje vo-lanie, vojdi dnu a zachráň ma pred tým darebákom..."

- Rozprávate to tak presne, akoby ste vy boli tým Dudom, - ozvala sa zrazu Kamila.

- Vy nespíte? - čudoval sa lesník. - Nie. Je to veľmi zaujímavé, čo hovoríte. - Prišiel som do Kamionok pred dvanástimi rokmi.

Až do Dudovej smrti, teda vyše osem rokov, som tu s ním pracoval a býval. Nebolo dňa, aby mi neopakoval príbeh pána Belzaka. Poznám ho naozaj tak presne, akoby som sám bol Dudom.

Na chvíľu odbehol do kuchyne, priniesol ešte jeden pohárik. Pre Kamilu. Vypili sme zasa, zapálili si cigare-ty. Kamila sa už netvárila, že spí. Ale mne sa Belzakov príbeh stále videl málo zaujímavý.

- Duda mal vtedy devätnásť rokov, ale bol veľmi bystrý, - pokračoval Szulc vo svojom rozprávaní. -

Veľmi bol zvedavý, čo od jeho pána chce ten čudný Karol, ktorý vstal z mŕtvych. Nezavrel celkom dvere na pracovni a načúval, o čom sa tí dvaja rozprávajú. A spočiatku to bol veľmi pokojný rozhovor, dokonca veselý. Karol akoby sa tešil z toho, že pán Belzak má ta-ký pekný majetok, že býva v takom krásnom kaštieli s pekným nábytkom a toľkými obrazmi. „Veď polovica toho, čo máš, je mojím vlastníctvom," povedal. A zakričal na pána Belzaka: „Ty lotor, nechal si ma na skalách, aby ma zožrali havrany a supy, ušiel si sám so zlatom a tu si žiješ ako gróf. A ja?... Len-len že som sa vylízal z rán, potĺkam sa po svete ako túlavý pes, ska-pínam od hladu, vši ma žerú." A Karol sa rozplakal. Asi naozaj plakal...

Szulcovi sa zachvel hlas, akoby ho dojal príbeh, ktorý rozprával. Nahlas prehltol slinu.

- Rozplakal sa... - zopakoval potichu. Ozval som sa: - Pán Belzak sa nechcel s Karolom podeliť o svoj

majetok. - Veru tak, pán redaktor. Správne ste to odhadli.

Vytiahol z písacieho stola papier, čosi naň nakreslil a povedal Karolovi: „Časť nášho zlata som nechal v Albazine. Tu je plán miesta, kde som ho ukryl. Choď do Albazinu, vykop vrecko so zlatým pieskom. Bude len tvoje. Nemusíš sa oň deliť ani so mnou, ani s Boulainom." Lenže Karol hodil plán albazinského po-kladu pánu Belzakovi do tváre, potom sa naňho vrhol a chcel ho zahrdúsiť, taký bol nahnevaný. Pán Belzak zúfalo vykríkol, Duda vbehol do pracovne, pažbou ova-lil Karola a v bezvedomí ho vyvliekol do záhrady. A keď sa Karol prebral, vyhnal ho preč. Potom pán Belzak za-volal k sebe Dudu. „Musíš toho tuláka zabiť, inak ma už nikdy nenechá na pokoji," povedal. Som dosť bohatý,

31 aby som ťa uchránil pred políciou. Odstráň mi z cesty Karola, ale tak, aby už nevstal z mŕtvych. Zadovážim ti pas na iné meno, pôjdeš do Albazinu a pomocou môj-ho plánu nájdeš zlato, ktoré som tam schoval."

- A čo? Duda súhlasil, že zabije Karola? - Nie, odmietol. Povedal, že nie je schopný zastreliť

bezbranného tuláka. Vtedy sa pán Belzak na Dudu veľ-mi nazlostil, dokonca mu pohrozil, že ho vyhodí z práce, čo Dudu veľmi vystrašilo, lebo sa chcel oženiť a založiť si rodinu, pričom v celom okolí nebolo inej práce iba u Belzaka. Napriek tejto hrozbe sa Duda nepodujal na vraždu Karola. Napokon, pána Belzaka rýchlo prešla zlosť a vymyslel iný plán. Rozhodol sa, že Karola zabije sám, svojou puškou. Ale statok pána Belzaka sa nehodil na miesto vraždy, polícia by začala vyšetrovať, prečo sa Karolova mŕtvola našla na statku. A tak za miesto, kde Karola zabije, si vybral opustenú horáreň, čo stála v jeho lese. Do nej mal Duda prilákať Karola prísľubom, že Belzak mu tam chce dať časť zlata, ktoré spolu získali.

- Čo bolo ďalej? - zaujímalo ma. - Nadišiel večer. Tmavý daždivý večer. Duda sa dozve-

del, že Karol pije vodku v krčme v Kamionkach, všetkým vykladá o krivde, ktorú mu spôsobil Belzak, a vyhráža sa mu pomstou. Duda sľúbil Belzakovi, že sa pousiluje vy-tiahnuť Karola z krčmy a priviesť ho do opustenej ho-rárne, kde bude čakať pán Belzak s puškou. Karolovu smrť v opustenej horárni bude možné zvaliť na nejakých lotrov, lebo pán Belzak si pripravil alibi, že po celý čas sa zdržiaval vo svojom kaštieli a nie v horárni.

- A Duda šiel do krčmy? - Áno. Ale bez zbrane, lebo nie on mal zabiť Karola.

Duda šiel teda ku krčme. Uvidel Karola, ako pije vodku pri výčapnom pulte. Vedľa neho stáli traja chlapi, zve-daví na cudzieho človeka, ktorý o ich najjasnejšom pá-

novi statkárovi vykladal také strašné veci. Objednali mu dokonca niekoľko pohárikov pálenky a Karol pil a vykladal čoraz viac. O tom, že kdesi v Ázii získali ob-rovské množstvo zlata, to znamená zlatého piesku a kúskov zlatej rudy. Bolo toho, podľa Karola, až 25 pu-dov, teda asi pol tony. Žiaľ, na miesto, kde žili, zaútočili Číňania, a Belzak, Karol aj ten tretí menom Boulain museli ujsť. Našťastie bývali pri veľkej rieke, pol tony zlata vo vreciach naložili na veľký čln a ušli po prúde rieky. Ale zo strachu, že ich Číňania dolapia a oni si ne-poradia s takým veľkým množstvom zlata, rozhodli sa 400 kíl zlatej rudy niekam ukryť. Zakopali ju v nejakej dedine s názvom Albazin. Zvyšných sto kíl, alebo tam bolo o niečo, menej, si rozdelili medzi sebou a naložení vrecúškami s bohatstvom opustili loď a utekali po suchej zemi do bezpečia. Lenže napadli ich akísi banditi a v bitke s nimi bol Karol zranený. Namiesto toho, aby svojho druha ratovali, pán Belzak i ten Boulain ne-chali zomierajúceho na skalách a vzali mu jeho vrecko so zlatou rudou. Ale Karol, hoci sa dlho liečil, napokon vyzdravel. Potom dlhé roky hľadal Boulaina i pána Belzaka, lebo po zranení a bezvedomí si nepamätal, na ktorom mieste na brehu rieky v dedine Albazin ukryli zlato. Konečne našiel Boulaina. Zistil však, že ten prepil celý svoj majetok a stal sa úplným žobrákom, ľudskou troskou. Pálenka mu zatemnila rozum a Karol si nero-bil ilúzie, že mu Boulain pomôže nájsť zlato zakopané v Albazine. Ale Boulain dal Karolovi aspoň adresu pána Belzaka. Takto Karol našiel Belzaka, objavil sa pred ním ako tulák, žobrák, zatiaľ čo Belzak si žil ako veľký pán... Duda využil vhodnú chvíľu, priblížil sa v krčme k pijú-cemu Karolovi a pošepkal mu, že Belzak sa s ním chce podeliť o majetok a on, Duda, ho privedie k Belzakovi. Opitý Karol sa dal chytiť do pasce. Išiel s Dudom do le-

33 sa, a keď už boli blízko horárne, Duda mu ju ukázal a oznámil, že práve tam ho pán Belzak čaká. Potom sa Duda pobral rovno do kaštieľa, lebo nechcel byť sved-kom vraždy. Tam si sadol do kresla pri kozube a čakal na návrat pána Belzaka. Žiaľ, ten sa do rána nevrátil. Vtedy sa znepokojený Duda vybral do horárne, kde našiel Belzaka zabitého vlastnou puškou.

- Zabil ho Karol? - spýtal som sa. - Tak tvrdila polícia na základe toho, že Karol sa vy-

hrážal v krčme pomstou Belzakovi a potom kamsi zmi-zol. Ráno ho našli spať v stohu sena hneď vedľa prázdnej horárne. A hoci Karol prisahal, že do horárne nedošiel, lebo bol veľmi opitý, a Belzaka vôbec nevidel, lebo sa ulo-žil do stohu sena a zaspal, polícia ho zatkla a strčila do ce-ly. Je pravda, že u Karola nenašli ani peniaze, ani zlato, o ktorom toľko vykladal v krčme, ale polícii bolo jasné, že po vražde Belzaka to všetko iste niekam schoval.

- Čo sa potom stalo s Karolom? - Na druhý deň ušiel z basy a zmizol bez stopy. Vo mne sa prebudili detektívne sklony. Povedal som: - To Duda pomohol Karolovi ujsť z basy, všakže? - Ako to viete? - čudoval sa Szulc. - Prirodzene, že

Duda pomohol Karolovi pri úteku, lebo sa bál, že Karol prezradí polícii, že k horárni ho priviedol on, a potom bude tiež podozrivý, dokonca ho môžu zavrieť, keď bu-de musieť polícii prezradiť Belzakov plán a svoju účasť v ňom.

- To je všetko? - Áno. To je celá pravda o tejto veci, - prisvedčil Szulc.

Večerali sme v spoločnosti Szulcovej manželky. Vypili sme ešte fľašku mätovej pálenky. Pri jedení sa Szulc vy-hýbal rozhovoru o Belzakovej vražde. Nespomenul ani

plány Albazinu. Nie je príjemné pri jedle debatovať o vražde. Ale mohol som sa spoliehať na Szulcovu dis-krétnosť, keď sa tváril, že sa už nepamätá, prečo som k nemu prišiel? Dal som mu preto niekoľko neslušných otázok ohľadom smrti pána Belzaka. Odpovedal struč-ne, nerád a unikal zvedavým pohľadom svojej ženy.

Znepokojovalo ma to čoraz väčšmi. Prečo je Szulc taký rozrušený touto vraždou? Prečo mi v liste napísal, že mi chce dať plány Albazinu, a teraz sa o tom ani nezmienil?

Po večeri (bolo už jedenásť v noci) Szulc priniesol posteľnú bielizeň do izby, kde sme sa nedávno rozprá-vali o vražde. Kamile ustlal na veľkej kanape a mne na nepohodlnom diváne. Szulcovci mali spať v kuchyni. Tam bolo teplo, ale tu - v izbe - veľmi chladno. Kamila sa posadila na kanapu a triasla sa od zimy. Počas celej večere mlčala, zdalo sa mi, že o niečom usilovne roz-mýšľa. Nemýlil som sa. Teraz ako keby precitla a opatr-ne sa spýtala:

- Kde je horáreň, v ktorej bol pán Belzak zabitý? Je to tu niekde nablízku, všakže?

- Veľmi blízko, - ironicky odvetil Szulc. - Práve sa v nej nachádzate.

- Tu?! - Kamila sa zdesene rozhliadala po izbe. - Veru tak. Tu bol zabitý Belzak, - ľahostajne pritaká-

val Szulc. Odtiahol ma bokom a šepol mi: - Zajtra dostanete plány. Nahlas pozdravil: „Dobrú noc!" a vyšiel z izby.

Petrolejku nechal na stole zapálenú. Za oknami zavyl pes. Jeden, neskôr aj druhý. Plameň

lampy začal blikať a umelé oči na medvedej hlave, kto-rá visela na stene, leskli sa načerveno.

Zapálil som si cigaretu a posadil som sa na diván

35 chrbtom ku Kamile, aby sa mohla pokojne vyzliecť. Zlostil som sa sám na seba: dočerta, prečo som vzal so sebou to dievča? Obaja sme sa dostali do dosť nezvyklej situácie...

Szulc vyšiel na verandu a začul som, ako upokojuje psov. Potom zaškrípali spružiny kanapy - Kamila sa uložila spať. Chcel som sfúknuť lampu a tiež sa vyzliecť, ale Kamila skríkla:

- Prosím vás, nezhasínajte svetlo! Budem sa strašne báť zaspať.

- Tak sa obráťte tvárou k stene, - zahundral som. Uvedomil som si, že situácia je komická a vo vlastných očiach aj v očiach tejto dievčiny sa stávam smiešnym. A ničoho na svete som sa tak nebál ako zosmiešnenia.

Zaliezol som pod deku a hneď som zatvoril oči. - Ste veľmi čudný človek, - ozvala sa Kamila. - Faaaakt? - zazíval som. Vzdychla si: - Robert je tiež čudný... - Prečo, že sa zaľúbil do vás? - Ozaj? - predstierala, že mi neverí.

- Je veľmi nesmelý. Musíte nájsť spôsob, ako ho po-smeliť. Som si istý, že potom vám vyzná lásku. Budete veľmi pekný pár.

- Hráte sa na dohadzovača? Poznala som jedného, ktorý tiež chcel dohodiť svojmu priateľovi dievčinu a sám sa do nej zaľúbil.

Mlčal som. Po chvíli povedala: - Vymysleli ste si nejaký Albazin. Vymysleli ste ho.

V skutočnosti nijaký Albazin nejestvuje. Nie je! Počujete?

Neodpovedal som. Pokračovala: - Robert sa tvári, že s vami hľadá Albazin. Ale to nie

je pravda. Lesník klame, že má plány Albazinu. Každý

dáva slovu „Albazin" iný význam. Aj majster Ludwik. Ale iba vy chcete nájsť ten pravý Albazin. Preto ste čud-ný. A smiešny.

- A čo vy? - Ja? Mňa váš Albazin vôbec nezaujíma. - Tak prečo ste sem prišli? - Chcela som sa prevetrať. Aspoň na jeden deň unik-

núť z mesta. Na dnes večer mi ohlásil svoju návštevu re-žisér, ktorého tak neznášate. Ten sa ale zatvári, keď zis-tí, že som išla s vami na výlet.

- Dúfam, že budete diskrétna. Môžu vzniknúť neprí-jemné klebety.

- Herečke klebety neškodia. Okrem toho nerobím tajnosti z toho, ako sa správam.

Po chvíli zaspala, ale ja som stále bdel, sužovaný svet-lom petrolejky. Na dvore občas zavyli psy, oči medveďa svietili načerveno, z portrétu na stene jednostaj na mňa hľadel mladík v cárskej uniforme. Bol to Duda, ktoré-mu pán Belzak rozkázal zabiť čudného tuláka. Celý byt aj so zariadením: kanapa, starodávny diván, medvedia hlava aj starý obraz - získal Szulc po Dudovej smrti.

Belzak bol zabitý v roku 1912. Duda mal vtedy devät-násť rokov. V roku 1914 vypukla prvá svetová vojna a Dudu ako obyvateľa územia zabratého Rusmi vzali k vojsku. Svedčila o tom aj fotografia, ktorú mi Szulc ukázal. Práve tá zožltnutá fotografia v rámiku a za sklom visela v izbe, kde som spal s Kamilou. Na tej fot-ke bol Duda v mundúre ruského vojaka. Jeho tvár bola charakteristická a ľahko sa zapamätala, lebo mal veľmi odretý nos, až bolo vidno chrasty. Ľahostajne som hľadel na jeho fotografiu. Vôbec ma

nezaujímala jeho osoba, iba plány pevnosti Albazin, kto-rú vybudoval poľský plukovník. Na zlato, ktoré v Albazine ukryli Belzak, Karol a Boulain, som nechcel ani myslieť.

37 Rozhodol som sa vstať z divánu a zhasnúť lampu.

V tme sa mi uľavilo. V nočnom tichu bolo počuť Kamilin pokojný dych, občas ešte zaštekal pes. Potom som už nepočul nič. Zaspal som.

Ráno som oznámil Szulcovi, že napoludnie musím byť doma, a preto mi treba ihneď odísť. Mlčky mi do-niesol veľkú sivú obálku s neveľkým obsahom. Našiel som v nej Dudovu starú žiadosť, adresovanú nejakej vrchnosti, o lepenkovú krytinu na strechu jeho domu, niekoľko listov napísaných po rusky, ako aj dva štvor-mo zložené listy a na nich vyblednutým atramentom zakreslené plány malej osady.

- Všetky tieto papiere mi Duda nechal pred svojou smrťou. Povedal, že ak nájdem skrýšu so zlatom, sta-nem sa bohatým človekom. Vám sa možno podarí do-stať sa do Albazinu a nájsť zakopanú zlatú rudu. Tej je tam tak veľa, že nebudete schopný to z Ruska vyviezť. Ale už za nájdenie vrchnosť poskytuje desať percent z hodnoty pokladu. Aj to bude veľa pre vás i pre mňa.

Teda o to šlo Szulcovi. Aby som mu pomohol stať sa bohatým a sám tiež prišiel k peniazom. Hádam vôbec nechápal, prečo hľadám Albazin. Zaujímal ma nie zlatý poklad, ale rozlúštenie historickej záhady. Pochopí to vôbec? Nechcelo sa mi vysvetľovať mu to. Chladne som poďakoval za obálku s plánmi Albazinu a chcel som sa vydať na spiatočnú cestu domov.

Zbežne som sa pozrel na oba plány. Prvý z nich bol nakreslený na veľmi starom papieri. Ktosi naň atra-mentom nakreslil plán obdĺžnikovej pevnosti so stráž-nou vežou a šiestimi priekopami okolo obranných va-lov. Vedľa pevnosti bol dvoma čiarami označený asi breh rieky.

Na druhom pláne - na oveľa mladšom kartóne - bol takisto ako na prvom veľký obdĺžnik a v pravom rohu čo-

si v tvare kostolíka či kaplnky naznačenej krížikom. Do steny toho objektu viedla smerovka s nápisom: ZLATO.

Na prvom pláne bolo cyrilikou napísané: Plán alba-zinskej pevnosti, na druhom - asi narýchlo vyhotove-nom - taký nadpis chýbal. Dozaista ten, čo plán kreslil, robil to v rýchlosti a názov miesta mal zostať tajom-stvom tých, čo zlato zakopali. Rozdiel v plánoch bol prá-ve ten kostolík s krížikom, ale pravdepodobne po neja-kom čase sa albazinská pevnosť obohatila o nejakú sakrálnu stavbu. Vedľa obdĺžnika označujúceho plán pevnosti, tiež boli dve zvislé čiary, ktoré pravdepodobne označovali tok rieky.

- To je plán albazinskej pevnosti, ako aj miesto úkry tu zlata, - slávnostne vyhlásil Szulc. Zanovito trval na tom, že mi ešte pred odchodom ukáže ruiny Belzakovho kaštieľa. Mrholilo, bol som nevyspatý, túžil som po šál ke silnej čiernej kávy, ktorú som si doma varil každé rá no. Nachystal som skúter na cestu, prikázal som Kamile, aby čakala v teplej kuchyni, a so Szulcom sme sa vybrali po lesnej ceste až na okraj lesa. Ďalej už sa rozprestierali lúky a za nimi bolo vidieť strechy dedinky Kamionki.

Kaštieľ kedysi stál uprostred lúk na neveľkom briež-ku. Medzi kríkmi hlohu sa v hnedej tráve siveli kamen-né schody. Neviedli nikam, ale Szulc vedel toto miesto zaplniť ľuďmi, ktorí tu kedysi žili.

- Lúky okolo ruín kaštieľa pretínal úzky chodník, ktorý viedol až k lesu. Po ňom išiel pán Belzak do ho rárne, kde čakal na Dudu, - vykladal Szulc. - A tam pod lesom, hneď pri chodníku, asi stál stoh sena, kde dola pili spiaceho Karola.

Po chvíli dodal: - Neviem, či som vám spomenul, že po Belzakovej

smrti, keďže nemal nijakých príbuzných, majetok pre-

39 vzal štát. Ale ako to zvyčajne býva, keď chýba gazda, sed-liaci kaštieľ rozkradli a nič po ňom nezostalo. Lesy tiež prešli do majetku štátu. Pokiaľ ide o Dudu, to som vám už tuším povedal, po Belzakovej smrti sa vrátil do kaš-tieľa a vzal z písacieho stola nejaké papiere, medzi nimi aj plán Albazinu s poznámkou, kde je ukryté zlato. Tvrdil mi, že ten plán mienil odovzdať Karolovi, ktorého považoval za nevinného, pokiaľ išlo o vraždu Belzaka. Pomohol mu ujsť, ale plány mu už nestihol odovzdať, pretože Karol po úteku z väzenia zmizol bez stopy.

- A Duda sa nikdy nepokúšal vybrať do Albazinu, aby našiel zlatý poklad?

- Vravel som vám, že si založil rodinu. Narodil sa mu syn, ale zakrátko dieťa zomrelo. Potom ho odviedli k vojsku a do Kamionok sa vrátil len po revolúcii v Rusku, v roku 1919. Belzakov kaštieľ bol už vyrabovaný, ale zostala stará horáreň, kde Belzak zahynul. Duda odkúpil od štátu tú horáreň aj kus lesa. Časť stromov vyklčoval a začal na tej pôde hospodáriť ako roľník.

- Neprekvapilo vás, že človek, ktorý sa vrátil z vojny, mal dosť peňazí, aby si kúpil starú horáreň aj kus lesa?

- Spytoval som sa na to Dudu. Vysvetlil mi, že krátky čas bol aj v Červenej armáde, ktorá vykrádala kostoly aj kaštiele. Tiež si tu i tam niečo privlastnil a práve za pe-niaze získané z lúpeží si kúpil horáreň aj les.

Po chodníku sme sa vracali k horárni. Šli sme tou cestou, po ktorej pán Belzak putoval na stretnutie so smrťou. Azda dôveroval Karolovi a za tú krátku chvíľu slabosti zaplatil vlastným životom? Belzaka som neľu-toval. Bol to lotor, keď na skalách opustil raneného druha a potom si kúpil majetok za zlato, ktoré bolo ich spoločným vlastníctvom. A keď sa Karol objavil a chcel svoj podiel, vyhodil ho preč a rozkázal ho zabiť.

Szulc ma chytil za plece.

- Poďme ešte týmto smerom. Niekoľko desiatok kro kov. Tam je cintorín. Uvidíte Belzakovu hrobku.

Vošli sme cez bránu na malý dedinský cintorín. Bol ohradený krivým dreveným plotom. Zapĺňali ho malé, do zeme vpadnuté hroby, nad ktorými stáli naklonené kríže. Pri bráne bola kopa zoschnutých vencov, ďalej bol cintorín zarastený krovím a stromami. Plechové vence potichu cinkali dokonca aj pri najslabšom závane vetra. Tá cvendžavá tichá cintorínska hudba mi pripadala po-nurá a nepríjemná.

V najstaršej časti cintorína, v pravom rohu, stála ne-veľká murovaná hrobka. Mala tvar štvorcovej škatule, spredu zatvorenej platňou s ťažkým železným kolíkom. Strecha hrobky bola trojuholníková a na vrchu bol že-lezný krížik.

- V tej hrobke leží pán Belzak a vedľa neho starý Duda, - informoval ma Szulc.

- Ale čo? Obaja v jednej hrobke? - čudoval som sa. - Veru tak. Veď predsa starý Duda ju niekoľko rokov

pred svojou smrťou za vlastné peniaze dal vybudovať. Sám dozeral na prácu murárov a niekedy ju dokonca aj sám muroval. Potom rozkázal preniesť do hrobky Belzakovu truhlu, ktorú vykopali z hrobu na cintoríne, a prikázal mi, aby po jeho smrti uložili vedľa Belzaka aj jeho rakvu.

- Je to čudné, - poznamenal som. - Až tak veľmi mal rád svojho bývalého pána? Nechal vám ešte nejaké prí-kazy alebo rady?

- Pravdaže. Často mi opakoval, že „zlato neprináša šťastie a vždy na ňom spočíva ľudská krv." Tiež mi radil, že ak sa niekedy ocitnem v biede, aby som využil plány ukrytého pokladu, ktoré som vám odovzdal. Lenže ja som sa nikdy nemienil vybrať do Albazinu, veď ani ne-viem, kde sa nachádza.

41 Uvažoval som hodnú chvíľu a potom som sa spýtal

Szulca priamo: - Ako sa volal ten Karol priezviskom? Lebo stále ho-

voríme iba jeho krstné meno... - Volal sa Szulc. A bol to môj otec. - Myslel som si to, - prikývol som. A Szulc sa začal ospravedlňovať: - Nepovedal som vám celú pravdu. Môj otec nezmi

zol bez stopy. Po úteku, pri ktorom mu pomáhal Duda, usadil sa v Sliezsku, kde sa oženil s vdovou po baníkovi. Vdova mala dieťa a Karol ho adoptoval. Bol som to ja, - priznal sa. - Szulc si ma obľúbil ako vlastného syna. Aj ja som ho mal rád ako vlastného otca. V dvadsiatych ro koch, keď sa už v Kamionkach na Belzakovu smrť za budlo, môj otec, Karol Szulc, poslal Dudovi list a ten mu naň odpísal. Potom si písali až do vypuknutia dru hej svetovej vojny. Duda pozýval otca do Kamionok, ale otec sa bál prísť sem, lebo ešte stále ten zločin nebol premlčaný. Iná vec je, že Duda niekedy finančne vy pomáhal môjmu otcovi. Počas vojny otec zomrel a ja som bol nasadený na robotu v chemickej továrni v Osvienčime. Prišiel som tam o zdravie a bol som vo veľmi zlom stave, keď ma Duda našiel a vzal ma do Kamionok, aby sa mi tu na čerstvom vzduchu vrátilo zdravie. Zostal som uňho, oženil som sa, prepísal na mňa celé svoje hospodárstvo a ukázal mi plány ukry tého pokladu. To je všetko. Celé moje tajomstvo...

Keď som sa s Kamilou vracal do mesta, čoraz menej som myslel na zlatý poklad ukrytý v Albazine. Nezaujímala ma zlatá ruda, nemal som v úmysle zbo-hatnúť objavovaním takýchto pokladov. Priťahovali ma poklady našej kultúry a rozlúštenie historických záhad. A takouto záhadou pre mňa bol aj Albazin a pevnosť, ktorú pred tristo rokmi vystaval poľský plukovník.

Š T V R T Á K A P I T O L A

Plán pevnosti • Plán ukrytého pokladu • Kamilin a nediskrétnos ť • Podozrenia mladej knihovní čky • Sledujú

ma • Láskavos ť Infulata Laského • „Albazin" • Traja básnici • Jojne Kotylion h ľadá Pána Boha • Smr ť svätého

Vojtecha • Albazin pláva pre č

Nevedel som, kde leží Albazin, či je veľký alebo malý, či je to dedinka, mestečko alebo kopec. Ale mal som dva plány Albazinu. Znova som sa ne pozrel. Jeden z nich bol skicou valov pevnosti, na druhom bolo zaznačené miesto, kde bol úkryt zlata. Prvý plán bol nakreslený na tvrdom kartóne veľkom ako list z veľkého zošita a hore mal veľkými písmenami napísaný krasopisný ruský nadpis:

PLÁN ALBAZINSKEJ PEVNOSTI A ČÍNSKEHO TÁBORA

Na druhom bolo napísané atramentom na kúsku čistého hrubého papiera jediné slovo: ZLATO.

Prirodzene, zaujal ma predovšetkým plán pevnosti. Ak by som mal uveriť tvrdeniu Anonymného Dána, vy-budoval ju Poliak a v nej sa ukryla posádka, ktorej Číňania písali po poľsky.

Plán akoby na dve polovice delila kolmá čiara veľkej rieky - Amur. Pevnosť ležala na jej ľavom brehu, o čom informovala šípka smeru prúdu. Amur v tomto mieste bol široký 250 siah, teda takmer 500 metrov.

Valy, vybudované hneď nad riekou, mali tvar štvorca o strane 40 siah. Ťažko som mohol zistiť, či boli zo ze-

43 me, hliny, tehly alebo z dreva. V pevnosti boli zaznače-né malé nepravidelne rozmiestnené obdĺžniky - iste ne-jaké miestnosti. A zreteľný nápis: ALBAZIN.

Oproti pevnosti na druhej strane rieky bol zaznačený nepravidelný štvoruholník a nápis: VALY ČÍNSKEHO TÁBORA. Vyzeral mohutne - bol vyše 90 siah dlhý á ši-roký tak 20 - 25 siah. Napĺňali ho tri a niekde aj štyri rady pravidelne rozostavaných štvoruholníkov - azda takto boli zaznačené obydlia čínskych plukov? Tých štvoruholníkov v čínskom tábore som narátal až šesť-desiatpäť, kým vo štvorci pevnosti ich bolo len trinásť.

Teraz som sa začal zaoberať plánom albazinského pokladu.

Udrelo mi do očí, že bol urobený veľmi narýchlo, ale-bo ho robil ktosi, kto nevynikal v kreslení. Na liste pa-piera bol atramentom nakreslený veľký štvorec, takmer rovnaký ako štvorec albazinskej pevnosti na druhom pláne. Dve hrubé čiary iste mali znázorňovať rieku Amur. Miesto úkrytu pokladu - vrecka so zlatom - bolo zakreslené krúžkom a šípkou s nápisom: ZLATO. Smerovka ukazovala k stene starého kostolíka alebo ka-plnky s krížom.

Plán predstavoval pôdorys Albazinu, v ľavom kúte bol ešte dokreslený nárys malého štvorcového domčeka s trojuholníkovou strechou a navrchu s krížikom. Čo bol ten domček - kostolík, kaplnka?

Usmial som sa, lebo mňa nezaujímal nijaký poklad. Vytiahol som zásuvku na písacom stole a bezstarostne som do nej hodil plán, ktorý ukazoval cestu k zlatu. Nedávno som čítal správu o činnosti expedície, ktorej úlohou bolo nájsť tri poklady kapitána Thompsona ukryté v roku 1820 na Kokosovom ostrove v Tichom oceáne. Veľký, nádherný poklad - zlaté a strieborné mince, klenoty, svietniky z čistého zlata, lampy inkrus-

tované rubínmi a smaragdami, relikviáre, umelecké diela, staré kníhtlače. Thompson zanechal podrobný opis miest, kde ukryl to bohatstvo - opis plný údajov, kde treba priplávať k brehu, aká hlboká je tam voda, koľko krokov treba ísť po brehu a ktorým smerom. A predsa poklad nenašli... Hľadanie vrecka so zlatým pieskom na základe niekoľkých škrabaníc, ktoré neuka-zujú ani sever či západ, by bolo úplnou stratou času.

Sedel som pri lesklom bare, čiernom ako rakva, jemne som sa kolísal na vysokej stoličke a pozoroval som tancujúce páry. Vedľa mňa na druhej stoličke ču-pel Robert a za ním Jerzy W. - divadelný recenzent našich novín. V klube bolo šero od cigaretového dy-mu, naše tváre vyzerali sivé a špinavé. Robert mlčal, akoby sa bol urazil, drepel na svojej stoličke a ponuro hľadel do pohára s pomarančovým džúsom. Iba Jerzy W. sa na mňa milo usmieval. Možno preto, že už dlh-šie mi mal vrátiť dosť veľkú sumu peňazí, a teraz pil veľmi drahý koňak.

V uplynulom týždni na redakčnej porade som dosť podporoval jeho vyslanie na zahraničnú cestu za redak-čné peniaze. Iste sa už o tom dozvedel, možno aj preto sa tak milo usmieval.

Prestali hrať. Z tanečného parketu k nám cupkala Kamila. Šla drobnými krokmi - vysoká, šikovná a dnes naozaj veľmi pekná. Špatila ju len neprimerane malá hlava, veľmi drobná k vysokej, štíhlej postave. Ale oči -mandľové, trochu šikmé - jej pridávali dosť krásy a vznešenosti.

Kamila mi dala ruku na plece a záletne mi pozrela do tváre. Robert žiarlivo vzdychol.

- Tak kedy pôjdeme zasa? - spýtala sa. - Kam? - spýtal sa Jerzy. Usmiala sa.

45

- Hľadali sme Albazin... - Albazin?... - výsmešne zopakoval Jerzy. - Mohol by

som vedieť, kde sa nachádza? - Neviem, kde leží. Boli sme na výlete. A bolo to fan-

tastické... Dookola strašné lesy, prišli sme k horárni. Nastala noc. Lesník, čudák a maniak, nás ponúkal vod-kou a vykladal príšerné príbehy o vraždách. Potom sme nocovali v izbe, kde bol spáchaný zločin. Myslela som, že zomriem od strachu...

Kapela začala hrať. Ktosi podišiel ku Kamila a požia-dal ju o tanec. Jerzy si všimol pekné dievča, ktoré samo sedelo v kúte sály. Zošuchol sa zo stoličky a idúc okolo mňa, prehodil s milým úsmevom:

- Domnieval som sa, že Kamila berie na istého starého režiséra. A zatiaľ s tebou chodí na výlety... Je to veľmi talentovaná herečka, - dodal.

A potom tancoval do taktu a smiešne pohadzoval hlavou.

- Si ty ale darebák, - ozval sa Robert. Až som sa mykol. - Prečo?

- Kazíš dievčaťu reputáciu. Čo si o nej bude myslieť? Kamila je poriadna a slušná dievčina.

- Ale... ja som predsa nepovedal ani slovo. - Veď hej. Ale berieš ju na výlety. Mykol som plecami. - Sama sa mi ponúkla. Napokon, dávam ti slovo, že

medzi nami nič nebolo... Na jeden dúšok vypil pohár džúsu. Vzdychol si. - Potom mi vysvetli, prečo Kamila dáva na známosť,

že si jej blízky? - Neviem, - odvetil som úprimne. A potichu som dodal: - Zdá sa mi, že chce v tebe vzbudiť žiarlivosť. Takto ťa

chce prinútiť, aby si prekonal svoju nesmelosť. Preboha, povedz jej už, že sa ti páči! Čosi nezrozumiteľne zamrmlal. Moje slová ho pre-

kvapili. Ale vôbec mi neodporoval. - Neviem tancovať, - zafučal Robert. - V tom ti už, žiaľ, nemôžem pomôcť, - odvetil som. Pozeral som na roztancovanú Kamilu. Aké príjemné

bolo hľadieť na jej vlniacu sa postavu, pohyb nôh, ra-mien i rúk v rýchlom tanci. Šaty jej poletovali, dvíhali sa ako dáždnik, odkrývali dlhé, pekné nohy.

- Ten Albazin je záhada, - poznamenal Robert. Smutne som povedal: - Všetci sa tvárite, že so mnou hľadáte Albazin. Ale

každý z vás tým chápe niečo iné. A každý si nájdete svoj Albazin... Iba ja nie! Lebo ja... hľadám ozajstný, skutoč ný Albazin.

Rozcitlivel som sa nad sebou. Opustil som bar i vy-sokú stoličku, nikomu som nič nepovedal a šiel som domov...

Nasledujúci deň som sa zjavil v Mestskej knižnici, aby som si podľa rady jedného významného historika preštudoval knižku Svet vo všetkých svojich častiach, ktorú v XVIII. storočí napísal biskup Lubieński. Vo fajčiarni knižnice som stretol slečnu, ktorá mi pomoh-la nájsť Sibírsky vestník.

Pozdravila ma s veľmi čudným výrazom v tvári. Bola to akoby zmes posmechu, irónie, podozrievavosti a vtipu.

- Tak čo, pán redaktor, - povedala veľmi dôverne, - doviezli ste si leva?

- Nie. Zatiaľ ešte nie. Rozosmiala sa nasilu, posmešne. - Mňa nemusíte klamať. Dokonca aj redakčný poslík

dobre vie, že z času na čas sa zaoberáte hľadaním po-

47 kladov. Napísali ste dve knižky o pokladoch. Aj teraz ste naďabili na stopu nejakého zaujímavého príbehu a chcete si znova napchať vrecká. A ja, sprostaňa, som vám nezištne pomáhala, myslela som, že je to pre vedu. Našla som vám Sibírsky vestník a vy ste mi narozprávali hlúposti o privezení živého leva. Považujete ma za hlupaňu? Prikývol som.

- Je to tak. Nerobím nič iné, len hľadám poklady. Celý majetok som tým získal. Bolo to celkom ľahké. Lenže teraz musím rozlúsknuť tvrdý oriešok. Plán mies-ta, kde sú ukryté poklady, mi chce ukradnúť istý mladý básnik a jeho priateľka, operetná herečka. Upriamil sa na mňa aj jeden šachista. Neviem, čo so mnou bude. Obťažujú ma deň čo deň. Obliehajú môj byt, neviem sa ich zbaviť.

- Tak čo? Čo? Dofajčil som cigaretu. Náhlil som sa do čitárne, kde

som na stolíku nechal otvorenú knižku. Na odchode som povedal:

- Nejako si už dám rady... Chytila ma za ruku: - Môžem vám pomôcť. - Ako by ste mohli? - No... Mohla by som u seba ukryť plán pokladov. Mykol som plecami.

- A ušli by ste aj s plánmi? Robíte si zo mňa dobrý deň? Poradím si aj bez vašej pomoci.

- Musíte ma vziať do spolku. Veď ja som vám po-mohla nájsť Sibírsky vestník. Tiež potrebujem peniaze. V knižnici zarábam veľmi slabo. - Nezaoberám sa filantropiou, - odsekol som. Kývol som jej hlavou a rýchlym krokom som sa po bral do čitárne.

Čakala ma pri východe z knižnice. - Mňa sa tak ľahko nezbavíte, - povedala s veľkou se-

badôverou. Vyšla za mnou na ulicu. Naozaj som nevedel, ako sa

jej zbaviť. Bezradne som sa obzeral dookola a hľadal som nejakého známeho, ktorý by mi pomohol. Lenže nikoho tu nebolo. Len pri dverách knižnice stál nejaký tučný chlap s kyticou kvetov.

Pošepkal som slečne veľmi potichu: - Preboha, nechajte ma na pokoji. Sledujú ma... - Kkk... to? - zajachtala. - Ten tučný pán s kvetmi. Kvety sú ich poznávacie

znamenie. Nechal som slečnu pred knižnicou a rozbehol som

sa za električkou, ktorá prechádzala ulicou. Vyskočil som na posledné schodíky a priateľsky som slečne za-mával taškou.

Albazin je! Jestvuje! Našiel som ho v Lubieńskeho kniž-ke na veľkej mape vlepenej medzi strany 546 a 547.

„Nova tabula Asiae" - bolo napísané na mape. Nová? Lubieńskeho knižka mala rok vydania 1740.

Našiel som čiernu nitku Amuru a tam, kde sa podľa Lubieńskeho rozprestierala Tartaria Magna, hneď vedľa krajiny s názvom Dauria, bol malý bod - ALBAZIN. Nachádzal sa hneď pri začiatku Amuru, neďaleko mies-ta, kde sa spája Šilka s Argunom.

Albazin bol obkľúčený krajinami s pekne znejúcimi názvami: Tartaria Magna, Naiada, Calmuki, Tartaria Vagabundorum, Tartaria Chinensis, China extra muros a na severe: Siberia, Obdoria, Samoieda. Tieto názvy pl-né exotiky a zvláštneho čara ma nadchýnali a očami som hltal tvar veľkej, vlastne najväčšej časti sveta. Istý

49 básnik o nej napísal, že je ako veľká hnedá nádoba, kto-rej ucho tvorí Európa.

Ázia - písal Lubieński - tá časť sveta vyznačujúca sa najväčšou prednosťou nad iné časti, lebo vydala zo seba pr-vého Človeka a Patriarchu Adama na rozmnoženie rodu ľudského a iné Časti Sveta osídlila ľuďmi...

Najprv vznikli na nej monarchie, počínajúc po poto-pe Chaldejskou alebo Asýrskou, ktorá trvala až do Sardanapala... Ázia je prvotnou Učiteľkou Práva, Vied a Remesiel rozličných, ako aj rozmnožiteľka Náboženstiev rôznych po Svete rozídených. Viera Svätá najprv tam zašte-pená, a potom sekta Mohamedova Diablom vymyslená v Arábii založená najviac sa rozšírila. Pohanská viera, Židovská tiež tam mali začiatok...

Ďalej som u Lubieńskeho čítal:

... Witsen vo svojom atlase roku 1687 vydanom delí Tartariu na tri Hlavné časti: Južnú, Strednú a Severnú.

Prirodzene, mňa zaujímala predovšetkým Severná Tartaria.

... Tartaria Severná hraničí na juhu so Strednou, na zá-pade so Severnou Moskvou, a inde aj s Morom, a tá časť je väčšia než dve predchádzajúce. Patria k nej Sibiria, Tyngolfa, Obdora, na Sever od Rieky Ob a Pizida. Medzi riekou Lena a Morom je tiež rozľahlý a pustý kraj, dobre nepoznaný, kam Witsen kladie Dauriu, Jugagir, Jakuty. Gilaki, Tuvkov a Žembla-Gilet-Zkaja.

Práve tam, v tej rozľahlej krajine, pustej a neznámej, ležal Albazin.

... Starý, čestný kňaz Wladyslaw Lubieński, krakovský scholastik, hniezdniansky kanonik, ukázal mi svoj Albazin, ktorý som nemohol nájsť u súčasných geogra-fov! Musel som mu poďakovať za ten dobrý skutok a prižmúriť oči nad mnohými hlúposťami, ktoré natá-ral vo svojej knihe s úžasným názvom - „Svet vo svojich všetkých častiach väčších i menších, to jest v EURÓPE, ÁZII, AFRIKE, AMERIKE, v Monarchiách, Kráľovstvách, Kniežatstvách, Provinciách, Ostrovoch a Mestách, geogra-ficky, chronologicky a historicky opísaný zoznamom Náboženstiev, Vlád, Revolúcií, Práva, Zvykov, Pokladov, Zaujímavostí a Hraníc každej Krajiny, od Autorov Francúzskych, Talianskych, Nemeckých, Poľských použi-tých prikrášlený. Pre zaujímavé a zaháľajúce oko Poľské podaný."

U Lubieńskeho som si o Sibíri prečítal, že je to kraji-na veľká...

... naplnená všetkými horami a pralesmi veľkými, kde Ľudia sú ako diví a žijú iba zo sušených rýb a z chleba z rýb sušených pomletých na múku, a zveriny, pod Nebom vždy bývajú... Tu sa konajú najväčšie lovy na sobole, ktoré pod trestom smrti nemožno zabíjať iba pre Poklad Cársky, na lovy bývajú posielaní len odsúdenci na smrť a nevoľníci pod velením Oficierov, a tak sú dokonalí, že aby nepoško-dili kožušinu, triafajú sobole strelami priamo do nosa. Títo strelci tak prenikli za tou zverinou, že už došli k rieke Amur na hraniciach Čínskych, kde Cár Moskovský rozkázal po-staviť Pevnosť zvanú Nercinkoi na hraniciach Tartarie Čínskej, a pre túto príčinu Moskva máva časté spory s Čínou.

Albazin sa nachádzal oveľa ďalej na východ než Nerčinsk a iste bol Číňanom väčšmi soľou v oku. Zdalo

51 sa mi, že som sa už dozvedel, prečo Číňania napadli Albazin. Žiaľ, o samom Albazine Lubieński nepísal nič. Ale možno mu to zazlievať? Starý biskup iste nevedel o veliteľovi Albazinu, poľskom plukovníkovi.

Koncom mája roku 1960 som napísal list ministrovi kultúry a umenia so žiadosťou, aby mi umožnil vyces-tovať do Ruska s cieľom nájsť stopy poľského plukovní-ka, ktorý pri ďalekom Amure vybudoval albazinskú pev-nosť. Vo svojom liste som oznámil, že vzhľadom na veľmi rizikový a dosť čudný charakter môjho predsavza-tia som pripravený znášať všetky finančné náklady spo-jené s cestou, žiadam len pas a vízum, ako aj povolenie na nákup zodpovedajúceho množstva devíz. Uviedol som aj všetky údaje, ktoré sa mi dovtedy podarilo zhro-maždiť vo veci Albazinu a jeho staviteľa.

List som vložil do najkrajšej obálky, akú som len mal, starostlivo som ju zalepil a poslal doporučenou poštou.

„Teraz si už celkom iste budem môcť doviezť živého leva," pomyslel som si, keď som sa z pošty vracal do-mov. Ale v hĺbke duše som neveril, že minister mi bude chcieť pomôcť.

Sledovanie stopy záhadného plukovníka napokon vy-žadovalo veľmi veľké úsilie. Dokonca aj putovanie prs-tom po mape je nákladné, pretože vyžaduje peniaze na zakúpenie mnohých podrobných máp. Potreboval som peniaze, aby som mohol navštíviť mestá, v ktorých sú knižnice zásobené starými knihami. Tie návštevy zasa vyžadovali neplatenú dovolenku. Mal som zasa vážne finančné problémy - môj redaktorský plat nepatril k vysokým, pre svoje noviny som písal dosť málo a kniž-ku, na ktorej som pracoval, vydavateľstvo odmietlo.

Požiadal som o štipendium Zväz poľských spisova-

teľov - dostal som však zamietavú odpoveď. Dokonca bez udania dôvodov.

Rád-nerád musel som jedného dňa, presnejšie 15. jú-na zaklopať na dvere Oddelenia kultúry Národného vý-boru v mojom veľkom, sedemstotisícovom meste.

Na tomto oddelení pracovali až traja moji dobrí zná-mi - básnici, jeden z nich bol srdečný priateľ Robert.

Minister sa iste ukáže ako byrokrat - domnieval som sa - a vôbec mi neodpovie na list. Ale tu mám do čine-nia s básnikmi. Kto iný, ak nie básnik, pochopí moju túžbu dostať sa do Albazinu?

Básnik Robert - starší kultúrno-osvetový inštruktor -ma prijal veľmi srdečne. Keďže každý deň prebýval v mojom dome, hádam až do unudenia poznal príbeh môjho hľadania. Lenže tu v kancelárii on predstavoval úradnú osobu a ja som bol v úlohe obyčajného žiada-teľa. Keď vypočul už po stý raz rozprávanie o Albazine, spokojne zamrmlal, poklepal ma po pleci a potom ma zaviedol k vedúcemu oddelenia - básnikovi S.

Básnik S., milý šesťdesiatročný starček, pochádzal zo Stanislawowa.

- U nás, v Stanislawowe, - povedal, keď som mu pred-ložil svoju záležitosť, - žil svojho času istý Jojne Kotylion, obuvník, poriadny človek, hoci chudobný a obdarený veľkou rodinou. Strýko Jojna Kotyliona, veľmi bohatý Žid, pred smrťou daroval svojmu synovcovi starý modli-tebník, ale veľmi pekne viazaný. Vy, pán redaktor, ste našli na dlážke zaujímavú stránku z knihy, Jojne Kotylion zasa istého dňa, čítajúc modlitebník, našiel list so slovami: „Čakám v piatok na moste." Vzhľadom na to, že ten lístok Jojne Kotylion našiel v modlitebnej kniž-ke, domnieval sa, že týmto zvláštnym a neočakávaným spôsobom mu dal znamenie sám Pán Boh. Nečudoval sa tomu, že Pán Boh sa chce s ním stretnúť v piatok na

53 moste. Zamýšľal sa len nad tým, prečo si Pán Boh na stretnutie s Jojnom Kotylionom vybral také nezaujíma-vé mestečko, ako bol Stanislawow... Lenže znepokojenie Jojna Kotyliona zakrátko prešlo, Pán Boh totiž na most v Stanislawowe neprišiel, čím hádam jasne dal na zná-mosť, že mal na mysli iný most a iné mesto. A je veľa miest s mostami? Veľa. Takže Jojne Kotylion pochodil hádam pol sveta a navštívil stovky miest. Bol dokonca aj v Londýne, kam ho vyslali niekoľkí bohatí a pobožní Židia zo Stanislawowa. Jojne Kotylion, žiaľ, nestretol Pána Boha, ale vrátil sa do Stanislawowa ako svetaznalý človek, a teda veľmi múdry. Jeho obuvníckej dielni sa za-krátko začalo náramne dariť a Jojne Kotylion zomrel ako veľmi zámožný a všeobecne uznávaný človek. Jeho šťas-tie nemohlo zakaliť niekoľko posmešníkov (veď kde ich nenájdete), ktorí tvrdili, že Jojnova dcérka, pekná Chaja, prežila romantickú lásku so synáčikom jeho bohatého strýka, a že stará modlitebná knižka slúžila obom mla-dým ako poštová schránka...

Keď básnik S. týmito slovami ukončil svoje rozpráva-nie, zaviedol ma k pánu náčelníkovi. Básnik-náčelník mal okrúhlu, milú tvár, bruško, okuliare. Mal som rád niektoré jeho lyrické verše, a najmä jednu básničku s názvom „V lese..."

V lese lavička tvrdá, smreková... V dutine stromu kuvik sa skrýva. A kuviká. Na túto lavičku pod hustou chvojinou sadol unavený svätý Vojtech Potichu, tichučko.

Básnik-náčelník sa postavil k veci s plným pochope-ním. So žiaľom však konštatoval, že na mojej ceste do Albazinu vyrástlo veľmi škodlivé slovo PRECEDENS. Je veľmi zle, keď to slovo nie je, ale tiež rovnako zle, keď sa objaví.

- Nemôžeme vám pomôcť, - povedal básnik-náčel-ník, - lebo je to záležitosť BEZ PRECEDENSU. Ak by sme vám pomohli, vtedy vytvoríme PRECEDENS a zaj-tra sa u nás objaví prozaik Grzegorz a bude chcieť, aby sme mu pomohli hľadať Atlantídu, pozajtra zasa príde satirik Ryszard D. a požiada o pôžičku na hľadanie Yetiho. Keby ste tak potrebovali sto stoličiek do sály, to je niečo iné. Na takéto veci máme dokonca veľké finan-čné prostriedky a pôžičky...

Potichu, potichučky som opustil náčelníkovu pra-covňu. V pamäti sa mi vynorili jeho verše.

Zdalo sa mi, že môj Albazin je loď, ktorá odplávala. Bezo mňa.

55

PI A T A K A P I T O L A

Červené tulipány • Prenasledovaný slečnou z knižnice • Albazin pašuje hodinky • Vretenice • Robert, zbláznil si sa? • Nové podrobnosti o vrahovi • Záhadná Želtuginská republika • Kto bol Belzak • Odchádzam na dovolenku

Jerzy W. uverejnil recenziu nového predstavenia v ope-rete. O Kamile napísal veľmi priaznivo:

Táto mladá herečka má naozaj veľký talent a je až čudné, že ešte ju nevidíme v hlavných úlohách. Nie je ťažké si všimnúť, že Kamila C. na sebe pracuje, stále zdokonaľuje hereckú stránku aj svoj hlas, čo, žiaľ, nemožno povedať o iných členkách operetného súboru.

- Bože môj, - vzdychol som si, - nechce mi Jerzy vrá tiť dlh?

Lenže potom som si pomyslel, že sa vôbec nevyznám v speve a Jerzymu sa naozaj zapáčil Kamilin hlas. Tento názor mi potvrdil aj Robert, ktorý navštevoval divadlá častejšie než ja, a chodil najmä na operetné predsta-venia.

- Má veľký talent, - tvrdil. A potichu dodal: - Má ta lent a... je rozkošná.

Kúpil dva lístky na Kamilino predstavenie a večer sme sa pobrali do divadla. Cestou sme sa zastavili v kve-tinárstve.

- Mieniš sa prejaviť? - spýtal som sa.

- To nie. Tie kvety objednala Kamila... pre teba. Ako poďakovanie za recenziu.

Bolo mi nepríjemne. Mal som zlý pocit a, prirodzene, kvety som neprijal. Môj priateľ si zasadol do hľadiska a v ruke držal kyticu tulipánov. Vyzeral veľmi smiešne. Ja tiež. Lebo som sa tváril, že ho nepoznám a nemám s ním nič spoločné.

Predstavenie sa ukázalo veľmi nezaujímavé. O Kamilinom talente som si nemohol vytvoriť nijakú mienku, lebo mala iba malú rolu. A tak som naďalej ne-veril, že Jerzy napísal pravdu.

Cez prestávku ma vo fajčiarni ktosi drgol do ramena. Obzrel som sa - slečna z knižnice!

- Prosím vás, buďte opatrný! Stále za vami chodí ten ksicht s kvetmi, - pošepkala mi sprisahanecky.

A zmizla v dave ľudí, ktorí sa prechádzali vo fajčiar-skom priestore. Ponáhľal som sa do opačného rohu. Robert pri bufete vypil pohár oranžády a vykročil ku mne, nesúc kyticu tulipánov. Všetci sa za ním obzerali. Začal som unikať pred Robertom, kľučkoval som medzi rozprávajúcimi sa skupinkami. Takto sme sa naháňali až do konca prestávky.

- No, konečne ťa mám, - vydýchol Robert, keď si sa dal vedľa mňa do mäkkého kresla. - Kde si sa túlal?

Potom bolo druhé dejstvo, znova nudné a ešte menej zaujímavé, lebo v ňom nevystúpila Kamila.

Po spustení opony som vyskočil z kresla a najmenej štyri dĺžky pred priateľom som sa náhlil do fajčiarne a odtiaľ som zdúchol na toaletu. Tam som stretol svojho šéfredaktora a hodnú chvíľu sme sa bavili o služobných veciach. Šéf mi povedal, že sa mu dostali do uší správy o mojom hľadaní Albazinu. Sľúbil, že mi dovolí nakrátko vycestovať vo veci, ktorá ma tak zaujíma.

Až keď sme sa rozišli, pochopil som, že šéfredaktoro-

57 vi sa Albazin spája s istým cudzincom, ktorý bol v mi-nulom roku obvinený z pašovania hodiniek. Iste očaká-val kriminálnu reportáž.

Vo dverách hľadiska ma dolapila podozrievavá slečna z knižnice.

- Pred chvíľou vás tu hľadala herečka, ktorá hrala v prvom dejstve, aj ten tučný s kvetmi. To oni vás pre-nasledujú, však? Presvedčíte sa, že bez mojej pomoci sa táto vec skončí pre vás veľmi zle. Musíme sa stretnúť. Zajtra, dobre?

- Nie. Zajtra nemám čas.

- Pozajtra... Mávol som rukou. - Všetko jedno. - Dobre. Pozajtra v kaviarni „Renáta". Čakám o sied

mej večer. Prikývol som. Práve pozajtra som mal v úmysle využiť

šéfovu ponuku a vycestovať do Varšavy, aby som našiel Witsenovu knižku, na ktorú sa odvoláva Lubieński. Slečna bude čakať veľmi dlho. Možno ju to odučí vnu-covať sa ľuďom.

Po predstavení Robert odovzdal Kamile kyticu tulipá-nov. Oklamal ma. To nie ona kúpila kyticu mne, ale on pre ňu. Len sa hanbil k tomu priznať.

Išli sme do nočného lokálu. Tu som im ukázal svoju zlú náladu a nechcel som tancovať. A pretože Robert tancovať nevie, Kamila sa vôbec nezabávala, smutne se-dela a pila víno. Aj ja som bol smutný, lebo som cítil, že v Robertovi strácam priateľa. Prestalo ho zaujímať hľa-danie Albazinu.

Napokon došlo k čomusi strašnému. Robert ma žo-viálne poklepal po pleci a povedal:

- Čo si mútiš hlavu sprostosťami. Ožeň sa, chlapče! Albazin sa ti vyvetrá z hlavy.

Znova som si sadol nad plány Albazinu. Ešte raz som prechádzal zrakom po líniách opevnenia starej pevnos-ti, predstavoval som si, ako vyzerá, aké má vysoké dre-vené konštrukcie stien alebo hrubý múr, ktorý sa vypí-na nad strmým brehom Amuru. Tam, na druhej strane rieky, je rozložený tábor čínskych vojakov. Na Albazin smerujú hlavne diel - sto ľahkých i ťažkých kanónov. Vojaci sa priplavili na lodiach a obkľúčili pevnosť, obrancov uzavreli do pasce. Potom zaútočili, šík za ší-kom čínskeho vojska napadal pevnosť...

Ale čo bolo potom? Ako vyzeral koniec obrany Albazinu? Čo sa stalo s poľským plukovníkom a jeho oddielom?

Vzal som do ruky plán albazinského pokladu. Ale ne-mohol som nemyslieť na pána Belzaka a jeho čudný príbeh.

Napísal som Szulcovi list s niekoľkými otázkami.

Na stolíku pri pohovke v Kamilinej izbe stojí veľká kyti-ca červených tulipánov. Kvety otvorili svoje kalichy, ich byle sa čudesne pozohýnali a zďaleka to vyzeralo, že z vázy vykláňajú hlavy vretenice, ktoré sú pripravené hrýzť a syčať.

Keď som odchádzal do Varšavy hľadať Witsenovu knižku, povedal som Kamile:

- Vyhoďte tie vretenice. Majú v sebe jed... - Veď sú to kvety od Roberta! A potichu dodala: - Ale ak chcete, môžem ich vyhodiť... Od odpovede ma zachránilo ostré zvonenie telefónu.

Kamila zdvihla slúchadlo a začala rozhovor. Počul som, ako hovorí:

- Ďakujem, veľmi pekne ďakujem. To bolo od vás veľ-

59 mi milé... Chceli by ste sa so mnou stretnúť? Veľmi ra-da. Nie, dnes nemám čas, musím ísť na skúšku. Zajtra pred obedom v klube, dobre?... Spýtal som sa Kamily:

- To volal Jerzy W., všakže? Zdalo sa mi, že je pripravená klamať, ale keď sa nám

oči stretli, mlčky prikývla. Vyzerala zahanbene, hoci ne-bolo nič neslušné v tom, že je zdvorilá k človekovi, kto-rý o nej pekne napísal.

Rozlúčil som sa s Kamilou a zbehol som po schodoch na ulicu. Pred bránou bol na stráži Robert. Tváril sa, že tu čaká na mňa, lenže nemohol vedieť, že práve v tom-to čase chcem odcestovať do Varšavy.

Vykročil som rýchlo smerom na železničnú stanicu. Robert mi sotva stačil. Kedysi bol ťažko chorý a doteraz -keď musí ísť trocha rýchlejšie - pokašliava, fučí a stone.

- Počkaj, počkaj trocha... - chytal ma za rameno. - Počkaj, prečítam ti svoju báseň.

Ale neprečítal mi báseň. Potichu povedal: - Ten Albazin je záhada. Budem ho hľadať s tebou. Zasmial som sa. Uťahoval som si z neho: - Čo taká náhla premena? Ešte nedávno si hovoril:

„Ožeň sa, chlapče. Albazin sa ti vyvetrá z hlavy." A vykročil som ešte rýchlejšie. Kúpil som si lístok, sadol som si do kupé a otvoril

som okno. Na nástupišti pod oknom môjho vozňa stál Robert a ťažko dýchal.

- Musím ti povedať... Musím ti povedať, - postoná-val, - že včera večer ma zastavila nejaká mladá žena a pýtala sa na teba.

- Mladá žena? - Hej. Pýtala sa ma, prečo ťa prenasledujem. A ďalej,

prečo hľadáš Albazin. Povedz mi, ja ťa naozaj prenasle-dujem?

- Čo si jej povedal? - skríkol som náhlivo, lebo vý-pravca už dvíhal výpravku.

- Ja ťa prenasledujem? - prosebne sa spytoval Robert. - Čo si jej povedal? - volal som. Vlak sa pohol. Robert pokašliavajúc išiel popri vlaku. - Povedal som jej, že ťa neprenasledujem. Že som tvoj

priateľ. - Ale ako si jej vysvetlil moje hľadanie? - volal som

vyklonený z okna, lebo Robert čoraz väčšmi zaostával. - Najprv som spomenul albazinskú pevnosť. Ale to sa

mi zdalo veľmi prozaické. Rozpovedal som jej teda o al-bazinskom zlate, ako si sa to dozvedel od Szulca...

- Zbláznil si sa, Robert? Ale Robert už hádam ani nezačul môj výkrik. Vlak za-

hrmotal na výhybkách a rozbiehal sa čoraz rýchlejšie.

Z Varšavy som sa vrátil s prázdnymi rukami. V knižnici nemali Witsenovu knižku.

Koncom júna sa u mňa objavil Antoni Szulc. Privítal som ho plný smútku. V ostatnom čase som totiž zane-dbal vyjasňovanie záhady tajomného Albazinu - mal som trocha finančné problémy a nebolo peňazí na ná-kladné cesty do knižníc. Šéfredaktor - hoci ma mal veľ-mi rád - keď sa dozvedel, že Albazin nemá nič spoločné s aférou pašovania hodiniek, zavolal si ma na vážny po-hovor. Blížilo sa leto, čas prázdnin a dovoleniek - ťažké obdobie pre noviny, ktorých čitatelia utekajú z mesta k riekam a do lesov, strácajú záujem o tlačené slovo. Na toto ťažké obdobie bolo treba pripraviť veľké množstvo reportáží a článkov s ohromujúcim obsahom, aby čita-telia boli prinútení kupovať noviny. Vyžadovalo to, pri-

61 rodzene, veľké úsilie v práci - ako som mohol v takých-to podmienkach myslieť na Albazin?

- Často som na vás spomínal, - začal Szulc. - A roz mýšľal som o tom, čo ste mi povedali o mojom otcovi. Potom som dostal list. Lenže bolo by treba priveľa písať, tak som sa rozhodol prísť. „Čo som to hovoril o jeho otcovi?" uvažoval som a lovil v pamäti. Szulc vybral z tašky veľkú obálku.

- Priniesol som niekoľko papierov, ktoré zostali u mňa po starom Dudovi. Ťažko povedať, či budú mať pre vás nejaký väčší význam. Sú to dva listy písané po rusky a ja ruštinu neovládam. Kedysi bol u mňa ako hosť nadlesný. On vie perfektne po rusky. Ukázal som mu tie lajstrá. Pozrel si ich a povedal mi, že sú to listy Belzakovi.

Na jednom z nich je asi napísané: „Prezidentovi Želtuginskej republiky." Je to možné, že by pán Belzak bol prezidentom Želtuginskej republiky?

- Nepočul som o takej republike. - Sú to čudné listy, však? Schoval som papiere do písacieho stola. Začal som sa

Szulca spytovať na jeho detstvo, potom sme sa rozprá-vali o celkom bežných veciach.

Vyšli sme z redakcie a zamierili sme k autobusovej stanici.

Vtedy mi povedal: - Matka prisahala, že otec bol nevinný. Aj Duda veril,

že môj otec nie je vinný. Aj vy, sotva ste sa dozvedeli prí-beh vraždy pána Belzaka, pochybovali ste o niektorých veciach, ktoré priťažovali môjmu otcovi. Myslíte si, že otec bol vinný?

- To neviem. Je to veľmi stará záležitosť. Zdá sa mi, že dnes už ju nemožno vyjasniť.

- A predsa chcete vysvetliť záhadu ešte staršiu, spred tristo rokov?

Po chvíľke rozmýšľania som odpovedal: - Kto zabil Belzaka? To už hádam nie je pre nikoho

dôležité... - A čo ja? Na mňa zabúdate? Pre mňa je to dôležité.

Keby som nebýval v Kamionkach, keby som chcel odtiaľ odísť niekam inam, možno by naozaj nebolo nutné zis-tiť, kto zabil Belzaka. Ale ja žijem na tom istom mieste, kde môj otec asi zabil človeka. Ľudia na dedine majú dl-hú pamäť. Tá udalosť, hoci sa stala tak dávno, ešte stá-le je medzi ľuďmi živá. Pred niekoľkými rokmi pri pálenke (však viete, ako to býva) zveril som sa jednému gazdovi. Bolo z toho zle-nedobre. Neudržal jazyk za zu-bami. Odvtedy na mňa ľudia v Kamionkach hľadia s nedôverou. Po starom Dudovi mám kus poľa pod le-som, zasadil som tam ovocné stromy, v tomto roku majú prvý raz zarodiť... Je to pre mňa dôležité, pán re-daktor.

- Myslíte si, že sa mi podarí objaviť skutočného vra-ha? Štyridsať rokov po vražde?

Vzdychol si: - Viem, že to nebude ľahké... Potom nasadol do autobusu a ja som sa pomaly po-

bral domov. Bol večer, letný mestský večer. Rozohriaty asfalt prí-

jemne voňal, z otvorených dverí kaviarní prilietala vôňa čiernej kávy. Na ceste ticho šušťali pneumatiky áut, po chodníkoch sa prechádzali ženy v letných šatách s obnaženými plecami.

Zabudol som na Szulca a jeho problémy, na obálku s lajstrami, ktorú som mal v písacom stole. Zabudol som aj na Albazin. Aj jeho záhada bola rovnako ťažká na rozlúštenie ako tajomstvo smrti pána Belzaka.

63 Nevidel som možnosť spoznať Albazin a jeho zamotané dejiny. Čakalo ma pekné leto, dovolenka a cesta do Kašubského Švajčiarska, kde sa utáborila archeologická expedícia. Moja batožina, stan i kajak už boli týždeň tam na aute expedície. Stan už iste stojí na brehu jazera a teraz čaká na môj príchod. Predstavoval som si mies-to, kde je postavený, pripomínal som si tváre svojich priateľov archeológov, myslel som na prácu, ktorá ma čaká, aj na dobrodružstvo. Patril mi predsa oddych po roku ťažkej redakčnej práce. Robert už bol na dovolen-ke, Kamila putovala po pobreží na zájazde s operetou. V našom byte zostával iba šachový majster pán Ludwik P. Ale preňho dni neboli dôležité - cez deň spal, po no-ciach pil víno a sám hral šach. Žil ako kuvik a v ostat-nom čase kašlal a húkal ako stará sova. Vedel som, že sa ho chytá tuberkulóza. „To je osud starých mládencov," povedala Kamila, keď pán Ludwik doniesol preukaz z protituberkulóznej poradne.

Po návrate domov som odhodil aktovku do kúta izby. Prezrel som zásuvky písacieho stola, či v nich nezostali nejaké materiály potrebné v redakcii. Telefonicky som podal telegram vedúcemu expedície: „Prídem pozajtra." A ľahol som si spať, nasledujúci deň som chcel celkom zlikvidovať všetky redakčné záležitosti.

ŠiESTA K A P I T O L A

Hľadám peniaze na cestu • Som čertovský chytrák? • Dobré srdce Ludwika i Roberta • List s fialkou

• V starej oranžérii • Mary śka presvied ča o svojej slušnosti • Milujem Kamilu?

Minister mi na list neodpovedal. Odpoveď som však predsa dostal. Úrad pre kultúrnu spoluprácu so zahra-ničím mi začiatkom augusta oznámil, že prijali rozhod-nutie o mojom vyslaní na vysvetlenie záhady Albazinu. Popritom mi však oznámili, že si mám podať žiadosť o vydanie pasu a že si budem môcť kúpiť väčšiu sumu rubľov alebo dolárov. Za tie peniaze som mohol kúpiť motocykel alebo polovicu auta.

Dusný, horúci august. Na šéfredaktorovom stole bzučal elektrický ventilátor a strapatil vlasy závanmi vzduchu. Ale tváre sme mali jednostaj spotené, boli sme unavení horúčavou aj niekoľkohodinovou redakčnou poradou.

Nadišiel posledný bod porady. Moja cesta za hranice. Všetci ožili, akoby zabudli na dusno. Karolovi sa na

ústach hneď objavil lišiacky, zákerný úsmev. Tušil som, že bude proti tomu, aby som dostal z redakcie finančnú pomoc.

Včera večer ma Karol pozval do klubu na víno, kávu a zákusky.

- Vieš, že som tvoj priateľ, - vravel. - Vieš, že mi môžeš plne dôverovať. Preto ma to zlostí, že nás po-

65 važuješ za naivných hlupákov. Chceš minúť kopu peňazí, aby si vysvetlil záležitosť nejakého Albazinu? Kto ti to uverí? Povedz mi, čo sa skrýva za tvojou cestou? Mne predsa môžeš dôverovať...

Karolovi som naozaj dôveroval. Ale za mojou ďalekou cestou sa nič neskrývalo. Keby bol Karol taký naivný ako slečna z knižnice, mohol by som mu povedať o Szulcovom zlate. Lenže on bol veľmi bystrý.

Na druhý deň som mal podobný rozhovor s Franciszkom.

- Ja nie som dnešný, - vyhlásil Franciszek a klepal ma po pleci. - Nedám sa nachytať na podobné táraniny.

Považovali ma za čertovského chytráka. Prešibanca najhoršej kategórie. Človeka, ktorý nikomu nedôveru-je, ani svojim kolegom.

Preto som vedel, že z redakcie isto-iste nedostanem na cestu ani groša. Lenže zároveň som bol presvedčený, že vycestovať musím. A že na tú cestu pôjdem. Hoci aj za cenu, že predám skúter a fotografický aparát, dokon-ca že sa zadĺžim u svojich príbuzných.

Teraz - keď list z Ministerstva kultúry a umenia mi vytvoril možnosť vycestovať do knižníc v Moskve, do Albazinu, na Ďaleký východ - túžba rozlúštiť historickú záhadu vo mne vzrástla stonásobne. Ešte som nevedel, kde zoženiem peniaze na cestu, ale cítil som, že vyces-tujem. Pocestujem preto, že po tom veľmi túžim.

- Napokon, máme veľké finančné problémy, - po znamenal Karol.

- Cesta redaktora Tomasza je v podstate jeho sú kromná vec, - pridal sa Franciszek. - Iste treba v člove ku oceniť nezištné záľuby. Ale táto záľuba je v našich podmienkach veľmi luxusná. Aký úžitok bude mať z je ho cesty naša redakcia?

Rozriešil to šéfredaktor:

- Cením si u Tomasza jeho zápal pre tému, lenže mám dojem, že Albazin nebude veľmi zaujímať našich čitateľov, a vôbec, táto cesta neprinesie veľký úžitok našim novinám. Oceňujem však aj nezištnosť, ktorá charakterizuje Tomaszov postup. Takéto záľuby treba podporovať. Nech ide.

A rozhodol, že dostanem platenú dovolenku, za čo som povinný dodať redakcii päť veľkých reportáží o hľadaní stôp po poľskom plukovníkovi. Prirodzene, o nejakých peniazoch navyše nepadlo ani slovo.

- Robert, - oslovil som priateľa, - v hre „povolenie na dovoz leva" nebol návod, kde dovozca leva získal penia-ze na cestu?

- Ten bol veľmi bohatý. Peniaze mal. Chýbalo mu len povolenie na dovoz. A ťažkosti, ako vieš, vyriešil napo-kon telefonát premiérovi. Asi to bola chyba, že si písal list ministrovi, a nie premiérovi.

Prechádzali sme sa po ulici pred naším domom. Na ulicu padalo príjemné večerné šero, z múrov domov sálalo teplo. Električky vyzváňali, niekoľko motocyklov prevrčalo okolo nás, zanechávajúc stuhy modrastého dymu. Na druhej strane ulice, na rohu, bola kaviareň s malou záhradkou. V záhradke stáli slnečníky podobné hlavičkám muchotrávok - pekné farebné škvrny na po-zadí sivých múrov. Pod jedným slnečníkom sedela Kamila s divadelným kritikom Jerzym W.

Kamila sa vrátila do Lodže pred tromi dňami. Z diva-delného zájazdu po pobreží prišla pekná, opálená, v prekrásnych nových šatách a v širokom klobúku. Ľutoval som Roberta. V ten deň, keď sa mu zdalo, že do-byl Kamilu - práve toho dňa, v ten tanečný večer v klu-be - ju stratil.

- Zajtra ráno Jerzy cestuje za hranice, - povedal som. - Ten Albazin je záhada, - potichu zamrmlal Robert.

67 Smutne som sa usmial. Veď podobne som dopadol aj

ja. Keď sa Albazin stal dosiahnuteľným vďaka listu z Úradu pre kultúrnu spoluprácu so zahraničím, ukázalo sa, že nemám dosť peňazí.

- Ak chceš, požičiam ti pár dolárov, - ponúkol sa Robert. - Mám ich v banke.

Prikývol som. - Dobre. Myslím, že ich budem potrebovať. Rozlúčili sme sa pred bránou. Robert rýchlo prešiel

na druhú stranu ulice. Dozaista chcel ešte raz, hoci len letmo, uzrieť Kamilinu tvár.

V kuchyni pri plynovom sporáku sa motal Ludwik P., medzinárodný šachový majster. Vyzeral veľmi úboho, mal žltú pleť, stále potichu pokašliaval. Pred tromi týž-dňami bol medzinárodný šachový turnaj, ale pána Ludwika nepozvali. Vraj je chorý a nesmie sa unavovať. Pán Ludwik však pripúšťal, že rozhodli jeho posledné neúspechy. A počas tých troch týždňov zožltol ako list odtrhnutý od životodarnej byle.

- A čo vy? Ako sa vám darí? - začal sa ma usilovne vypytovať.

Jediná milá správa, o ktorú som sa s ním mohol po-deliť, bolo pekné Robertovo gesto. Ale majster aj túto správu pochopil nesprávne.

- Tiež mám niekoľko desiatok dolárov. Lenže viete, musím ísť do sanatória, kúpiť si novú pyžamu, lepšie sa stravovať.

Vysvetlil som mu, že v nijakom prípade od neho ne-prijmem nijakú pôžičku. Cítil som, že som sa ho tým veľmi bolestne dotkol. Nemohol som si však požičať peniaze od človeka, ktorý veľmi málo zarábal, navyše aj ochorel a potreboval dlhodobé liečenie.

Vošiel som do svojej izby a ľahol som si na pohovku. Cítil som sa fyzicky unavený z finančných starostí

a uvedomoval som si, že je to iba začiatok mojich ťaž-kostí. Reči v miestnosti šéfredaktora a ešte predtým na Oddelení kultúry ma riadne znechutili. „Fuj, dočerta," zlostil som sa, „za koho ma považujú? Za podvodníka či žobráka?"

... Iste som zadriemal. Zvonček pri dverách sa ozval krátko a prenikavo. Vyskočil som z pohovky a šiel som otvoriť. Odomkol som a vyzrel som na chodbu. Akýsi chlapček mi podal list a potom rýchlo zbehol dolu schodmi. Roztrhol som obálku.

Vážený pán redaktor! Prosím, ihneď príďte na Predmestskú ulicu 29. Je to veľmi dôležité.

Priateľ

Vonku už bola noc - vlhká a teplá. V štrbinách medzi stenami vysokých domov, cez deň rozpálených, vybled-nuto svietili pouličné lampy, jasné škvrny okien sa ukladali do škaredej nepravidelnej vzorky. V izbe bolo sparno...

Obzrel som si obálku a listový papier. Boli elegantné a voňali fialkami. „List s fialkou" - pomyslel som si.

Okúpal som sa v teplej vode. Pred domom som chytil taxík a dal som sa zaviezť na Predmestskú ulicu. Zastavili sme, zdalo sa mi, že v šírom poli. Iba neskôr som si všimol pri ceste ošarpaný záhradný skleník. Kdesi zboku, od budovy pri skleníku, prenikal slabý pás svetla. To bolo asi číslo 29.

Hneď pri dverách ma ktosi chytil za ruku a vtiahol do tmy. Potkol som sa o vysoký prah, pod topánkami mi zaškrípalo rozbité sklo.

Ocitol som sa v starej kotolni patriacej k skleníku. Na tehlách rozbitého ohniska sedeli dve dievčatá. Širokoplecí mládenec, ktorý ma sem vtiahol, sa postavil

69 do dverí, jednoznačne mi zahatal východ. Na klinci pri-bitom do steny visela petrolejka a v rohu sa povaľovala kopa fliaš od vína a prázdne konzervy. Iste sa v tomto ti-chom ústraní niekedy konali pijatiky.

Jedno z dievčat som hneď spoznal. Bola to slečna z knižnice. Ale aká zmenená! Pristrihla si dlhé čierne vlasy, nasadila tmavé okuliare, obliekla červenú sukňu a priliehavú blúzku. Keď sedela na tehlách, sukňa sa jej nafúkla a slečna z knižnice vyzerala ako dáma v krino-líne pri dvornom úklone.

Aj druhé dievča bolo pekné. Špatili ho - podľa môj-ho vkusu - odfarbené slamené vlasy a sivý pramienok nad čelom. Bola v zlom štýle moderného vampa. Veľa takýchto dievčat vysedáva na stoličkách podradných kaviarní.

Slečna z knižnice vytiahla z tašky tabatierku a začala nás núkať cigaretami. Potom vysoko nadvihla sukňu, preložila si nohu cez nohu a zapálila si gestom moder-nej kurtizány. Pery mala nahrubo namaľované, zdalo sa mi, že obočie ma natreté na čierno. Ako sa zmenila od chvíle, keď som ju stretol v knižnici - skromnučkú, ne-smelú a bledú.

- Tak spusťte, pán redaktor, - vyzvala ma. - Veru tak, spusťte, - zopakoval mladík pri dverách. - Stále ešte mienite tvrdiť, že Albazin je iba stará pev-

nosť, o ktorej sa chcete dozvedieť iba z čistej a nevinnej lásky k... histórii? - spýtala sa ma ironicky.

Prikývol som. Vtedy slečna z knižnice vyskočila zo svojho miesta, hodila cigaretu na zem a začala po nej dupať tak zlostne, až som sa zľakol, či si nedoláme te-nučké podpätky svojich elegantných lodičiek.

- Ste klamár! Luhár! Úbohý podvodník! - kričala. - Pokojne, Maryśka, - jemne prehovoril mládenec. - A čo zlato? Vrece zlata, ktoré je v Albazine? - kriča-

la. - Myslíte si, že nevieme? Všetko vieme. Odhalili sme vás. Táto pani, - prstom ukázala na peknú blondínku, -vytiahla celú pravdu z vašej priateľky, herečky.

Nedocenil som detektívny talent slečny z knižnice. Prirodzene, vyňuchala všetko. Že Robert a Kamila ma neprenasledujú, ale sú mojimi priateľmi. Dopočula sa o Szulcovi aj o albazinskom zlate. Navyše vedela aj to, že som dostal povolenie vycestovať za hranice a teraz hľa-dám peniaze na výdavky spojené s výpravou.

- Keby ste ma boli už dávno vzali do partie, veľmi by ste na tom získali. Žiaľ, teraz je nás na delenie pokladu viac, - povedala slečna. - Musela som sa zveriť ešte tým to dvom, lebo sama by som nebola odhalila vaše lži a výhovorky.

Cítil som sa hlúpo a bolo mi ich ľúto. Vynaložili toľko námahy a umu, aby ma odhalili, a tá námaha teraz mala vyjsť navnivoč... Nemal som totiž v úmysle hľadať zlato.

Spýtal som sa: - A prečo by som sa mal s vami deliť? - Ešte sa pýtate? Začali na mňa vykrikovať jeden cez druhého: - Neviete? A kto vám dal Sibírsky vestník? Kto vám

pomohol nájsť Albazin? Čo by ste robili bez Sibírskeho vestníka?

Mladík gestikuloval nado mnou svojimi mocnými rukami.

- Maryśka vám pomohla, ukázala vám cestu k pokla du. A vy čo? Oklamali ste ju, ogabali, vykladali ste jej rozprávky. Je to čestné? Tak sa správa redaktor dôleži tých novín?

Prikryl som si uši rukami. Keď stíchli, spýtal som sa slečny z knižnice:

- Dali ste si tú námahu prezrieť ten toľko ráz spomí naný Sibírsky vestník?

71

- Áno... - odvetila neisto. Mladík sa drzo pridal: - Ja som ho tiež prezrel. Od prvej po poslednú stranu. - No a čo? Mykli plecami. Rozosmial som sa. - Práve že nič. Tam nie je nič o poklade ani o zlate.

Nič, celkom nič. Znova na mňa začali kričať, že sa pokúšam oklamať

ich a že teraz už nenaletia na moje pekné reči. - Prečo ste sa tak potešili, keď ste čosi prečítali v tom

Vestníku? - povedala slečna z knižnice. - Je to jednoduché. Zaujímalo ma, prečo v druhej po-

lovici sedemnásteho storočia písali Číňania obyva-teľom Albazinu po poľsky. Vo Vestníku som sa dočítal, že Albazin vybudoval poľský plukovník. A hneď mi všet-ko bolo jasné. Preto som sa tak radoval.

- A načo chcete ísť do Albazinu? Pokýval som hlavou. Sám som si tiež kládol túto otáz-

ku. A nevedel som na ňu odpovedať. Začal som im roz-právať o liste z knižky, ktorú som náhodou našiel na dlážke v mojej izbe. Potom som hovoril o vášni. O veľ-kej náruživosti, ktorá prichádza z ničoho nič a celého ma pohltí.

Veď kým som ten záhadný lístok nenašiel, boli v mo-jom živote aj chvíle, keď som bol šťastný, mal som obľú-benú prácu, prežíval som dobrodružstvá a niečo som aj napísal. Lenže zrazu všetko, čo som dovtedy prežil, vy-bledlo, videlo sa mi jalovým a nezaujímavým. Tá strán-ka z knihy sľubovala dobrodružstvo sto ráz pestrejšie, než všetky, čo som doteraz prežil. Preto som ho nemo-hol odhodiť, zabudnúť naň.

Zveril som sa im s tým, čo ma najväčšmi bolelo. Rozpovedal som im aj o dnešnom rokovaní na redak-

čnej porade. Prečo je to tak, že čím má človek pocti-vejšie úmysly, tým väčšmi ľudia v tom hľadajú nečest-nosť, utajené chytráctvo? Obrátil som sa k slečne z knižnice.

- Povedal som vám, že sa zaujímam o Aľbazin z histo rických pohnútok, ale neuverili ste mi. Stačilo, aby som zažartoval: „Hľadám Albazin, lebo chcem nájsť po klad," a hneď ste tomu uverili. Azda je poctivosť niečím podozrivým, čímsi neuveriteľným? - ironizoval som. - A potom sa ešte priplietla záležitosť so Szulcom a jeho zlatom. Kto mi teraz uverí, že ma nevedie chuť získať majetok? Ako vás presvedčiť, že chcem obetovať hodnú sumu peňazí, aby som videl ruiny starej pevnosti alebo aspoň miesto, kde kedysi stál Albazin?

Neviem, či chápali moju vášeň, ale jedno im hádam bolo jasné: zlato nebolo cieľom môjho úsilia.

- Ale musíte sa zaujímať aj o to zlato, - nahnevane vybuchol mládenec. Ľútostivo som sa pousmial. - Vy ešte veríte povestiam o ukrytých pokladoch?

Klamete sa, že v Albazine doteraz ešte niekde leží vrecko zlata, že ho nikto neobjavil a nespeňažil? Ako ho odtiaľ doveziem? Prejavili mi dôveru, dali mi možnosť hľadať, lebo mi veria, že som nezištný a čestný. A to všetko mám preškrtnúť? Či sa vyplatí riskovať dobré meno ho ci aj za vrecko zlata?

Mladík mlčal. Tváril sa, že ho moje slová nepresvedčili.

Zmierení sme sa vracali peknou mesačnou nocou do mesta po ceste medzi poliami a lúkami. Vamp so sivým pramienkom vlasov a mladík šli vpredu a potichu sa há-dali. Kráčal som popri Marysi a zveroval som sa jej s ťaž-kosťami pri získavaní peňazí na cestu. Začudovala sa:

73 - A čo vydavateľstvo? Nijaké vydavateľstvo nechce od

vás kúpiť knižku, ktorú napíšete o Albazine, a formou preddavku vám zaplatiť cestovné trovy?

Mykol som plecami. Mal som za sebou knižku, ktorá sa nepáčila nijakému vydavateľstvu. Kto teraz bude chcieť riskovať?

- Považujete ma za hlupaňu, však? - potichu sa spý-tala slečna z knižnice.

- Nieee... Nie veľmi. - Treba byť úplnou sprostaňou, aby človek vo vašich

cestách vyňuchal záujem o zlato, - tvrdila. - Ale keby ste ma poznali lepšie, pochopili by ste, prečo sa to stalo. Moja práca v knižnici sa mi vidí strašne monotónna, jednostaj som čakala na čosi neobyčajné. Chcela som uveriť tej historke o poklade, lebo bola nevšedná. Došli sme k prvým uliciam mesta. Už bolo počuť hr-mot električky, ktorá sa obracala na konečnej. Spýtala sa:

- Milujete Kamilu? - Neviem. - Preboha, kto to teda má vedieť? Boli ste s ňou na

dlhšom výlete v horárni... - Aj o tom už viete?...

S I E D M A K A P I T O L A

Robertova zrada • Som Jojne Kotylion • Skúšam o chorie ť • Nová stopa • „Istorija goroda Alabazina" • Pa dla mi

„šestka" • Doveziem živého leva • A čo ak Albazin je len výplod fantázie? • Kamilu milujem nedostato čne

• Odlietam do Moskvy

- Tomasz, dovezieš si leva, - radostne zvolal Robert, keď ma navštívil v redakcii. Chodil drobnými krokmi okolo písacieho stola a počudovane potriasal hlavou. -Má dojem, Tomasz, že napriek trpkým skúsenostiam sme stále krajinou romantikov.

Akým nádherným romantikom musí byť minister, ktorý ti umožňuje vycestovať do toho bláznivého Alba-zinu! Akí romantici sú členovia predsedníctva Krajské-ho výboru, ktorí na svojom zasadnutí rozhodli dať ti nenávratne nejaké doláre, aby si mohol navštíviť svoj pochabý Albazin.

- Robert, naozaj? - Veru tak. Z predsedníctva nám dnes volali na odde-

lenie kultúry a oznámili: „Vy ste odmietli žiadosť mla-dého novinára a my sme mu priznali sto dolárov. Nech ide!" Náš náčelník básnik sa chytil za hlavu. Lebo z to-ho vyplynulo, že on, básnik, je najväčším byrokratom, a oni, úradníci, najväčšími básnikmi. Veď sám musíš uznať, že tvoj Albazin je čosi na hranici poézie či ab-strakcie, je akoby výklad tvojej fantázie.

- Nie, Robert. Albazin jestvuje, alebo jestvoval. Ale Robert iba mávol rukou.

75 - Som si istý, že nijaký Albazin nikdy nebol. Ty si ho

vymyslel. Povedalo mi to už niekoľko ľudí. Vymyslel si ho preto, aby si neskôr mohol napísať cyklus satiric kých reportáží s názvom „Na stope záhadného Albazinu". Asi chceš dokázať, že v našej krajine skrom né, reálne myšlienky nenachádzajú podporu, ale čím je čosi nereálnejšie, šibnutejšie (ako tvoje hľadanie Albazinu), tým ľahšie získava nadšencov.

Teraz som sa ja chytil za hlavu. Konečne som pocho-pil, prečo mi veľa inštitúcií odmietlo akúkoľvek pomoc.

Bezradne som sedel za písacím stolom. Svet sa mi zdal taký hrozný!

- Robert, Albazin nie je môj výmysel! Robert mi pritakával. Lenže v jeho očiach som po-

strehol, že tomu vôbec neverí.

Na druhý deň skoro ráno som cestoval do Varšavy. Nevyspal som sa, lebo celú noc som písal konspekt budúcej knihy o hľadaní Albazinu. Povedal som si, že keď vydavateľstvo bude ochotné aspoň sčasti financovať moju cestu, neprijmem pôžičku od Roberta. „Zradil ma," rozmýšľal som s horkosťou v duši. Rozhodol som sa, že predám skúter.

Namieril som do veľkého vydavateľstva, ktoré nema-lo nejaký vyhranený profil a vydávalo aj populárno--náučné knižky. Mal som totiž ambície napísať knihu dokumentovanú mnohými citátmi, vsuvkami z dejín, opismi a fotokópiami dokumentov. Bol som presvedče-ný, že v knižniciach a archívoch Sovietskeho zväzu na-trafím na ďalšie stopy záhadného Poliaka. Už som mal dosť blahosklonných úsmevov, sprevádzajúcich moju doterajšiu „tvorbu", v ktorej som dobrodružnými prí-behmi popularizoval vážne vedecké problémy. Teraz

som túžil napísať čosi noblesnejšie, akúsi neveľkú mo-nografiu o plukovníkovi zahnanom do ďalekého Albazinu. „Monografia?" rozmýšľal som. „Prečo nie? Vari som horší než iní?"

Vo vydavateľstve pozorne prečítali môj konspekt a ve-novali mi jemnú pozornosť, ktorá k ničomu nezaväzu-je. Takto som sa vždy správal k niekoľkým maniakom, ktorí mi v redakcii ponúkali na prečítanie kufre svojich básní.

- Ako vidieť z tohto vášho konspektu, - povedal pán, ktorý viedol osud vydavateľstva, - bude to skôr cestopis ako historická monografia. A keďže cestopismi sa zaoberá iné vydavateľstvo, skúste tam ponúknuť svoj konspekt. To vydavateľstvo je tu celkom blízko, na našej ulici, milý pane...

Zafučal som ako nosorožec. Zložil som konspekt a vyšiel von. Na chodbe vydavateľstva cestopisných kníh som stretol básnika - vedúceho z oddelenia kultú-ry, ktorý tak ako ja prišiel dnes do Varšavy vo vydava-teľskej záležitosti.

Vedúci radostne vykríkol, keď ma uvidel: - Ach, koho to vidím? Náš milovaný Jojne Kotylion

hľadá peniaze na stretnutie s Pánom Bohom. Pozdravil som ho veľmi chladne. Zrazu sa mi zdalo,

že naozaj som Jojne Kotylion, ktorý náhodou našiel list záhadnej knižky. Pomyslel som si, že vedúci nezabudne redaktorom vydavateľstva vyrozprávať veselú historku zo Stanislawowa, a keď sa postavím pred nich, začujem iba výbuch smiechu.

„Nedoveziem leva. Nanajvýš si môžem kúpiť izbo-vého psíka," pomyslel som si, vlečúc nohy po uliciach Varšavy.

Unavený som si sadol na Jeruzalemských alejach. Rozbalil som si šunkovú žemľu, ktorú som si kúpil v ob-

77 chode, s chuťou som ju zjedol a papier som odhodil do koša. V tom istom koši sa ocitol aj konspekt historickej monografie o plukovníkovi z Albazinu.

Redakčný kolega Karol kúpil odo mňa skúter. Doviedol si odborníka, ktorý potvrdil, že skúter je už veľmi zniče-ný, a preto mi Karol zaň zaplatil iba polovicu jeho niek-dajšej ceny. Podal mi peniaze a poklepal ma po pleci:

- Teda nezmýlil som sa. Púšťaš sa do veľkého hazar-du, milý Tomasz. Škoda, že robíš z toho takú veľkú taj-nosť. Bol som pripravený zúčastniť sa s tebou na tejto akcii. Nemusel by si teraz predávať skúter.

Nechcelo sa mi vyviesť ho z omylu. Niet pomoci ľuďom, ktorí nás chcú vidieť horšími, než v skutočnosti sme. Peniaze, ktoré som dostal od Karola, aj tie od Krajského výboru, som vložil do veľkej obálky s nápi-som: ALBAZIN. Potom som sa zrazu cítil chorý, lebo som vedel, že sa skončili moje pekné výlety mimo mes-ta a iste nebudem mať vytrvalosť, aby som znova našet-ril na skúter.

Presvedčenie, že som chorý, bolo také veľké, že hneď po návrate z redakcie som si pripravil posteľ a vliezol pod deku. Prehadzoval som sa z boka na bok a kalkulo-val: mám dosť peňazí na cestu. Ale kde zoberiem hoto-vosť na nákup batožiny a teplejšieho plášťa?

August bol pekný, slnečný. Do izby prenikalo slnečné svetlo a teplo. Prikrytý dekou až po bradu potil som sa od horúčavy a mohol som si myslieť, že mám horúčku, lenže ani ja, ani nik z mojich susedov nemal teplomer.

Večer mi zaklopala Kamila. V ostatnom čase nemala pre svojich priateľov veľa času, lebo v operete dostala jednu z hlavných úloh. Navštívila ma teda len úchyt-kom - v plášti, s pekným červeným dáždnikom v ruke.

- Je to pravda, že ste predali skúter? Panebože, naozaj vystrájate čoraz čudnejšie veci. A pôjdete do Albazinu? Načo? Je vám tu zle? Pamätáte sa na náš jarný výlet? Aké to bolo príjemné v Kamionkach... Rozhodla som sa, že sa vydám, - zakončila neočakávane.

- Za Roberta? - Áno, lenže on sa ešte nevyslovil. Je veľmi nesmelý.

A čo vy, pán Tomasz? Zdá sa mi, že aj vám by manžel-stvo prospelo. Manželka by vám iste vyhnala z hlavy všetky Albaziny. Vo vašom vzťahu k Albazinu je čosi ne-prirodzené, nezdravé. Smútite za ním, vzdycháte, ako za ženou. Ach, muži sú teraz takí neochotní ženiť sa... Prečo je Robert taký nesmelý? Vy ste ochoreli kvôli Albazinu. Nemáte horúčku?

Stiahla si rukavičky, jemne mi siahla na čelo a chyti-la dlaň.

- Som taký chorý, že možno ani nepôjdem do Albazinu, - zlostne som vyhlásil.

- Aké je to nádherné, - zvolala. - Teraz sa vám určite vráti zdravie.

Pobozkala ma na čelo. Bol to nevinný, sesterský bozk, ale napriek tomu ju zalial rumenec. „Je pekná, krásna," pomyslel som si. „Dočerta aj s Albazinom!" A hneď som sa cítil zdravší.

Pri dverách sa ozval zvonček. - Čert nesie Roberta, - zasyčal som. Kamila šla otvoriť. Po chvíli som začul ženský hlas. - Býva tu redaktor Tomasz? Kamila chladne odvrkla: - Áno. Leží chorý.

- Chorý? - prekvapene sa spýtal ženský hlas. - Je váž-ne chorý?

- Veru. Chorý na svoj Albazin, - nahnevane odvetila Kamila a do mojej izby voviedla slečnu z knižnice.

79 Potiahol som si deku až pod bradu. Ležal som tichý

a nemý. Kamila rýchlo vzala zo stoličky svoj červený dáždnik.

- Nebudem vás vyrušovať, - povedala ironicky. - Želám vám, pán Tomasz, skoré uzdravenie.

Nezdržiaval som ju ani slovkom. Len som pokýval hlavou. Slečna z knižnice si sadla do kresla, ktoré si pri-sunula bližšie k posteli. Bol som prekvapený. Či znova chce časť zlata z Albazinu?

Keď sa za Kamilou pribuchli dvere, slečna z knižnice sa rozhodla povedať:

- Tak sa mi vidí, že ja som vyrušila vás... - Vyrušila? V čom? - Neviem, - ľahko mykla plecami. A po chvíli sucho

dodala: - Na čele máte rúž. Mal som chuť schovať hlavu pod deku. Zahanbený

som si utrel čelo rohom obliečky, nedbajúc, že na nej bude fľak. Nenávistne som pomyslel na Kamilu. „Ako vysvetlím slečne ten rúž na mojom čele?" uvažoval som. Lenže vysvetlenie nebolo potrebné.

Slečna sa srdečne spýtala: - Bol už u vás lekár? - Nie. Jeho návšteva by bola zbytočná. Jednoducho

som trocha zoslabol. Stiahla si rukavičky, priložila mi ruku na čelo a chyti-

la mi dlaň. „V priebehu niekoľkých minút je to už dru-há," zasmial som sa v duchu.

- Nie, horúčku nemáte, - potvrdila. Dnes znova vyzerala veľmi pekná. V ničom nepripo-

mínala tú sivú, nezaujímavú slečnu, ktorá mi v Mestskej knižnici pomáhala hľadať knižky o Ďalekom východe. Ale nemala v sebe nič z toho strašného vam-pa, ktorého som stretol v skleníku za mestom. Mala krátku fialovoružovú sukničku na tuhej spodničke

a svetrík s veľkým výstrihom. Bola pekne opálená a bez lesklých šminiek na tvári.

- Prišla som sa spýtať, kedy cestujete do Albazinu a či sa vám podarilo získať peniaze vo vydavateľstve, - povedala.

Znepokojilo ma to. Tak predsa sa neprestala zaujímať o moju cestu.

- Ešte stále myslíte na získanie zlata z Albazinu! Nadarmo som vám vysvetľoval, zveril sa, uisťoval vás, že nehľadám poklady.

Rozosmiala sa. Smiech jej pridal na kráse. - Prísahám vám, že záležitosť s pokladom mi celkom

vyšumela z hlavy. Ale zaujíma ma vaša výprava. Stále som jej nedôveroval. Čo má za lubom, dočerta? - Hovoríte veľmi pekne. Až priveľmi, aby to mohla

byť pravda. Urazila sa. - Neveríte mi? V takom prípade urobím lepšie, ak sa

poberiem preč. A podala mi ruku. Na rozlúčku. Prirodzene som po-

danie ruky neprijal. Nechcel som, aby odišla urazená. Siahla do taštičky a vybrala z nej lístok. Položila mi ho

na podušku. - Prezrela som staré bibliografie. Je v nich uvedená

Paršinova knižka Cesta do Zabajkalského kraja. Druhý zväzok tohto diela má názov: Dejiny mesta Albazinu.

- To nie je možné! Slečna Marysia (spomenul som si na jej meno), to je teda nádhera!

- Nie je to nádhera. Tá knižka sa nenachádza v nija-kej väčšej poľskej knižnici. Telefonovala som do Varšavy aj do Krakova.

- Tak čo si počnem? - Dostanete ju v Moskve. V Leninovej knižnici. - Lenže... ako sa ta dostať?

81

- Nechápem. Veď o niekoľko dní dostanete pas. - Ale nemám peniaze. Predal som skúter, aj tak mi eš-

te chýbajú. Nejdem do Albazinu. Nejdem... - kričal som hystericky. Lebo aj moje nervy boli čoraz väčšmi podráž-dené. Na ceste do Albazinu sa kopili prekážky veľké ako Himaláje: ľudská neochota, podozrievavosť a moja bez-radnosť.

Porozprával som jej o návštevách vo varšavských vy-davateľstvách.

- Prečo ste nešli do vydavateľstva, ktoré vám vydalo knižku?

- Lebo tí vydávajú knižky pre mládež a ja chcem na-písať vedeckú prácu, historickú monografiu.

- No ale musí to byť práve monografia? Veru tak, naozaj som nemusel písať monografiu. - Paršin, Dejiny mesta Albazinu, - ešte raz som poti-

chu prečítal lístok. Potom som nahlas povedal: - Zdá sa mi, že som celkom zdravý. Buďte taká láska-

vá a prejdite na chvíľu do kuchyne, ja sa rýchlo ob-lečiem. Pôjdeme spolu na večeru.

Znova som šiel po úzkych schodoch, strmo vedúcich hore, kde sa nachádzal Solec. Pamätám sa, ako opatrne som po nich kráčal, akoby som niesol sklo, keď som šiel s rukopisom svojej prvej knihy. A ako som po nich ská-kal na každý tretí schod, keď som niesol svoju prvú vy-tlačenú knižku.

Zastihol som vedúceho redakcie s jeho veľmi priateľ-ským úsmevom. Vykladal som mu celú záležitosť dlho, pričom som sa plietol v rozprávaní. Našťastie som mal pri sebe podrobný konspekt.

Kázali mi prísť o niekoľko hodín. Vrátil som sa, aby som podpísal nakladateľskú zmluvu. Keď som písal svoj

podpis, zrazu ma chytil strach: Záloha, ktorú dostanem po uzavretí zmluvy, pokryje zvyšok mojich výdavkov na cestu, ale či mi táto výprava do záhadného Albazinu ne-prinesie rozčarovanie? Či bude taká zaujímavá, že sa mi podarí napísať o nej hrubú knihu?

Až mi vyrazilo dych od strachu. Lenže trvalo to iba chvíľku. Aby som mohol dosiahnuť svoj Albazin, dala sa do pohybu priveľká mašinéria. Na ministerstve už ležal pas a povolenie na nákup valút, v Moskve na Zväze spisovateľov už čakali na môj príchod.

Podpísal som. Bol to ako hod kockou pri hre „povole-nie na dovoz leva". Padla mi šestka. Zrazu som poskočil veľmi ďaleko.

Zbalenú batožinu som vyniesol na chodbu a zaklopal som na Kamiline dvere.

- Prišiel som sa rozlúčiť. - Predsa cestujete... - povedala. - Predsa. - Myslela som si, že už ste našli svoj Albazin, a to vô-

bec nie na Ďalekom východe. - Nechápem? - Mám na mysli tú mladú slečinku, ktorá vás v ostat-

nom čase tak často navštevovala. - Ach, o to ide? Tá slečna je veľkým nadšencom hľa-

dania Albazinu. Za mnohé som jej veľmi vďačný. Poslúžila mi dobrou radou.

- „To sa obyčajne tak začína..." - zanôtila Kamila známu melódiu. Jej hlas znel veľmi pekne.

Zveril som sa jej: - Odchádzam na dlho, takže budem úprimný: vždy

ste sa mi veľmi páčili. Ale dopadlo to tak hlúpo, že sa do vás zaľúbil Robert. Nechcel som priateľovi liezť do ka-

83 pusty. Tým skôr, že je taký bezradný a nesmelý. Zdalo sa mi, že ste si ho vybrali. Možno sa dáte dokopy, keď tu nebudem.

Zasmiala sa. - Prečo to hovoríte až teraz? A čo ak vás chytím za

slovo? So smiechom ma odprevadila až k dverám. Napriek

veselosti sa mi videla akási smutná. Alebo ten smútok vycítila iba moja namyslenosť?

Na ulici v taxíku čakal na mňa Robert. Odpustil som mu jeho zradu, lebo sa ponúkol, že ma odvezie do Varšavy.

Cestou sme sa zastavili na pošte. Podal som telegram majstrovi Ludwikovi P., ktorý bol v sanatóriu:

Cestujem do Albazinu. Želám vám víťazstvo na blížia-cich sa majstrovstvách.

Celou cestou do Varšavy Robert mlčal a bol zamysle-ný. Ani mne nebolo do reči. Čakala ma ďaleká cesta -takmer desaťtisíc kilometrov. Myšlienka na diaľku, ktorú mám prekonať, ma desila. Vždy som nerád cesto-val, najmä doďaleka, a predsa - hlavne v počiatkoch svojej novinárskej práce - som bol skoro stále na ces-tách. Čo ma čaká na konci ďalekej cesty? Radosť alebo

smútok? A keby som neodcestoval?...

Nocoval som v hoteli na Námestí ústavy. Zavčas rána mi na dvere zaklopal Robert. Naraňajkovali sme sa v neďalekej kaviarni, objednali sme si ešte dve veľké kávy. Môj priateľ dychčal, mrmlal, pokašliaval.

- Tomasz, - povedal, - každý má taký Albazin, aký si zaslúži. Predsa len neviem, či robíš dobre, keď sa púšťaš na takú cestu. Albazin je idea, prelud, čosi, o čo sa treba usilovať, čo posilňuje naše úsilie, ale čo sa nesmie dosiahnuť, lebo prináša rozčarovanie. Ako vravel istý fi-lozof: „Človek je vždy na úpätí svojich túžob."

- Tomasz, - dodal tichšie a trochu váhavo, - odchá-dzaš na dlhý čas. Nedomnievaš sa, že pred odchodom si sa mal vyjadriť o istých zásadných veciach?

- Čo máš na mysli? - Kamilu. Mykol som plecami. - Neviem, o čo ti ide. Bol v rozpakoch, nervózne sa hral s kávovou lyžičkou.

Hovoril ťažko, opatrne: - Viem, že ti bola veľmi sympatická. Aj ty jej.

Chodievali ste spolu na výlety, často som vás vídaval spolu. Ja... mám Kamilu veľmi rád. Neraz som jej o tom chcel povedať. Ale mohol som byť voči tebe nelojálny?

Až teraz som si uvedomil, že sme obaja boli veľmi smiešni.

Pozrel som sa na hodinky. Bolo už takmer desať hodín.

- Poďme už, Robert. Nechcem zmeškať lietadlo. Robert si vybral vreckovku a utrel si spotené čelo.

Potom, funiac, náhlil sa za mnou. V letiskovej hale mi odvážili batožinu, prilepili na ňu

trojrohé lístky. Hľadel som na posúvajúce sa ručičky veľkých hodín. Pomaly ma chytala cestovná horúčka, taká charakteristická pre ľudí, ktorí sa vyberajú na ďa-lekú cestu. Zapaľoval som si jednu cigaretu za druhou. Robert fučal a nervózne pokašliaval. Ale mlčal. Azda eš-te stále čakal odo mňa odpoveď?

V hale sme natrafili na Marysiu.

85

- Prišla som sem priamo zo železničnej stanice. Tak som sa bála, že vlak bude meškať a nestihnem sa s vami rozlúčiť!

- Veď sme sa rozlúčili v Lodži... - Chcela som vidieť na vlastné oči, ako odchádzate

do Alabazinu. Rozprávali sme sa veľmi krátko, lebo megafón už vy-

zýval cestujúcich na colné odbavenie. Marysia bola v peknom belasom pláštiku, veľmi úz-

kom v pleciach a rozšírenom dolu. Vyzerala v ňom ako veľký zvonček.

- Napíšete mi, však? Napíšete mi z cesty? Nestratili ste moju adresu? - vypytovala sa. Zrazu mi zašepkala do ucha: - A napriek všetkému by ste sa mali zaujímať aj o zlato. - Vy stále len svoje hudiete! - skríkol som. Sklonila hlavu. Prišlo mi jej ľúto. Srdečne som jej sti sol ruku a prisľúbil:

- Napíšem. Budem často písať. Nezabudnem, koľko dobrého ste urobili pre Albazin.

Robertovi som bokom povedal: - Určite ani jeden z nás neľúbil Kamilu dosť silno.

Opravdivá láska nemá úctu k priateľstvu... Colníci ani nenakukli do mojej batožiny. Krajina sa

lúčila so mnou bez upodozrievania. Nad letiskom bola jasná obloha, bez jediného mráči-

ka. Bolo poludnie 4. októbra. Veľký iljušin sa striebor-ne leskol na slnku. Nervózne som sa rukou dotýkal ľa-vej strany svojej hrude a ohmatával som vo vrecku saka tvrdú väzbu pasu a zväzok leteniek. Keď som vychádzal po železných schodíkoch k otvoreným dverám lietadla, obzrel som sa. Za drôteným plotom za betónovou plo-chou letiska som zazrel nízku, korpulentnú Robertovu

postavu a belasý Marysin plášť. Potom som ich už ne-mohol vidieť, lebo som mal sedadlo na druhej strane lietadla.

Predo mnou sedela pekná, opálená dievčina s čierny-mi vlasmi, ktoré jej padali na plecia. Vedľa nej bol šedi-vý, fešácky a veľmi elegantný pán. Dievčina sa nakloni-la k jeho uchu a čosi vravela. Rozosmial sa a odpovedal:

- C'est la question, ma très chère demoiselle... To je otázka, moja milá slečna.

Rukou som si pošúchal čelo, aby som si pripomenul, odkiaľ poznám túto vetu. Usmial som sa - veď týmito slovami sa začínajú „Buddenbrookovci" Thomasa Manna.

Zavrčali motory lietadla. Iljušin sa ľahučko zachvel.

87

ÔSMA K A P I T O L A

Cestou do Moskvy • Vypasený riadite ľ • Babylonská veža • Verchovenskij alebo kapitán Lebiadkin • „Strieb orný

pohár" • Pojarkov, Chabarov či po ľský plukovník • Prechádzka po Gorkého ulici • Arseniev a kamenn é

korytna čky • Mickiewicz a chalva • Blok a Psie námestí čko

Leteli sme vysoko nad oblakmi. Pripomínalo mi to zá-ber na Arktídu, ktorý som videl na obrázku: obrovské biele polia, tu a tam reťaze hôr, biele ľadovce, kužele, veľké krátery, prepadliská a úvozy. Niekedy lietadlo kle-salo nižšie a vtedy sa zdalo, že budeme musieť pristáť na tej nekonečnej bielej planine. Už-už sa dotkne bielych hôr... o chvíľu sa rozbije so strašným rachotom! Lenže v nasledujúcej sekunde krídla ako dlhé nože začínajú krájať bielu vatu, okrúhle okienka sa ponárajú do bie-loby...

Odlet z Varšavy bol o 12.45, a tu už na krídlach lie-tadla sa zaleskli červené lúče zapadajúceho slnka. Biele mračná sa zrazu pod nami rozostúpili, uvidel som hr-dzavú rovinu Bieloruska, preleteli sme nad kľukatým pásikom nejakej rieky - posunul som si hodinky o dve hodiny dopredu.

Leteli sme dlho, z času na čas sme mäkko a príjemne klesali. Chlebíčky s údeným lososom mi nechutili a tie s čiernym kaviárom voňali rybím tukom. Odmietol som aj pohárik vodky, ktorým nás ponúkala nepekná, ale milá stewardka. „Buddenbrookovci" spali v mäk-kých kreslách, spal aj môj sused, vypasený chlap s veľ-

kopanskými gestami a oprsteňovanými rukami. Považoval som ho za pašeráka valút, ale ukázalo sa, že je riaditeľom sekcie nejakého ministerstva.

Lietadlo monotónne hučalo, obloha za oknami tmavla, akoby sa pokrývala sadzou. Leteli sme do sú-mraku, do skorého jesenného súmraku. Onedlho by už mala byť Moskva.

Môj sused sa zobudil, pozrel sa na svoje zlaté hodin-ky a oznámil:

- O dvadsať minút začneme pristávať. Potom, keďže sa iste nudil, začal sa ma vypytovať,

kam cestujem a prečo. Odpovedal som mu veľmi úprimne. Mykol plecami, rozosmial sa. A potom si ne-slušne poklepal prstom po čele.

Predsavzal som si, že už nikdy nikomu neprezradím pravdivý cieľ svojej cesty. Vypasený chlap si azda neuve-domil, ako veľmi som nahnevaný, lebo skúšal pokračo-vať v rozhovore.

- Poznáte Moskvu? Azda si nájdem chvíľu času a nie ktorý deň vás budem sprevádzať.

Poďakoval som sa. Moskvu som poznal. Raz som tu strávil pol roka.

Zobudili sa aj „Buddenbrookovci". „Demoiselle" si rozbalila zo staniolu veľkú čokoládu a ponúkla ňou najprv svojho suseda, pekného šedivého pána, potom vypaseného riaditeľa sekcie a napokon aj mňa. Vypasený riaditeľ to považoval za pokus nadviazať bližšie vzťahy a začal sa rozprávať s dievčinou. Jeho francúzština bola asi veľmi úbohá, lebo slečna navrhla, aby prešli na ruštinu. Teraz som sa mohol zapojiť aj ja.

Spýtal som sa, či idú len do Moskvy, alebo aj niekam ďalej, a či sa v Moskve zdržia dlhšie. Odvetila, že v Moskve budú len dva dni a potom letia do Taškentu. Noviny informovali, že v Taškente bude konferencia

89 spisovateľov Afriky a Ázie, pomyslel som si teda, že ten šedivý pán je pravdepodobne novinár a „demoiselle" je jeho dcéra alebo sekretárka.

Nad dverami do pilotnej kabíny sa rozsvietilo červené svetielko, stewardka prikázala pripútať sa. Pristávali sme. V ušiach som pociťoval silný tlak, stewardka roz-dávala cukríky...

Z Vnukovského letiska je do centra Moskvy kus cesty. Na letisku je zmenáreň, kde som si vymenil jeden šek za hotovosť a takto som s dvoma kuframi vyšiel z letisko-vej haly a hľadal nejaký dopravný prostriedok, ktorý by ma zaviezol do niektorého moskovského hotela.

Bola už tma, v podjazde osvetlenom lampami stáli desiatky taxíkov a služobných limuzín. Vedel som, že keď pôjdem taxíkom sám, bude to stáť veľa peňazí. Aby to bolo lacnejšie, obzeral som sa po nejakých spolucestujúcich, lenže nijakých nebolo. Na „Buddenbrookovcov" čakala veľká limuzína z francúz-skeho veľvyslanectva a po vypaseného riaditeľa prišlo auto z nejakej inštitúcie. Môj odpor k riaditeľovi bol väčší než lakomosť, rozhodol som sa, že ho nepožia-dam, aby ma vzal so sebou do centra Moskvy.

Zrazu som medzi odchádzajúcimi limuzínami zazrel auto s bielo-červenou vlajočkou na blatníku. Auto bolo prázdne - zamával som naň rukou. Šofér zastavil, otvo-ril dvere. Na niekoho čakal, ale ten niekto neprišiel. Súhlasil, že ma zvezie do mesta.

Auto s bielo-červenou vlajočkou a zhovorčivý vodič boli ešte kúskom Poľska. Čierne steny neveľkých lesov po oboch stranách cesty a potom zasa narastajúce svet-lá veľkého mesta pripomínali cesty na predmestí Varšavy. Zakrátko sme však došli na mohutnú doprav-

nú tepnu Leninský prospekt, po oboch stranách s nový-mi blokmi, a keď cestu zaplnili charakteristické ruské autobusy, vedel som už celkom iste, že som v Moskve.

Na otázku, prečo som prišiel, odvetil som vyhýbavo, lebo som si pamätal trpkú skúsenosť so sekčným riadi-teľom. A pretože neviem dobre klamať, vodič veľvysla-nectva ma považoval za nejakú osobnosť a doviezol ma pred veľký vežiak hotela Ukrajina.

- Myslím si, - povedal, - že tu vám bude najpohodl-nejšie.

Prepitné nechcel prijať. Chcel sa ukázať ako krajan--džentlmen.

Tridsaťposchodový hotel Ukrajina veľmi pripomína varšavský Palác kultúry a vedy. Stojí na Dorogo-milovskom nábreží, teda hneď pri rieke Moskve, ktorá tu vytvára prudký ohyb. Práve v tom ohybe sa vypína hotel s komplexom vysokých obytných blokov v tvare obdĺžnika. Vestibul hotela je priestranný ako katedrála, plný stánkov, šatní, chodieb k cestovným kanceláriám a reštauráciám. Šesť rýchlovýťahov vyváža z vestibulu dohora desiatky ľudí. Tento hotel je ako veľké mesto a vnucuje porovnanie s biblickou babylonskou vežou.

Po hladkej, lesklej podlahe kráčajú od výťahu pekné ženy v exotických odevoch Afganistanu, Indie, Sudánu, Egypta. Vidieť čierne, bronzové aj žlté tváre. Niektoré ženy sú také pekné, že je radosť na ne po-zrieť, nadchýna ma ich pomalá, lahodná chôdza - pri-pomínajú farebné ryby plávajúce v osvetlenom akvá-riu. Vo veľkých očiach akoby mali ospalosť, mdlobu a ohromné teplo.

V rohu vestibulu v mäkkých kreslách sedelo niekoľko Indov v bielych nohaviciach, čiernych kabátikoch a bie-lych turbanoch. Hneď vedľa si dvaja Číňania vymieňali hlboké poklony. Rýchlym, trocha nonšalantným kro-

91 kom prechádzali cez vestibul mladí, fešácki Angličania. Pri stolíku s telefónom si čupol Japonec malý ako dieťa. Nahlas sa smejú tri Švédky so svetlými vlasmi a veľkými konskými zubami, drobnými krokmi idú cez sálu štyria obyvatelia Kambodže vo svojich originálnych odevoch.

Stratený v tomto rôznojazyčnom, farebnom dave vdychoval som čudesné vône exotických parfumov, ktoré boli také silné, že som z toho dostával závrat. Miešali sa tu aj najrôznejšie pachy cigariet zo všelija-kých tabakov a rôznych krajín - to všetko vytváralo opojnú, zvláštnu a neopakovateľnú vôňu.

Okolo mňa prechádzal dav ľudí hádam zo všetkých strán sveta, v ušiach mi zneli zvuky a slová mne celkom neznámych jazykov, nosiči viezli na malých vozíkoch kožené kufre s farebnými nálepkami rôznych hotelov sveta. Pri jednom nosičovi kráčal k výťahu môj nový známy z lietadla, vypasený riaditeľ.

Položil som pas na pult recepcie. Kým recepčná stihla vyplniť formality s pridelením izby, ktosi ma drgol lakťom. Známy! Mladý ruský kritik, ktorého som spo-znal pred dvoma rokmi počas jeho dvojtýždňového po-bytu v Poľsku.

- Do Taškentu? - spýtal sa. Zavrtel som hlavou. - Do Albazinu, - odpovedal som. Zamyslel sa. - Albazin?... Albazin?... - nahlas uvažoval. Napokon

mávol rukou, keďže si nevedel spomenúť na miesto s týmto názvom. Uistil ma, že ešte dnes ma navštívi v hotelovej izbe, a pobehol k výťahu. Z poverenia Zväzu spisovateľov rozmiestňoval v hoteli zahraničných li terátov, ktorí prišli na konferenciu v Taškente.

O chvíľu som sa aj ja pobral k výťahu, sprevádzaný nosičom, ktorý niesol moju batožinu. Dostal som izbu

na ôsmom poschodí. Izba bola veľmi milá a útulná -s písacím stolom, telefónom, pohovkou i kúpeľňou. Okná izby však nesmerovali na rieku, ale na obrovský asfaltový dvor, ktorý ohraničoval štvorec stien hotela a obytných blokov postavených vedľa neho.

Sadol som si do kresla, zapálil som si cigaretu a pocí-til som, že som unavený.

O desiatej sa ozval telefón. Volal môj známy kritik Sergej. Ospravedlňoval sa, že ešte nemôže prísť, ale nav-štívi ma o hodinu. Prinesie mi niečo, čo by ma malo za-ujímať.

- Neviem presne, kde je ten Albazin, - povedal, - ale donesiem ti báseň o Albazine. Zaujíma ťa to, však?

O jedenástej sa zjavil Sergej. Bol unavený, zadychčaný -na konferenciu prichádzali stále ďalší hostia a Sergej, ako dobrý domáci pán, každého spisovateľa odprevadil až do jeho izby, aby sa na vlastné oči presvedčil, či hosť má všetko pohodlie. Medzitým však odskočil aj domov, lebo si spomenul, že vo svojej knižnici má báseň o Albazine. Bol spotený a unavený, preto ma poprosil, aby som zatvoril okno - len nedávno sa liečil z tuberku-lózy a bojí sa prechladnutia.

Trpezlivo vypočul spletitý príbeh záhadnej pevnosti. Vyšlo najavo, že výborne pozná Ďaleký východ - ako za-čínajúci novinár dva roky pracoval v Chabarovsku. Ale o Albazine nikdy nepočul.

- Ale netráp sa, bratku, - povzbudzoval ma, - keď Komarov napísal báseň o Albazine, tak iste jestvuje a podarí sa ti ho nájsť.

Sergej bol vysoký, útly čiernovlasý muž s hlbokými tmavými očami. Tak som si predstavoval Raskoľnikova z Dostojevského románu Zločin a trest.

93 Pohovorili sme si o Poľsku, o Ďalekom východe, kde

sa Sergej zdržiaval a ja som sa ta vyberal. Debatovali sme až do polnoci. O dvanástej sa Sergej pobral domov. Komarovovu báseň mi nechal. Dohodli sme sa, že sa na druhý deň stretneme. Práve bola nedeľa, a tak sľúbil, že ma navštívi aj s manželkou a pôjdeme sa prejsť po Moskve.

Vzrušený som listoval strany potlačené veršami bás-ne. Tá báseň mala byť akoby novým znamením, ktoré som dostal od vzdialeného, ešte nepoznaného Albazinu. Čo by povedal Robert, keby vedel, že Albazin má svoju poéziu?

Báseň mala názov „Strieborný pohár" a podtitul „amurská legenda". Napísal ju v roku 1943 Piotr Stepanovič Komarov, hádam najlepší ruský básnik Ďalekého východu, ktorý nedávno zomrel. Ospevoval tajgu, rieky, hory, priepasti aj ľudí, ktorí museli pre-konávať veľmi ťažké podmienky, aby vystavali veľké mestá: Komsomoľsk, Magadan, Aretm, Ochu a veľa ďalších.

„Strieborný pohár" mal dosť archaickú metriku aj spôsob vyjadrovania. Ale možno tá staromódna forma najväčšmi zodpovedá obsahu starej amurskej legendy.

... K ruským vojakom na pohraničnej stanici pri Amure prichádza starec, potomok albazinských kozá-kov. Daruje im strieborný pohár a rozpráva o jeho his-tórii. Je to príbeh prvých ruských výprav k Amuru. V ro-ku 1643 kozák Vasilij Pojarkov na rozkaz vojvodcu Jakutska priviedol tam oddiel sibírskych kozákov. Keď sa predrali k Amuru, Pojarkov sa napil amurskej vody zo strieborného pohára a týmto symbolickým gestom za-bral Amur pod vládu Ruska.

Potom na miesto, kde kedysi Pojarkov pil zo striebor-ného pohára amurskú vodu, prišiel iný kozák, Jerofej

Chabarov - slávny objaviteľ Ďalekého východu a vybu-doval pevnosť na mieste sídla daurského kniežaťa Albazu. Od mena kniežaťa Albazu asi dostala názov aj pevnosť - Albazin.

Pri Amure sa rozpútali krvavé bitky medzi kozákmi a mandžuským vojskom. Pojarkovov strieborný pohár prechádzal z rúk do rúk, odovzdávali si ho pokolenia si-bírskych kozákov pri stále novších výpravách k Amuru. A napokon starec, potomok albazinských kozákov, odo-vzdáva strieborný pohár novému pokoleniu, vojakom, ktorí strážia bezpečnosť kraja pri Amure...

V Komarovovej básni som našiel niekoľko strof, ktoré sa mi videli pekné. Opisovali krásu a divokosť veľkej, hl bokej - ako ju nazývali - Čiernej rieky. Básnik opisuje, ako hučí a jačí Amur predierajúci sa cez úžiny hôr Chinganu, ospieval brehy rieky posiate mohylami, v kto rých spočívajú kosti prvých dobyvateľov týchto krajov.

Nachádza sa medzi zabudnutými mohylami pri Amure aj hrob záhadného poľského plukovníka, ktorý vybudoval albazinskú pevnosť a dostal od Číňanov listy písané po poľsky?

Podľa básne minulosť zastreli hmly. Lenže básnik má asi pravdu, keď tvrdí, že z hmly sa pomaly vynárajú ob-rysy dávnych postáv.

Podarí sa mi medzi nimi postrehnúť záhadného Poliaka?

Minulosť naozaj bola zahalená hmlou. Pre mňa sa stala ešte záhadnejšou, keď som si prečítal „Strieborný pohár".

V ďalších strofách sa hovorilo, že albazinskú pevnosť vybudoval Jerofej Chabarov, lenže podľa správ Sibírskeho vestníka ju mal vystavať poľský plukovník.

„Putovali sme veľa dní po rieke, vybudovali albazin-skú pevnosť," - uvádzal Sibírsky vestník.

95

- Komarov nebol historik, ale básnik, mohol sa zmý-liť, - zveril som sa so svojimi starosťami Sergejovi.

- Lenže ani ty nie si historik, - upozornil. - Tvoje ve-domosti o tom čudnom Poliakovi sú veľmi skromné. Máš v hlave úplný chaos.

Prisvedčil som. Mal pravdu. Lenže čo? Či krása hľa-dania nebola práve v tom, že som naďabil na taký cha-os stôp?

Prechádzali sme sa v trojici: Sergej, jeho manželka a ja, po Gorkého ulici. Bolo poludnie, pekný, slnečný, teplý deň, akoby ani nebol október. Lístie na stromoch už na-dobúdalo zlatistú farbu, ale dav Moskovčanov, prechá-dzajúci po ulici, akoby sa ešte nerozlúčil s letom - iba niekoľkí (medzi nimi aj ja) sa prechádzali v plášťoch.

- Nech ťa neklame to teplé počasie, - vystríhal ma Sergej. - V Chabarovsku trvá jeseň dosť dlho. Lenže ak sa vydáš do hôr Amuru, budeš mať do činenia s krutou zimou. Máš kožuch?

Kožuch som nemal, len krátky módny plášť, ktorý bol síce podšitý vatelínom, ale nemohol stačiť na tuhý sibírsky mráz. Uvedomoval som si to, ale dúfal som, že napriek všetkému sa do Albazinu dostanem ešte pred príchodom zimy. Lenže v Moskve som sa ešte musel zdržať nejaký čas, kým v Leninovej knižnici nepreštu-dujem všetky materiály o záhadnom Poliakovi a jeho pevnosti...

Nepohnem sa z Moskvy, kým moje vedomosti o Albazine nebudú kompletné a systematické, rozhodol som sa.

V obchode na Gorkého ulici som kúpil dve pekné faj-ky z koreňa vresu. Potom sme zašli na kávu do hotela Metropol, kde podávali taliansku espresso kávu.

- Ešte stále sa zaujímaš o archeológiu? - vypytoval sa Sergej. - A hľadáš aj poklady?

Usmial som sa. Sergejova manželka vyprskla smie-chom. Ale v tom smiechu nebolo nič urážajúce. Sám som si občas uťahoval zo svojich „koníčkov" a záľub.

- V Chabarovsku nezabudni navštíviť múzeum. Hneď pri vchode uvidíš veľké kamenné korytnačky. Sú veľmi staré a ručím ti, že ukrývajú nejednu záhadu. Počul si o Arsenievovi? Možno si čítal jeho práce?

- Žiaľ, nie... - Ach, Arseniev, to je vynikajúca osobnosť, - nadchý-

nal sa Sergej. - Svojho času bol cárskym vojakom a ak sa nemýlim, istý čas slúžil aj vo Varšave. Neskôr ho prelo-žili do Vladivostoku. Zaujímal sa o okolie riek Ussuri, Amuru a prímorské kraje. Začal ich skúmať a opisovať. Stal sa cestovateľom, geografom, etnografom, archeo-lógom. Chabarovské múzeum mu vďačí za väčšinu zbierok. V Chabarovsku vydali päť zväzkov Arsenie-vových Zobraných prác. Sú to vynikajúce rozpravy o Ďalekom východe, jeho ľuďoch, ich obyčajoch, o živote zvierat, podnebí, prírode... Istý čas niektorí vedci-od-borníci zazerali na Arsenievove práce, lebo bol iba ama-tér. Ale radím ti, ak chceš spoznať Ďaleký východ, začni Arsenievovými dielami. A dôveruj mu väčšmi než všet-kým mudrlantom profesorom. Lebo Arseniev najlepšie poznal ten kraj...

- V detstve som čítal jeho knihu Dersu Uzala, - spo-menul som si. Je veľmi pekná.

- Arseniev bol aj vynikajúci spisovateľ. Pamätáš sa na scénu tragickej smrti poľovníka Dersu, ktorého zranil ussurijský tiger? Dávaj pozor, aby si nezablúdil medzi tigre...

- Chcem si doviezť leva. Ozajstného. ... Na obed sme zašli do reštaurácie Baku. Potom som

odprevadil Sergeja s manželkou k stanici metra na Námestí revolúcie. Ešte predtým sme sa zastavili pred

97 Gastronomom č. 1 na Gorkého ulici. Dnu v obchode sú veľmi dekorované steny, na pultoch priťahovali oči veľké zelenkavé ananásy a obrovské strapce hrozna, pestrofarebné vinety na fľašiach gruzínskeho vína a je-revanského brandy. Zvonka však dom, v ktorom bol ten obrovský obchod, vyzeral noblesne, skromne, hoci sta-romódne.

Pri dverách Gastronomu oslovil Sergeja mladý muž v rozopnutej košeli a so sakom prehodeným cez plecia.

- Sergej, majú v Gastronome chalvu? Rozhodne musím kúpiť chalvu.

Neskôr mi Sergej pošepkal: - Je to jeden z našich mladých básnikov. Pripomenul som Sergejovi, že dom, v ktorom je

Gastronom č. 1, kedysi patril slávnej Zenaide Volkonskej, poetke, speváčke a skladateľke. Na poscho-dí bola „grécka izba", ktorú opisuje Mickiewicz. V jej sa-lóne prednášali svoje verše Puškin aj Mickiewicz.

Usmiali sme sa na seba. Medzi múrmi, ktoré načúva-li vzrušené hlasy Puškina a Mickiewicza, stojíme v rade na hrozno a ananásy a mladý básnik kupuje chalvu.

Rozlúčil som sa so Sergejom a jeho manželkou. V kníhkupectve, ktoré bolo otvorené, hoci bola nedeľa, kúpil som si zväzok Blokových básní, náhodou ležiaci na pulte, a pobral som sa sám na prechádzku po Moskve.

Počas niekoľkých rokov, ktoré ma delili od prvého pobytu v Moskve, mesto opeknelo, je bohatšie o nové domy, nové sídliská, nové široké dopravné tepny. Kedysi mi tu chýbal vlastný štýl, individuálna pečať, akú má každé európske veľkomesto. Moskva sa mi videla ako veľký hotel: každý tretí človek na ulici bol cudzinec. Teraz som však postrehol v meste čosi nové, čosi svoj-ské, čo som nevidel nikde inde. Azda to bol tvar veľkých

brán na Gorkého ulici? Či silueta Kremľa, alebo ľah-kosť, s akou sa prechádzalo zo širokých ulíc, hučiacich pohybom tisícok áut, prepchatých výkladmi, veľkosťou obytných domov, na malé, hneď za rohom driemuce tiché uličky, plné ospalých žltých domčekov?

Zrazu som sa našiel na trojuholníkovom malom ná-mestí medzi dvoma uličkami. Obklopovali ho malé do-my, po ulici občas potichu a pomaly prechádzali autá. Rástlo tu pár stromov a stáli tri lavičky. Kdesi neďaleko, o niekoľko priečnych ulíc, náhlivo pulzoval život hlav-ného mesta obrovskej krajiny a tu bola akoby krajina snov, rezervácia ticha a pokoja. Na námestí som si vši-mol zvyšky nejakého pomníka, z ktorého zostal iba podstavec. Sadol som si na lavičku vedľa sivého starče-ka a mladej ženy. Otvoril som knižku a ponoril som sa do pekných Blokových veršov. Nevšimol som si, že po-maly na nás padá súmrak.

Z knižky mi vychádzalo v ústrety Blokove Rusko, plné jasnej zelene - ako písal Majakovskij - presýtené farba-mi - belasou, sivou i zlatou, ako ligot sviec, ktorý preni-ká tmu v starých dedinských kostolíkoch, ako tá tma-vozlatá farba odevu anjelov na rokmi sčernetých ikonách. Voňalo vädnúce lístie, ktoré opadávalo zo stromov na malom námestí. Tu jesenná vôňa a mod-rastý súmrak potvrdzovali pravdu Blokových melodic-kých slov. Čítal som o Peknej dáme, o jej akoby smutnej kráse, o horúcej a dojímavej láske - a moja fantázia hľa-dala ženský portrét zodpovedajúci tej Peknej dáme a vzrušujúcim slovám básnika.

Mladá žena na lavičke mala dva dlhé čierne vrkoče nedbalo prehodené cez plecia na modrých šatách. Hlavu mala trocha nachýlenú nad knižku, azda tiež čí-tala verše ako ja. Občas odtrhla zrak od knihy a sledo-vala vrabce, ktoré skákali po tráve medzi zožltnutým lís-

99 tím. Tvár mala oválnu, pekný nos a veľké oči, ktoré sa mi videli veľmi smutné. Prečo nešla do kina, na zábavu, do kaviarne, na prechádzku s mladým mužom? Čo hľa-dá na maličkom námestí?

Pri nej sedel starček. Bol drobnučký, tvár a ruky mal akoby z vosku, ktorý sa tu i tam trocha roztopil. Kedysi iste okrúhle tučné líca boli teraz zvesené a vytvárali la-loky zvädnutej kože. Za prižmúrenými očami sa pre-mietali obrazy z minulosti, občas starček pokýval hla-vou a pritakával svojim myšlienkam, inokedy sa zasa pousmial. V istej chvíli sa až roztriasol od chichotu. Pichol ma do boka suchým a ostrým lakťom.

- Chichi, možno ste poznali Antona Ivanoviča Kuriazkina? Chichichi, to bol veselý človek, poviem vám, až brucho bolelo od smiechu.

Zrazu starček zosmutnel. Dozaista mu zišla na um nejaká neveselá spomienka. Drobnými, bledými pera-mi mrmlal nezrozumiteľné slová a napokon zatvoril oči a zadriemal.

Zotmelo sa. Bolo chladno. Mladá žena pohodila vr-kočmi, zatvorila knižku a teraz som si všimol jej pekne tvarované ruky s dlhými prstami klaviristky. Zdvihla sa, potiahla si šaty a odišla, vysoká, vystretá, s knižkou v ruke. Pozeral som na pomalú chôdzu jej šikovných opálených nôh. Zmizla za najbližším rohom ulice. Naklonil som sa nad knižku, ale tma rozmazávala pís-mená.

Zakrátko som tiež opustil lavičku aj starčeka, ktorý na nej driemal. Pri odchode som hodil okom na tabuľ-ku na rohu ulice: „Sobačia ploščadka", Psie námestíčko - tak sa nazývalo pekné malé námestie. Tento smiešny názov som už odniekiaľ poznal.

D E VI ATA K A P I T O L A

Čakám na knieža Bolkonského • Prvé informácie o Albazine • Nicefor Czernichowski • Znova na Psom

námestíčku • Boulainove listy • Boulain ide po zlaté rúno • Prízrak z hrobu • Legenda o Činovi • Zlaté sochy

• Neúspechy v láske

Na druhé ráno som sa zobudil veľmi zavčasu a napísal som niekoľko listov: Kamile, Robertovi, Marysi, do redakcie.

Naraňajkoval som sa v hotelovom bufete a peši som sa vybral na Vorovského ulicu 52, kde stál malý žltý pa-lác. S divným pocitom som vchádzal cez bránu paláca. Zo stredu veľkého kvetinového záhonu z pomníka hľa-del Lev Nikolajevič Tolstoj. Pravdepodobne tu bývala hrdinka Vojny a mieru, prekrásna Nataša Rostovová. Opis paláca Rostovovcov v Tolstého románe sa zhoduje s výzorom tohto na Vorovského ulici.

Na záhone kvitli žlté jesenné astry. Pomaly som kráčal betónovou alejou, akoby som čakal, že každú chvíľu príde parádny koč a uvidím štíhlu, elegantnú po-stavu kniežaťa Bolkonského. Nikdy neprestanem veriť, že tí ľudia kedysi naozaj žili, že ich osudy, ich starosti a lásky boli čímsi skutočným, a nie len predstavou veľ-kého spisovateľa. Keby som tomu hoci len na chvíľu prestal veriť, knižka by pre mňa stratila prinajmenšom polovicu svojej krásy. Nemám rád knihy, o ktorých viem, že sa zrodili z autorovej fikcie. Sto ráz radšej mám najnudnejšie pamäti než senzačné výtvory, v ktorých

101 postavy a dej nemajú nič autentické. „Nedôverujete fantázii, ste staromódny," povedal o mne istý autor.

K žltému palácu na Vorovského ulici už nikdy neprí-de koč ťahaný koňmi. S koňmi sa už na uliciach Moskvy naozaj nestretnete.

Zrazu však pri žltom paláci nehlučne zastavili dve čierne limuzíny. Toto je jediná pravda, nič iné sa nedalo čakať. Ale nie je aj moja čudesná cesta do miest, kde záhadný plukovník vybudoval múry pevnosti, čímsi po-dobným ako čakanie na koč s kniežaťom Bolkonským?

Z Vorovského ulice som sa dostal taxíkom do budovy ministerstva kultúry. Pre každý prípad som chcel získať protekciu do Leninovej knižnice, aby som mohol využí-vať nielen knihy, ale aj odbornú pomoc knihovníkov.

Táto protekcia sa mi veľmi zišla. Ešte v ten istý deň milá pracovníčka knižnice mi pomohla zostaviť zo-znam kníh, ktoré ma zaujímali.

Prvý deň v Leninovej knižnici som nemal veľa času na čítanie. Napriek tomu som pokročil o malý krok. Svoje štúdium o Albazine som začal Sibírskou sovietskou en-cyklopédiou. Konečne som chcel byť systematický.

... Albazin - ruské opevnenie zo XVII. storočia, vystava-né na ľavom brehu rieky Amur, na mieste opevnenia daur-ského kniežaťa Albazu, zničeného v roku 1650 počas prvej expedície Jerofeja Chabarova. V roku 1665 na ruinách al-bazinského opevnenia vybudovali nový hrad. Okolie novo-vybudovaného hradu malo výborné podmienky na rozvoj poľnohospodárstva a bolo rýchlo osídlené. Lúpežné nájaz-dy kozákov z Albazinu na domorodých obyvateľov brehov Amuru, ktorí boli vazalmi Číny, vyvolali vojnové nájazdy čínskeho vojska na Albazin. V júni 1685 po dlhodobom ob-liehaní vyše desaťtisícovou čínskou armádou posádka obrancov pevnosti bola prinútená vzdať sa...

A rok pred touto kapituláciou pevnosti, v marci 1684, Číňania napísali obyvateľom Albazinu list po poľsky.

„V roku 1665 na ruinách albazinského opevnenia vy-budovali nový hrad," uvádzala Sibírska encyklopédia. Prestavba sa uskutočnila o pätnásť rokov po prvej Chabarovovej výprave a iste sa o ňu pričinil poľský plu-kovník.

Siahol som po nasledujúcej knihe. Bol to Krátky náčrt dejín Zabajkalského kraja od dávnych čias do roku 1762, ktorého autorom bol V. K. Andrejevič a vydaný bol v Petrohrade v roku 1887. Cítil som sa už trocha unavený, pomaly som listoval v knihe a hľadal slovo Albazin. Na strane 40 som zbadal známe slovo.

Za čias Aršinského Nicefor Czernichowski, ktorý ovlá-dol Albazin, začal posielať kožušiny ako daň do Ner-činska.

Pri mene Nicefora Czernichowského bola hviezdička s poznámkou: „Pozri vysvetlivku 6 na konci knihy." Nalistoval som vysvetlivky a prečítal som:

Nicefor Czernichowski bol Poliak. Prečo sa ocitol vo vy-hnanstve, nevedno. Býval v Ust-Kutskej pevnosti a bol ve-liteľom solivaru. V roku 1665 prišiel do pevnosti ilimský vojvodca Lavrentij Obuchov, ktorému sa veľmi zapáčila Czernichowského manželka a uniesol ju do Ilimska. Czernichowski sa rozhodol, že sa pomstí: zhromaždil svo-jich druhov, napadol vojvodcu, zabil ho a zmocnil sa voj-vodcovho i štátneho majetku, potom sa so svojou skupinou ľudí pobral k Amuru. Prišiel k miestu, kde sa nachádzal Albazin zničený Číňanmi, vybudoval tu drevenú pevnosť a začal vyberať daň od Tunguzov.

103 Nicefor Czernichowski. Všetky podrobnosti, ktoré

spomína Andrejevič o jeho činoch, zodpovedajú posta-ve anonymného poľského plukovníka. Bola to teda jed-na a tá istá osoba.

Na stoloch v čitárni sa rozsvietili žltkasté lampy. Prichádzal večer. Zrazu som si uvedomil, že som ešte neobedoval. Pozbieral som knihy a poznámky. Knihy som odovzdal službe a vyšiel som na Kalininovu ulicu.

Pomaly som vykročil k autobusovej zastávke. Na Manéžne námestie padal súmrak, na pozadí sčernetej oblohy sa črtali veže Kremľa nejasne ako sivé tiene. Spomenul som si na Psie námestíčko, lavičku, pach vädnúceho lístia a mladú ženu so smutnými očami, po-dobajúcu sa na Peknú dámu.

Prišla tam aj dnes? Azda už odišla z lavičky, lebo jej bolo chladno.

Nasadol som do prechodiaceho taxíka a po krátkom čase, ako školák, ktorý ide na prvé rande, s tlčúcim srd-com som vchádzal na malé námestie. Prirodzene, ani sám pred sebou som sa nepriznával, že túžim vidieť tú mladú ženu. Vravel som si, že predsa tu, v jednom z tých domčekov na Psom námestíčku, žil kedysi Sergej Sobolevskij, básnik a Puškinov priateľ. Jeho navštevoval Adam Mickiewicz. Tu Puškin prvý raz čítal svojho Borisa Godunova. V tomto tichu a večernej tme sa mi azda podarí začuť básnikove kroky?

Pod mojimi topánkami zašušťalo lístie. Mladá žena zdvihla oči od knižky a nevraživo na mňa zazrela. Na la-vičke vedľa starčeka sedela akási tučná žena, ale starček sa trocha posunul, keď ma uvidel, a urobil mi miesto.

- Ach, to ste vy, čo ste poznali Antona Ivanoviča Kuriazkina! - povedal veselým, mladým hlasom.

Rozosmial som sa. Mladá žena vstala a odišla. Tak ako včera - pomaly, vzpriamená, jemne sa vlnila v bo-koch. Pri každom pohybe hlavy vrkoče na jej pleciach sa dvíhali ako čierne, lesknúce sa hady.

- Nie, nepoznal som Antona Ivanoviča Kuriazkina, - odvrkol som.

Starček sa na mňa začudovane pozrel. Potom sa aj on rozosmial.

- Akože? Veď to bolo pred päťdesiatimi rokmi... Po večeri som zostal v hoteli. Zaoberal som sa obál-

kou, ktorú som kedysi dostal od Szulca a vzal som ju so sebou do Moskvy. Jej obsah ma sklamal. Našiel som v nej iba Dudovu žiadosť, adresovanú vrchnosti, o prí-del lepenkovej krytiny na pokrytie deravej strechy ho-rárne, a dva listy. Na žiadosti bola veľká machuľa, a preto ju asi Duda neposlal, ale napísal znova a tento hárok nechal azda ako vzor, ak by mal opäť písať.

Listy mali oslovenie „Drahý Stanislav Stanislavovič, vážený náš prezident Želtuginskej republiky." Boli v ruštine a odoslané z Moskvy.

Stanislav Stanislavovič - to bol pán Belzak. Jemu pí-sal František Boulain, iste poruštený Francúz. V liste z 11. mája 1913 písal:

Drahý Stanislav Stanislavovič, vážený náš prezident Želtuginskej republiky!

V prvých slovách môjho listu Ti oznamujem, že som zdra-vý, ale znova sa nachádzam vo finančných ťažkostiach. Možno som veľmi rozhadzovačný, ako človek veľmi hriešny a s mnohými zlozvykmi. Mám dlhy, lebo som trocha prehral v kartách. Lenže nesmiem Ťa žiadať o pôžičku, lebo už dva razy si bol taký dobrý a zachránil si ma v núdzi. Pôžičky Ti vrátim, len čo sa dostanem k väčšej sume peňazí, čo raz pred-sa musí prísť, hádam ma smola nebude večne prenasledovať.

105 Pracujem teraz ako domovník na ulici Arbat č....

Majiteľom je nejaký pán Polowiecki, už štyridsiatnik, ale ešte plný síl. Vykladal som pánu Polowieckemu o mojom dávnom osude. Povedal som mu o našom piesku v Al. Viem, že teraz si už veľký boháč a ten piesoček Ti je nanič. Polowiecki súhlasil, že dá peniaze na cestu, ak s ním pôj-dem do Al., získam piesok a podelím sa s ním. Nebudeš sa hádam preto na mňa hnevať, lebo si mi v liste kedysi sám radil, aby som to urobil. Ide o to, že keď sme schovávali tú vec, bola noc a ja som bol chorý a sotva som stál na nohách. Teraz si neveľmi pamätám, kde si to zakopal. Napíš mi presne, lebo by bola škoda, aby sa toľko majetku premrha-lo, keď ja, Tvoj priateľ a druh, adjutant a obranca, žijem vo veľkej núdzi a o hlade.

Srdečne Ťa pozdravujem František Boulain

Nebolo ťažké uhádnuť, že „Al." znamená Albazin, a „piesoček" vrecko zlatého piesku. Boulain prehýril svoju časť pokladu a teraz sa obracal na Belzaka s pro-sbou, aby mu pripomenul miesto, kde bol ukrytý zvyšok ich majetku.

Ale dal mu Belzak potrebné informácie? Odišiel Boulain spolu s Polowieckym do Albazinu? Áno. Potvrdzoval to nasledujúci list, ten, ktorý

Belzakovi nahnal taký strach, že prikázal kúpiť pušky. V júni 1914 napísal Boulain Belzakovi:

Týždeň sme boli v tom prekliatom Al. Nič sme nenašli a pán Polowiecki ma takmer zabil od zlosti. Celý mesiac sme išli do Al., celý mesiac sme sa vracali, to je prekliatie! Ani stopy po našom piesku! Videl som predsa na vlastné oči, ako si ho zakopával. Iba si nepamätám to miesto a tým, čo si mi napísal, drahý Stanislav Stanislavovič, si

mi nič nevysvetlil. Znova som bez groša a navyše mám čo-raz väčšie dlhy, lebo pán Polowiecki ma zaťažil výdavkami na cestu. Len Ty si moja nádej, drahý Stanislav Stanislavovič. Pomôž, ak máš Boha pri sebe. Pomôž, pa-mätajúc na naše priateľstvo. Pomôž ako vďaku za to, čo Ti teraz prezradím.

Aké to prekliatie! Keď v Al. sme kopali na brehu rieky a hľadali náš piesok, pred nami sa ako prízrak z hrobu zja-vil Karol Szulc. Až som sa spotil od strachu. Vylízal sa z rán, našiel prístrešie u nejakého poľovníka v Al. Stretol nás a prebudila sa v ňom túžba pomstiť sa. Jednej noci ma dolapil samého pri rieke a takmer ma zahrdúsil. Spytoval sa na Teba, na Tvoju adresu. Aby som si zachránil život, prezradil som mu všetko. Prepáč mi, hriešnikovi, ale ne-mohol som konať ináč. Milujem ten svoj smoliarsky a úbo-hý život. Karol sa vrátil s nami do Moskvy a práve včera odcestoval do Poľska, za Tebou. Kedy príde - neviem, lebo nemal peniaze na cestu a ide do Poľska ako posledný tulák. Daj si pozor! Strašne je na Teba nazlostený. Za túto výs-trahu pošli mi ako poďakovanie pár kopejok...

Tak sa v lete roku 1914 zjavil pred Belzakom démon pomsty - Karol Szulc. Čo sa stalo potom - vieme. Vlastne veľa toho nevieme. Smrť pána Belzaka zostala záhadou...

Zapísal som si do notesu starú adresu Františka Boulaina: Moskva, Arbat č. ... Neočakával som, že ho tam stretnem, bolo by smiešne predpokladať, že ešte ži-je. Ani pán Polowiecki už asi nežil, ale v jeho niek-dajšom dome možno vedia o niekom z rodiny. Čo ak získam nejaké zaujímavé podrobnosti toho naozaj čud-ného príbehu?

Lenže nedarilo sa mi rýchlo uskutočniť svoj zámer. Na druhý deň som presedel od rána do večera v knižni-

107 ci, hľadajúc stopy Nicefora Czernichowského. A večer som zasa prišiel na Psie námestíčko.

Večer bol teplý, hoci bolo zamračené. Vzduch bol nasý-tený teplou vlhkosťou, lavička stála prázdna, na malom námestí sa hrali vykrikujúce deti. Na dolámanom pod-stavci malého pomníka sedeli vrabce a na asfaltovej ceste niekoľko desiatok sivých holubov neochotne ustupovalo pred prechádzajúcimi autami.

Chcel som sa vrátiť do centra mesta, ale pociťoval som únavu po celodennom vysedávaní v čitárni. Sadol som si na okraj lavičky a pozoroval som holuby. Zasnene som uvažoval o čudných cestách osudu, ktoré spôsobili, že sa z ľudskej pamäti vytratilo meno boha-tého veľkostatkára, rozpadol sa jeho veľký majetok a prežilo ho iba jedno bláznivé gesto: postavenie malého pomníka v Moskve na pamiatku psov, ktoré zhoreli v jeho psiarni. Majetok i bohatstvo zmietol víchor re-volúcie, zostalo iba Psie námestíčko a časť psieho pomníka. Koľko rôznych velikánov, ktorí - ako sa súčasníkom zdalo - siahali až do neba, zachovalo sa len v drobnej anekdote. Koľkí spisovatelia, autori mohut-ných drám a epopejí, ktorí - podľa mienky súčasníkov -mali pretrvávať večne, prešli do dejín ako tvorcovia ma-lých poviedok, miniatúr, drobných dialógov. Nikdy ne-vieme, čo nás zachová v ľudskej pamäti: veľký zločin, veľké dielo či malá smiešna anekdota, skok o žrdi alebo nezmyselný čin.

... Ozval sa akoby hlasný potlesk. To kŕdeľ holubov vyletel nad strechy nízkych domov. Spozoroval som, že sa blíži mladá žena s vrkočmi a s knižkou v ruke. Sadla si na druhý koniec lavičky bez toho, aby na mňa aspoň vrhla pohľad. Po chvíli sa mi zazdalo, že si ma predsa

len všimla a na ústach sa jej objavil akýsi slabučký úsmev. Priniesla so sebou hrubú knihu v tmavej väzbe. Čo by som dal za to, keby som vedel, čo číta. Lenže obrátiť sa na ňu s takou otázkou by určite považovala za pokus nadviazať známosť. Preto som ticho sedel a obzeral sa dokola. Zakrátko došiel aj milý starček -až vtedy som si uvedomil, že som sem prišiel oveľa skôr než zvyčajne.

Starček ma pozdravil ako dobrého známeho. Začal sa ma vypytovať, čo si myslím o holuboch, o stavaní pom-níkov psom, o moskovských vežiakoch. Odpovedal som mu veľmi stručne, ale aj tak si všimol môj cudzí, nerus-ký prízvuk.

- Kto ste, ak sa smiem spýtať? Nie Rus, všakže? - Poliak, som v Moskve iba štyri dni. - Štyri dni? A posedávate na lavičke ako ja, starec? -

zvolal s opovrhnutím v hlase. - Navštívili ste už Kremeľ, múzeá, boli ste v divadle?

Vysvetlil som mu, že som sa s Moskvou dosť podrob-ne oboznámil počas predchádzajúceho pobytu. Teraz tu mám veľmi súrnu prácu a po večeroch som unavený a lavička na malom námestí mi vyhovuje na oddych lepšie než divadlo. Nemohol som mu však vysvetliť, že ide aj o mladú ženu, ktorá sedí vedľa neho.

- Kedy sa vraciate do Poľska? - Neviem. O dva týždne vyrazím na Ďaleký východ.

Potom sa vrátim do Moskvy... - Na Ďaleký východ? - potešil sa starček. - Poznám,

poznám, aj ja som tam bol. V dvadsiatych rokoch som pracoval ako technik pri konzervovaní koľajníc trate do Vladivostoku. Pekný, zaujímavý kraj. Najmä pri Ussuri. Aj na tigre som poľoval. A čo vy? Tiež budete poľovať?

- Neviem, - odvetil som neisto. - Zaujíma ma archeo-lógia. Možno navštívim aj ten kraj. Priťahuje ma záha-

109 da veľkých kamenných korytnačiek, počul som o nich od svojho priateľa.

- Veru áno. Korytnačky. Videl som ich. Veľké kamen né korytnačky. Môžete ich vidieť v tajge. Ale mám pre vás niečo lepšie. Veľmi zaujímavá vec. Lenže najprv vám musím povedať povesť, ktorú som počul od miestnych robotníkov, ktorí pracovali na trati do Vladivostoku. Máte dnes dosť času? Lebo vás musím upozorniť, že po vesť je dosť dlhá. Času som mal veľa. Tým skôr, že mladá žena zdvihla

oči od knižky a so skrytým záujmom sledovala náš roz-hovor. Starčekove žlté líca sa trocha zarumenili. Bolo na ňom vidieť radosť, že mi môže vyrozprávať nejaký starý príbeh.

Ponúkol som ho cigaretou. Odmietol. Nefajčí. Pohodlne som si natiahol nohy. Veď povesť má byť veľ-mi dlhá...

- Bolo to veľmi, veľmi dávno, pred stáročiami. Na mieste, kde dnes stojí mesto Niuguta, - začal svoje roz právanie starček, - žil mocný a slávny cisár Čin Jatai-či. Mal obrovskú armádu a jeho ľud ho mal veľmi rád. Mal ženu Chun Le-niui. Chýr o jej kráse a rozume sa dostal ďaleko za hranice Mandžuska.

... Pri rieke Sučan žil druhý cisár, Kuan Jun, mocný ako Čin, ale veľmi ukrutný, hrozný, mocichtivý a zvrhlý. Kuan Jun veľa počul o Činovej peknej žene a strašne túžil urobiť z nej svoju konkubínu.

... Pri ústí rieky Sučan stoja vedľa seba dve rovnaké skaly. Na úpätí jednej z nich sa vraj nachádzala veľká svätyňa s dvoma sochami z rýdzeho zlata, ktoré znázor-ňovali boha živlov. Ten boh mal zázračnú moc liečiť všetky choroby a bol známy tým, že nikdy neodmietol svoju priazeň poriadnemu a čestnému človeku.

... Stalo sa, že Činovi ochoreli oči a nijaký lekár mu

nemohol pomôcť. Choroba sa stále zhoršovala a cisáro-vi Činovi začala hroziť slepota. Využil to roztopašný sta-rec, cisár Kuan Jun, a vymyslel diabolský plán. Rozhodol sa, že priláka k sebe Čina, uväzni ho a potom pomocou sfalšovaného listu priláka k sebe aj Činovu peknú ženu, múdru Chun Le-niui.

... Kuan Jun začal uskutočňovať svoj zámer: vyslal po-sla k Činovi a pozval ho na návštevu svätyne pri rieke Sučan. Ubezpečoval ho, že bude mať slobodný a bezpeč-ný prechod cez jeho krajinu a všade mu preukážu úctu, aká prináleží cisárovi.

Šľachetný a dobrý Čin uveril poslovi Kuan Juna. Rozhodol sa, že do svätyne pri rieke Sučan pôjde spolu so svojou ženou. Tá sa spočiatku bránila tejto ceste, na-pokon však podľahla presviedčaniu manžela, ale dala si niekoľko podmienok:

1. Nikto nebude vedieť, že Čin ide spolu s manželkou. 2. Obaja budú rovnako oblečení a Čin povie hosti-

teľovi, že s ním cestuje jeho mladší brat. 3. Pôjdu nie kočiarom, ale na koňoch a počas kaž-

dého odpočinku kone budú stále pripravené na cestu. 4. Bude ich sprevádzať dvetisíc vojakov. 5. Budú bývať nie v paláci Kuan Juna, ale v stanoch

pod ochranou vojska. ... Čin, ktorý vždy súhlasil s návrhmi svojej manželky,

vybral dva nádherné jazdecké kone, pre seba bieleho a pre manželku gaštanového.

Medzitým sa však nepodarilo udržať v tajnosti, že cestuje aj Činova manželka, a roztopašník Kuan Jun dostal tajnú správu, ktorá mu očividne urobila veľkú radosť.

Na jar, keď sa roztápal sneh a objavila sa prvá zeleň, Čin s manželkou, rovnako oblečení, na dvoch nádher-ných koňoch vydali sa na cestu na čele svojej suity.

111 Zakrátko sa dostali k rieke Sučan a na jej pravom brehu postavili svoj tábor. Čin obetoval bohom vo svätyni a vyliečil sa.

Na druhý deň však prišiel do tábora posol Kuan Juna, ktorý v liste slovami plnými rozhorčenia vyjadroval svoju nespokojnosť a žiadal, aby Čin aj jeho brat ihneď prišli do jeho paláca. Čin odpovedal rovnako ostrým listom a z návštevy sa ospravedlnil výhovorkou na svo-ju chorobu.

Noc prešla pokojne, ale na úsvite Čin zistil, že jeho tábor je obkľúčený vojskom cisára Kuan Juna. Buď zlo-žia zbrane a vydajú sa na milosť a nemilosť víťaza, ale-bo sa pokúsia prebiť cez obkľúčenie útočníka. Skúsili druhý spôsob. Prerazili nepriateľské šíky a dali sa na útek. Kuan Jun ich začal prenasledovať a zabíjať Čínových vojakov. Čin s manželkou utekali osamote a za nimi sa hnal

Kuan Jun s niekoľkými svojimi najlepšími jazdcami. Zrazu Čin zbadal, že hnedák milovanej ženy začína za-ostávať. Vzdialenosť medzi utekajúcimi a prenasledova-teľmi sa stále zmenšovala. Čo robiť, ako zachrániť Chun Le-niui? Čin sa rozhodol oklamať nepriateľov. Počas úteku cez

neveľký les si vymenil koňa s manželkou a prikázal jej utekať iným smerom. Kuan Jun, ktorý vedel, že pekná Chun jazdí na hnedom koni, hnal sa za Činom a zatiaľ Chun na jeho bielom koni utekala opačným smerom. Čin sa usiloval odlákať prenasledovateľov čo najďalej

od svojej manželky, ale jeho kôň celkom strácal sily. Keď uvidel pri ceste uhliara, Čin zoskočil z koňa a za-hnal zviera do lesa. Uhliar sa dal podplatiť a Čin, zašpi-nený sadzami, s lopatou v ruke čakal, kým prídu prena-sledovatelia. Zakrátko sa prihnal na koni Kuan Jun a spýtal sa prezlečeného Čina, kade utekal jazdec na

hnedom koni. Čin predstieral, že je nemý, a rukou uká-zal smer. Kuan Jun sa vrhol za hnedým koňom bez jazd-ca a Čin peši ušiel smerom k horám.

A čo pekná a múdra Chun Le-niui? Šla po okraji lesa, až sa dostala do rozľahlej doliny. Tu našla zvyšky svojich vojakov, ktorí ustupovali pred útokom armády Kuan Juna. Keď vojaci videli svojho veliteľa, znova sa pustili do útoku a zahnali nepriateľa na druhú stranu rieky.

Nasledoval rad bitiek a bojových stretov, v ktorých Chun Le-niui bola ranená a zahynula. Čin chcel ukryť hrob svojej ženy, preto rozkázal odkloniť tok rieky a po-choval svoju manželku nad veľkým vodopádom. Keď bol hrob zamurovaný, vrátili vody rieky do starého koryta. Čin prisahal nepriateľom krvavú pomstu. Po ženinej

smrti sa stal ukrutným a pomstychtivým. Rozpútali sa strašné boje, pevnosti prechádzali z rúk do rúk, tisíce ľudí zahynuli vo vojne. Rieka získala názov „Rieka veľ-kých bojov".

Zničený Kuan Jun sa napokon rozhodol pre útek. Urobil si plť a v noci ušiel na more. Odvtedy po ňom nebolo ani stopy a Čin sa vrátil do svojho mesta, kde sa dožil stareckých šedín...

Starček dokončil povesť a pyšne na mňa pozrel. - Pekná povesť, - prisvedčil som. - Veľmi pekná rozprávka, - potichu povedala mladá

žena. Ale hneď sa trocha začervenala, lebo nie je pekné načúvať.

Jej mienka starčeka pobúrila: - Rozprávka? To nie je rozprávka, ale skutočnosť.

Historická pravda, a preto som vám to vyrozprával, mi-lý priateľ z Poľska. Keď už idete na Ďaleký východ, zíde sa vám poznať dejiny toho kraja, jeho pradávne udalos-ti. Treba vám vedieť aj to, že hneď po vojne medzi

113 Činom a Kuan Junom bol v tej krajine strašný mor. Ľudia masovo vymierali, vraj len v údolí Sučanu za jed-nu noc zomrelo až šesťsto ľudí. Vystrašené obyvateľstvo ušlo do hôr, ale mor ich prenasledoval. Zostalo iba nie-koľko ľudí, kraj celkom spustol. Na miestach dávnych osád a miest vyrástol obrovský les. Môžete sa o tom do-zvedieť z Arsenievových kníh, lebo ich autor prechodil tie kraje a v čínskom zápise našiel potvrdenie tejto po-vesti. V roku 1872 prišli z Niuguty do tajgy Číňania. Mali vraj nejaké plány a staré rukopisy, podľa plánov vymerali priestor okolo kamenných korytnačiek, po-tom začali výkop a dostali sa ku kamennej hrobke, v ktorej ležal rytier so zbraňou. Číňania ho vzali do ne-jakého múzea. Potom - vravia tamojší obyvatelia - prišli dvaja Japonci a s nimi akýsi pravoslávny pop. Aj tí mali akési plány, podľa ktorých začali kopať. Našli v zemi veľa pekných predmetov z kameňa, striebra a bronzu. Zvlášť zaujímavé boli dve vykopávky: kôň z bieleho kameňa a baran z čiernej hmoty. Biely kôň... Nemá niečo spoločné s povesťou o peknej Činovej manželke? A ešte čosi. Raz do dedinky, v ktorej žili pravoslávni sta-roverci, prišlo niekoľko Japoncov, ktorí sa usilovne vy-pytovali ľudí, či niekde v lese nenatrafili na kamennú studňu. Ukázalo sa, že jeden zo starovercov menom Čerepanov videl v lese v okolí Tasovky kamennú stud-ňu. Usiloval sa doviesť k nej Japoncov, ale, žiaľ, studňu nevedel nájsť. A možno ju iba jednoducho nechcel uká-zať. Japonci sa domnievali, že do tej studne počas boja schovali dve veľké zlaté sochy s očami z drahokamov. Možno sa domnievať, že sú to tie isté sochy, ktoré vy-liečili Čina z jeho choroby. No čo, nie je to zaujímavé? -starček sa víťazoslávne zasmial.

- Žije ešte ten Čerepanov? - uvažoval som nahlas. Starček sa znova zasmial:

- Pozrite, ľudia, ako ho to vzalo! Vedel som, že to tak dopadne. Keď vás zaujímajú kamenné korytnačky v taj ge, upúta vás aj tá studňa. Tak čo, pôjdete hľadať studňu?

Mykol som plecami: - Ak mi okolnosti dovolia a bude kdesi tam, kam sa

vyberám, mohol by som sa, prirodzene, popýtať aj na ňu, - povedal som úprimne. - Chabarovské múzeum by mi bolo vďačné, keby sa podarilo nájsť tie dve sochy. Či nie?

- Ale áno, áno. Správne to chápete. Starček si spokojne pohladkal zvädnutú kožu na lí-

cach, ktorá mu visela ako bokombrady. Bolo už neskoro a na ulici sa začali zapaľovať pouličné lampy. Svietili cha-bo, lebo na mesto sa spustila hmla. Starček sa rozkašlal, čo bol jasný znak, že musí ísť domov. Zdržali sme sa.

Keď odišiel, obrátil som sa k mladej žene: - Čo si o tom myslíte? - Milý starček, - poznamenala. - Vynikajúci! - A naozaj máte v úmysle nájsť studňu? - Ak mi čas dovolí... - Želám vám úspech, - povedala a vstala z lavičky, le

bo možno som sa jej priveľmi zahľadel do očí. Tiež som vstal z lavičky. - Zdá sa mi, že ideme jedným smerom? Zastala. - Nie. Ideme rôznymi smermi. Oči nemala smutné, ale nahnevané a rozhodné.

Vzdychol som si a počkal, kým zmizne za rohom. Potom som sa vliekol do mesta. V istej chvíli som mykol pleca-mi. Hľadať sochy s očami z drahokamov, keď tu vedľa na lavičke sedí živá žena s najkrajšími očami?...

115

D E S I A T A K A P I T O L A

Stopa vedie do Trojickej lavry • „Š ľachetný" Nicefor a „krvavý" Chabarov • Bronzová soška Nicefora

• Treba bojova ť s veternými mlynmi? • Riadite ľ a práčka • Mniszeková či Mniszechová • Sklepári • Rub ľovova

„Trojica" • Boris Godunov • Otec Makar

- Vieš niečo o Želtuginskej republike? - spýtal som sa Sergeja.

- Neveľa. Tuším ju založili hľadači zlata. Slobodná re-publika hľadačov zlata.

- Kedy to bolo? - Ťažko povedať. Asi koncom devätnásteho storočia. - Kde sa nachádzala?

- Na Sibíri alebo na Ďalekom východe. Kdesi pri Amure, ak sa nemýlim.

- Myslíš si, že v tej republike bola funkcia prezidenta a viceprezidenta?

Sergej hľadel na mňa s čoraz väčším prekvapením. - Nevedel som, že ťa trápia podobné problémy...

Spýtam sa na to. O niekoľko dní sa pousilujem dať ti presnejšie informácie.

Sedeli sme v kaviarni na tridsiatom poschodí hotela Ukrajina. Bolo deväť hodín večer. Z balkóna, ktorý sa tiahol dookola kaviarne, mesto vyzeralo ako obloha cez teleskop: miliardy väčších aj menších svetelných bodov, nehybných alebo chvejúcich sa. Nebo nad mestom vy-zeralo v porovnaní s tým rojom svetiel veľmi úboho, malo iba jednu Mliečnu cestu, ale pod nami hlavné

dopravné tepny a námestia Moskvy tvorili niekoľko pruhov. Na tridsiatom poschodí nebolo počuť huk veľ-komesta, a keď sme so Sergejom stáli na balkóne na-klonení cez kamenné zábradlie, zdalo sa nám, že visíme v priestore medzi jednou a druhou tichou nočnou oblohou.

K stolíku nám doniesli slabú, nedobrú kávu. Kaviareň tu bola len podľa názvu - tu sa večeralo, serví-rovali pečené kurčatá.

- Ako ďaleko je ten známy pravoslávny kláštor Trojicko-Sergejevská lavra? - spýtal som sa.

- Sedemdesiat kilometrov. Železnicou z Jaroslavskej stanice. Lístok treba kúpiť do Zagorska, lebo tak sa te-raz volá to mesto. Zagorskij bol tajomníkom tamojšie-ho sekretariátu strany. Keď zahynul, mesto pomenovali po ňom. Zaujímajú ťa Rubľovove obrazy, ktoré maľoval pre kláštor?

- Rubľov? V takom prípade sa tam musím dostať. - Nájdeš tam len kópie obrazov, ktoré si videl

v Tretiakovskej galérii. - To nič. Aj tak chcem ísť do Sergejevskej lavry. Žije

tam istý mních, s ktorým by som sa chcel trocha poroz-právať.

- Ach, to je niečo nové. Chcel by si prestúpiť na pra-voslávie?

- Budeš ma sprevádzať? - Na ceste do pravoslávia?

- Nie, do Zagorska. - Ak je to nutné... - Bol by som veľmi rád, - povedal som. Sergej sa dobre vyznal v dejinách a mal cit pre krásu.

Jeho spoločnosť mi vždy bola veľmi užitočná. - Rozhovor s mníchom hádam nebude nijakým ta

jomstvom?

17 - Prirodzene, že nie. Chcem sa len opýtať na istého

človeka, ktorý pred revolúciou bol domovníkom na Arbate. Mních sa volá Makar, ale v „civile" má meno Polowiecki a je synom bývalého majiteľa domu na Arbate. Všetko ti vysvetlím cestou do Zagorska.

Zaplatil som za kávu a výťahom sme sa zviezli do ves-tibulu. Odprevadil som Sergeja k východu a dohodli sme sa, že zajtra, teda v nedeľu, sa stretneme o desiatej ráno na Jaroslavskej stanici hneď pri vchode do metra.

„V nedeľu? To som už týždeň v Moskve," uvedomil som si. S radosťou som však zistil, že ten týždeň pobytu bol veľmi užitočný, stopa Nicefora Czernichowského bola už veľmi výrazná. Veľa som sa o ňom dozvedel a mohol som si predstaviť jeho osud spojený s Albazinom.

Iba v jednom vec nepokračovala tak, ako som dúfal. Hoci som bol koncom týždňa dvakrát na Psom námes-tíčku, ani raz som nestretol „Peknú dámu" a milého starčeka. Neprítomnosti starčeka som sa veľmi neču-doval - vtedy vykladal tak veľa a dlho, bez ohľadu na zi-mu a vlhkosť, že iste prechladol a večery trávi doma. Ale mladá žena? Azda ju urazilo moje správanie, preto sa vyhýba lavičke na malom námestí? Cítil som sa preto dosť nepríjemne. „Dobre ti tak, neoslovuj ženy na uli-ci..." karhal som sa v duchu.

V stánku som si kúpil dve škatuľky cigariet s filtrom, naskočil som do výťahu v poslednom okamihu, keď sa už automatické dvere začali zatvárať. „Čo s načatým večerom? Predsa nepôjdem spať so sliepkami?" uvažo-val som. Z rýchleho pohybu výťahu som zacítil tlak v ušiach.

Vari som mohol predpokladať, že hore na mňa čaká čosi, čo ma na dlhší čas pripraví o pokoj?

To „čosi" bola letecká zásielka od Marysie. V nej bola

knižka Mariana Dubieckeho Obrazy a historické štúdie a medzi nimi označený článok Osadníci krajiny Mandžu - o Niceforovi Jaksovi-Czernichowskom.

Držiac v ruke Dubieckeho knižku, nenachádzal som v mysli dosť vďačných slov pre Marysiu. Neprestajne hľadala, sprevádzala ma na ceste do Albazinu. Ako sa jej odvďačím? Vďaka nej mám historický náčrt o Czer-nichowskom, odteraz nemusím blúdiť v tmách, mám vyznačenú cestu. Vedomosti uvádzané Dubieckym stačí doplniť o nové materiály a získam jasný obraz Niceforovho príbehu aj jeho Albazinu. Aká škoda, že som ten náčrt nedostal do rúk skôr! O čo by som mal ľahšiu úlohu! Nie, necítil som sklamanie, že predo mnou sa už Niceforom zaoberal niekto iný. Veď ak sa o Czernichowského zaujímal Dubiecki, znamenalo to, že táto záležitosť nie je taľafatka, ktorá si nezaslúži po-zornosť. Cesta do Albazinu prestala byť už len blázni-vou myšlienkou.

Hltavo som sa pustil do čítania. Ako som prehadzo-val strany, mal som čoraz rozpornejšie pocity. Nachádzal som strany, ktoré ma nadchýnali dokona-lým poznaním témy, krásou vývodov a opisov, ale boli aj také, ktoré vzbudzovali opak. Dubiecki písal svoj náčrt vo vyhnanstve v Nerčinskej Daurii a v Irkutsku počas rokov 1868-1874. Bol tajomníkom Romualda Trau-gutta a účastníkom januárového povstania. Vedomie predlžujúcej sa národnej poroby napriek množstvu obetí a hrdinstvu Poliakov možno viedlo Dubieckeho k miernej idealizácii svojich rodákov. V tom čase totiž na strane bojujúceho Poľska bola spravodlivosť a šľa-chetnosť, na strane jeho utláčateľov zasa - brutalita a presila. Takto Dubiecki hodnotil aj ľudí. Czer-nichowski sa stal v jeho očiach zosobnením šľachet-nosti a humanizmu, Rusa Chabarova zas opísal ako kr-

119 vavého kolonizátora. Po prečítaní náčrtu Dubieckeho sa vnucovalo presvedčenie: pozrite, akí sme my, Poliaci! Jeden z prvých poľských vyhnancov, Czernichowski, keď mu ruský satrapa Obuchov ukrivdil, ušiel do ďale-kých krajov, a keď ich ovládol, odovzdal ich... Rusku.

Bolo pol dvanástej v noci. Hotelová reštaurácia je otvorená do druhej. Zviezol som sa výťahom dolu, zjedol som bujón s nejakým zvláštnym rožkom plne-ným mäsom, a potom mi priniesli šálku tureckej čier-nej kávy.

Vracajúc sa dohora som sa takmer nevmestil do výťa-hu, lebo ho zaplnil vozík, na ktorom stála zabalená elektrická práčka. Pri nosičovi s práčkou stál riaditeľ sekcie, s ktorým som sa zoznámil v lietadle.

- Ešte nie ste na Ďalekom východe? - zvítal sa so mnou ako so starým známym. - Vidíte, kúpil som si práčku. Kam ste to mali ísť? Do Amaldinu?

- Do Albazinu. - Ach, áááno... Na siedmom poschodí výťah zastal. Vopchal sa k

nám mladý Sudánec s pestrou kravatou. Riaditeľ, spo-kojne hľadiac na svoju práčku, mi povedal:

- Radím vám, kúpte si dva televízory a vráťte sa do Varšavy. Veď aj tak nikto nezistí, či ste boli v Albazine.

Mykol som plecami. Chcel som, aby sa ho dotklo moje ľahostajné mlčanie. Ale iste bol veľmi zaujatý svo-jou práčkou. Už sa za mnou zatvárali dvere výťahu, keď ešte zvolal:

- Haló, pane. Čo robíte zajtra? Nestihol som odpovedať. „Idiot," pomyslel som si, keď som si sadal k stolíku.

Teraz som si už bol istý - musím ísť do Albazinu. Zazvonil telefón. Riaditeľ si ma našiel cez telefónnu

centrálu a teraz mi volal zo svojej izby.

- Tak čo zajtra porábate? Nevyberieme sa spoločne na prehliadku múzeí?

- Idem do Zagorska. - A čo je tam zaujímavé? - Trojicko-Sergejevská lavra. Starý kláštor, - povedal

som s nádejou, že ho to odstraší. - Kláštor? - až cmukol od nadšenia. - Vynikajúce!

V takom prípade zajtra idem s vami.

Cestovali sme vo štvorici: Sergej s manželkou, riaditeľ a ja. Riaditeľ, s ktorým sme pri stánku pred stanicou vypili po deci vodky, mi kázal, aby som ho volal „pán Antek". Elektrický vlak do Zagorska bol preplnený, lebo sa ukazo-vala pekná nedeľa a skupinky mladých sa vyberali na výle-ty k letoviskám pri Moskve. Našťastie všetci sme si našli miesta na sedenie. Sergej priniesol niekoľko kníh a sprie-vodcov po Trojickej lavre, takže sme mali čo čítať počas ce-lej cesty. Pán Antek však radšej pozeral cez okno.

- V Zagorsku uvidíme v múzeu portrét známej pani Mniszechovej, - oznámil som, čo som prečítal v sprie-vodcovi.

- Áno? To je vynikajúce, - potešil sa pán Antek. -Čítal som dve jej poviedky. Bolo to ešte pred vojnou. Teraz sa nevydávajú. Je to čudné, že v sovietskom múzeu zachovali jej portréty... - dodal prekvapene.

- Tu nejde o Mniszekovú, ale o Marynu Mni- szechovú, Poľku na moskovskom tróne. Manželku Dimitrija Samozvanca.

- Ach, ááno? Hm... - a vyzeral ešte prekvapenejší. - Môj známy, spisovateľ, vydal teraz knihu o pobyte

Lžidimitrija v Krakove, - vysvetľoval som Sergejovi. -V nej tvrdí, že Maryna bola prekrásna žena. Rád by som sa presvedčil...

121 ... V búrlivých časoch Dimitrijov Samozvancov, plných fantastických udalostí, začína sa aj príbeh Nicefora Czernichowského. Tvrdí to Marian Dubiecki a niet dôvodu o tom pochybovať. Najstaršia zmienka o Czernichowskom uvádza, že:

„V roku 1632 z mesta Moskvy prišiel do Jenisejska na Sibíri Poliak Roman Czernichowski s rodinou." K rodi-ne treba asi prirátať aj Nicefora, lebo staré doklady ho nazývajú: „Nicefor, Romanov syn." Prirodzene, ťažko zistiť, v akom veku bol Nicefor, keď ho spolu s otcom a rodinou vyhnali do Jenisejska. Je možné, že sa narodil až vo vyhnanstve, a preto nemá poľské meno. Možno bol jeho otec popoľštený Rusín a slúžil u niektorého po-hraničného „kráľoviča", ktorí podporovali falošných Dimitrijov. Pokiaľ ide o jeho poľský pôvod, autori ho nezaznamenávajú. Iba u Millera nachádzame zmienku: „... Poliak alebo Litovčan - Nikifor, Romanov syn, Czernichowski."

Šlo o vojenskú službu alebo deportáciu? V tých ča-soch to boli niekedy rovnoznačné pojmy. Ešte za čias Ivana Hrozného, kedysi okolo roku 1580, zajatých Litovčanov, Poliakov či Švédov posielali na Sibír a za-raďovali do kozáckych plukov, ktoré mali za úlohu ko-lonizovať tamojšie divoké a málo prebádané územia. Veľa Poliakov v tých oddieloch získalo vysoké hodnosti plukovníkov. Iste preto sa u Anonymného Dána nachá-dza výraz plukovník Poliak, lebo ak Poliak bol na Sibíri, tak iste ako plukovník. Napriek usilovnému hľadaniu sa mi nepodarilo overiť si, že Nicefor bol plukovníkom. Ale jeho sa dotýka zmienka Anonymného Dána „... V meste Jenisejsk žil istý plukovník Poliak..."

Ako a prečo sa však Czernichowskovci ocitli v Moskve?

Azda sem došli v sprievode Maryny Mniszechovej, že-

ny Dimitrija Samozvanca? Alebo jednoducho majetok Czernichowskovcov v pohraničí bol vyvlastnený a ich uniesli počas zrážok, ktoré boli také časté v tých búrli-vých časoch? Je tiež pravdepodobné, že sa nachádzali v tábore Dimitrija Samozvanca II. a spolu so Sapiegom a Lisowským obliehali Trojicko-Sergejevskú lavru.

- Trojicko-Sergejevská lavra. Vystupujeme! - prebudil ma Sergej.

Z vlaku vystúpilo mnoho ľudí. Išli sme v dave, ktorý nás niesol ku kláštoru po zaprášenej dedinskej ulici, po oboch stranách lemovanej malými domami a záhrad-kami, v ktorých ešte kvitli jesenné kvety. Zrazu sa dom-čeky rozostúpili a uvidel som vysoké, hnedé obranné valy a nad nimi kláštorné veže. Vysoká brána v obran-nej bašte viedla akoby do rozprávkovej krajiny plnej do-mov, domčekov, vežičiek a veží rôznych tvarov - vyso-kých, štíhlych, iných zasa guľatých, baňatých, jarabých. Päť kupol Uspenského chrámu navodzovalo dojem trsu muchotrávok a pre ich smiešny tvar i farbu mal kláš-torný celok rozprávkový charakter.

Na námestí pred monastyrom, ako sa tu kláštor na-zýva, dav kráčajúci zo stanice sa rozdelil. Malá skupina zamierila ku kláštornej bráne, zvyšok kráčal ďalej, vy-hnúc sa kláštoru.

Sergej sa pousmial. - Chceš vedieť, kam idú? Na kolchozný trh. Je tu kaž

dú nedeľu. Pán Antek si od radosti pošúchal dlane. - Nech čert berie kláštor! Poďme na trh, kúpime si sl

nečnicové jadierka. V Moskve som ich nemohol nikde zohnať. Je to smutné, že neudržujete tradíciu, - obrátil sa k Sergejovi.

123

- Ešte pred niekoľkými rokmi som sa v Moskve naučil piť dobrý, silný čaj. A teraz? V každej reštaurácii, kaviarni, bufete dostať iba bledý, slabý a nechutný. Stráca sa tradícia, - podporil som riaditeľa.

- Veru, veru, slnečnicové jadierka, samovar a čaj so zákuskom, - vysmieval sa z nás Sergej. - Tak si vy, cu-dzinci, predstavujete Rusko. Poviem ti, že samovar v Moskve môžeš vidieť tak zriedkavo ako koňa.

Napriek mojim protestom išli sme na kolchozný trh. Pán Antek začal obchádzať stánky. So zavalitými, do ša-tiek ovinutými kolchozníčkami sa zanovito jednal o pôlt slaniny, ktorý vôbec nechcel kúpiť, o jablká, zemiaky, vajcia, husi, sliepky, tekvicové a slnečnicové jadierka. Stáli sme bokom a zhovievavo sme ho pozorovali.

- Stavím sa, že pracuje na ministerstve obchodu, -povedal Sergej.

- Jednať sa vie, len čo je pravda. Na ministerstvách je priveľa obchodníkov na jeden stánok či obchodík, - po-znamenal som ironicky. - Preto hlavné zlo u nás je ob-chod a zásobovanie.

Pán Antek konečne kúpil slnečnicové jadierka. Pobrali sme sa smerom ku kláštoru, hryzúc jadierka.

- No vidíte, monastyr nám neušiel, - obrátil sa na mňa pán Antek. - Vedel som to, veď tu stojí už tisíc rokov.

- Postavili ho v štrnástom storočí... - Fíha, - pohŕdavo mykol plecami. - V takom prípa-

de vôbec niet dôvodu, aby sme sa náhlili. Vošli sme do vysokej kláštornej brány. Zo stien na nás

hľadeli zlaté siluety svätých a anjelov, hrubých i pek-ných tvarov. Potom sa pred nami otvorilo vnútro lavry - neveľká záhrada, niekoľko kostolov, budov a zvoníc. Chvíľu som sa cítil stratený v ohromnom množstve rôz-nych budov, prekrásne zdobených pozlátenými reliéf-

mi. Aké nádherné farby a reliéfy stien pozdĺžnej budovy - kláštorného refektára, aká mnohostupňová, štíhla zvonica, aké guľaté tvary Uspenského chrámu a jeho veže vyzerajúce ako muchotrávky, tu zasa svojou jedno-duchosťou krásny kostol Svätého Ducha a vedľa Trojičný chrám. Miniatúrne ako pekne inkrustované hračky, „časovne" - prekrásne kaplnky s hodinami -a štíhla veža kostola svätej Žofie.

Pri kaplnke so „zázračným" prameňom, bol rad ľudí s nádobami, fľašami, bandaskami na „svätú, liečivú" vodu. Medzi húfom ľudí, ktorí sa náhlil do otvorených dverí kostola, drobnými, ženskými krokmi sa posúvali aj mnísi v čiernych habitoch, s dlhými, pestovanými bradami. Na hlavách mali pripnuté akoby čierne závo-je, ktoré im splývali na krk a plecia. Na zarastených tvá-rach mali sotva viditeľný dobrácky úsmev.

Z otvorených dverí kostola vyrážal dusivý pach horia-cich sviec a smutné melódie žalospevov...

Nádherný reliéfny portál vedie do najstaršej pamiat-ky lavry, do bielokamenného Trojičného chrámu s jed-nou kupolou. Vstupujeme do polotmy. Dlhý, ako had skrútený rad sa poberá do rohu kostola, k oltáru. Tu stoja tí, čo sa chcú pokloniť pri hrobe zakladateľa kláš-tora Sergeja Radonežského. Od oltára preniká svit sviec, len ťažko spozorovať mnícha, ktorý sa spevavo modlí pri hrobe prvého predstaveného kláštora - igumena. Počujem pekný hlboký bas, ktorému žalostne a pokorne odpovedajú ľudia, ľutujúc svoje hriechy.

Svetlá, lesk zlata obrovského ikonostasu, vyrezávanej steny s ikonami svätých pred oltárom... Medzi desiatka-mi obrazov, predstavujúcich nábožné výjavy, svätých a anjelov, som si všimol dolu slávnu Rubľovovu „Trojicu", dielo jedného z najslávnejších maliarov rus-kého obrodenia. Pozerám na obraz a hoci viem, že je to

125 len kópia, predsa vzbudzujú moje nadšenie tri pekné okrídlené postavy s uchvacujúco jemnými, akoby ospa-lými tvárami. Originál Trojice preniesli do Tretiakovskej galérie, lebo sa obávali, aby ho niekto nezničil. Keď roz-hodli, že sa obraz prenesie do Moskvy, renovovali ho a pod nánosom sa ukázali pekné a zaujímavé farby. Odborníci tvrdia, že nie sú o nič horšie ako farby vte-dajších talianskych majstrov.

Ikonostas Trojičného chrámu a hrob Sergeja, prvého igumena Trojickej lavry. Koľko je tu krásy! Niekedy sviece sliepňajú a zdá sa, že na pozlátených reliéfoch a obrazoch sa objavuje akoby červená, krvavá rosa. Vtedy si spomenieme, že práve tu, pri hrobe Sergeja Radonežského, v roku 1442 uzavreli prímerie veľko-knieža Vasiľ a jeho bratranec Dimitrij Šemiak. Naraz bozkali svätý kríž, ale o štyri roky neskôr Dimitrijovi prívrženci chytili knieža Vasiľa a tu ho oslepili.

Tváre anjelov na Rubľovovej ikone sú smutné, v kos-tole sa rozlieha žalospev, zadúša pach sviec, ktoré škvrčia a kvapká z nich vosk.

S úľavou som sa nadýchol čerstvého vzduchu. Ale ne-viem sa zbaviť strašných vízií. V pivniciach tohto kláš-tora Peter I. vypočúval a mučil stúpencov svojej sestry Žofie, na námestí pred kláštorom vykonával nad nimi svoje ukrutné rozsudky. Ani také veľké sústredenie svä-tosti a krásy neurobilo z neho jemného človeka? Či krá-sa časom robí človeka ukrutným? Veď je akási ukrut-nosť v tom bohatstve tvarov a farieb, z ktorých až oči bolia, v bohatstve, ktoré ohromuje a spôsobuje závrat...

Obrovský Uspenský chrám s piatimi kupolami posta-vili za čias Ivana Hrozného. Má päť veľkých apsíd - pol-kruhových výklenkov s oltárom - a šesť vnútorných stĺ-pov. Páčia sa mi jeho hladké múry, z ktorých sála vážnosť a dôstojnosť.

Sergej s manželkou a s nimi pán Antek vchádzajú do chrámu. Ja som zostal vonku. Pri vchode som spozoro-val akoby maličký domček so šikmou strechou. „Hrobka Godunovovcov" - čítam nápis. Leží tu Boris Godunov, jeho manželka, syn aj dcéra.

Spomínam si na Puškinovu drámu, pred očami mi defilujú postavy Borisa Godunova, Samozvanca, Maryny Mniszechovej. Počínajúc Borisom Godunovom sa začala tá veľká zločinecká fraška so Samozvancami.

Po smrti Ivana Hrozného zasadol na moskovský trón jeho syn, cár Fiodor, ale skutočným panovníkom bol brat cárovnej Boris Godunov. Za záhadných okolností hynie druhý syn Ivana Hrozného, Fiodorov brat Dimitrij. A po smrti Fiodora, ktorý nemal potomkov, na cársky trón zasadol Boris Godunov.

Godunova nenávidia bojari, lebo proti nim podporu-je drobnú šľachtu a mešťanov. Nenávidí ho poddaný ľud, lebo kvôli túžbe podrobiť si ruskú šľachtu kladie naň čoraz ťažšie jarmo. Medzi ľudom začne kolovať ta-jomstvo, že cárovič Dimitrij nezahynul, ale ušiel a skrý-va sa medzi ľudom a vráti sa na čele vojska, aby sa po-mstil Borisovi Godunovovi a uľavil nešťastnému ľudu.

A vtom na dvore Wiśniowieckovcov pri Dnepre sa objaví človek, ktorý o sebe vyhlási, že je zachráneným cárovičom Dimitrijom. Kto je to v skutočnosti? Má pravdu Godunov, ktorý tvrdí, že Dimitrij je iba vyskoče-ný mních a volá sa Gregor Otrepiev? Lenže ťažko veriť Godunovovi. Jemu najväčšmi záleží, aby sa potvrdila Dimitrijova smrť. Azda Dimitrija „stvorili" ruskí bojari, ktorí Godunova nenávidia, a poľskí magnáti, ktorým by to pomohlo rozšíriť ich latifundiá, podporili Dimitrija peniazmi a vojskom?

Dejiny nedávajú rozhodnú odpoveď. Je to jedno z ich veľkých tajomstiev. Údajný Dimitrij v hĺbke Poľska - až

127 v Krakove - sľubuje privilégiá a veľké územia tým, ktorí ho podporia, aby sa dostal na trón.

Sandomiersky vojvodca Mniszech chce zaňho vydať svoju dcéru Marynu, ak Dimitrij po obsadení trónu urobí z Maryny cárovnú a rodine dá pod správu Pskov a Novgorod. Na Dimitrija láskavým okom hľadia aj je-zuiti, a keď súhlasí s prijatím katolíckej viery, stanú sa jeho najhorlivejšími stúpencami, lebo rátajú so ziskom vplyvu v celom Rusku.

Ak bol naozaj len mníchom, ktorý odišiel z kláštora, urobil závratnú kariéru. Na jeseň roku 1604 na čele niekoľkých tisícok vyzbrojených vojakov vstúpil na rus-ké územie a jeho sila rástla každým krokom, lebo sa k nemu pridávali bojari. A Godunov náhle zomiera. V roku 1605 Samozvanec vstupuje do Moskvy, kde mu za hlaholu zvonov kladú na hlavu cársku korunu. O rok neskôr prišla do Kremľa Maryna Mniszechová s počet-ným sprievodom a bola vyhlásená za cárovnú. Niektorí Poliaci z jej sprievodu sa v Moskve správajú ako miesto-držitelia a vzbudzujú odpor a nenávisť. Či nie je pravde-podobné, že medzi nimi bola aj rodina Czerni-chowskovcov?

Samozvancova kariéra však bola krátka. Nesplnil ná-dej bojarov ani svojich poľských ochrancov. V Moskve vypuklo povstanie, Dimitrij aj jeho manželka Maryna hynú, jej otec a veľa Poliakov padne do zajatia. Vládu preberá vodca sprisahania bohatý knieža Vasiľ Šujskij. O rok neskôr sa začína nové dobrodružstvo - objavuje sa po druhý raz „zázračne zachránený" Dimitrij a na Moskvu tiahne nové vojsko. Teraz druhého Dimitrija podporujú knieža Rožinski a Sapiega. Jedna z epizód no-vého konfliktu je obrana Trojicko-Sergejevskej lavry, ktorú oblieha vojsko Sapiegu a slávneho bojovníka Lisowského. Ešte dva roky trvajú boje so striedavými ús-

pechmi a šťastím, druhý Dimitrij Samozvanec utrpí po-rážku, ale do vojny vstúpi poľský kráľ. Po bitke pod Kluszynom Stefan Žólkiewski tiahne na Moskvu, Vasiľ Šujskij musí ustúpiť z trónu, Moskva uznáva za cára poľského kráľoviča Wladyslawa a poľské vojsko obsa-dzuje Kremeľ. Nie nadlho, lebo už v roku 1611 Poliakov obkľúčili oddiely kniežaťa Požarského, a tak vyhladova-ní otvorili brány Kremľa.

Ani to nebol koniec tohto divokého boja. Na Moskvu tiahli potom nové poľské výpravy, a keď sa aj tie skončili fiaskom, ešte dlho po ruských územiach vystrájali a lúpili Lisowského oddiely. Koľko možností bolo v tých časoch zajať šľachtickú rodinu Czernichowskovcov a v roku 1632 ju poslať do Jenisejska?

A začalo sa to nešťastným prevzatím moci Borisom Godunovom, ktorý teraz tu spočíva v malej hrobke pri Uspenskom chráme. Toľko krvavých škvŕn v dejinách Poľska a Ruska, a na hrobke iba maličká, slabo čitateľ-ná tabuľka: Boris Godunov.

... Popri hrobke Godunovovcov sa mihol čierny tieň. Vysoký, chudý mních s malou, krivou briadkou prechá-dza zamyslený, s nábožne zloženými rukami. Pokročil som k nemu, aby som ho zastavil a spýtal sa na otca Makara, ale náhle nás obkľúčila skupina hlučných tu-ristov. Boli to Taliani. Pekná mladá žena s okuliarmi držala v ruke ľahký fotoaparát, mních odvracal hlavu a nedovolil, aby ho zachytil objektív. Talianski turisti obkolesili mnícha, ktorý im začal vysvetľovať architek-túru lavry. Po chvíli sa s nimi stratil vo dverách chrámu.

Teraz som natrafil na Sergeja a pána Antka. Naobedovali sme sa v malej reštaurácii v mestečku, ne-ďaleko starých múrov monastyra. Po obede som sa vy-bral do lavry ešte raz, aby som sa spýtal na otca Makara.

Mních s úzkymi šikmými očami a obočím zrasteným

129 nad nosom mi potichu, akoby mi zveroval obrovské ta-jomstvo, vysvetlil:

- Otec Makar... nežije. Zomrel minulú jeseň. Bože, zmiluj sa nad ním.

Tak sa prerušila stopa, ktorú som našiel v listoch Františka Boulaina aj v dome na Arbate.

Nakukol som do zagorského múzea a našiel som por-trét Maryny Mniszechowej. Črty mladej ženy sa mi zda-li jemné, ale pohľad jej očí bol prísny, nepríjemný, bez-ohľadný.

Bol som rozčarovaný. Teda táto Poľka zasadla na cár-sky trón?

J EDEN ASTA K A P I T O L A

Kde bol spáchaný únos? • Bol Nicefor nad človek? • Na lov! • „Kropotkinovec" na Kropotkinovej ulici

• Azda do barabinských stepí? • Svetlov • Dejiny Želtuginskej republiky • Šunkov odha ľuje

Nicefora • Medúzy • V byte štábneho lekára • Havária lietadla TU-104

Ako dlho slúžil Nicefor Czernichowski vo vojsku v Jenisejsku? Nevieme. Dejiny iba hovoria, že v tom čase do Jenisejska prišiel Jerofej Chabarov, ktorý zohral nezvyčajnú rolu v procese objavovania Sibíri a Ďalekého východu.

V roku 1636 Chabarov v Jernisejsku obchodoval a v roku 1638 sa pobral k rieke Lene. Tu na pustatine pri ústi rieky Kirengi vybudoval solivar a mlyn, ako aj usa-dil roľníkov.

Pri tejto činnosti mu iste pomáhal mladý Nicefor, po desiatkach rokov neskôr známy už ako správca solivaru v Ust-Kutsku neďaleko Kirenska. Tu sa potom odohrala dráma, ktorá prinútila Czernichowského, aby ušiel až k veľkému Amuru.

Vražda sa stala pred tristo rokmi v slabo zaľudnenej oblasti vzdialenej tisíce kilometrov od väčšieho osídle-nia. Ako opísať skutočný obraz udalosti, ako odhaliť motívy činu, keď sú pochybnosti nielen o dátume vraž-dy, ale aj pokiaľ ide o miesto zločinu?

Spočiatku som sa domnieval, že záhadu vraždy mi pomôže rozlúštiť Marian Dubiecki. Veď ako sám píše: „Potomkovia Nicefora Czernichowského žili

131 v Nerčinskej Daurii ešte dve storočia. Posledná z po-tomstva Czernichowského po praslici žila ešte okolo roku 1872 v okolí Nerčinska." Dubiecki práve v tom čase bol v Nerčinskej Daurii, možno sa rozprával s tou ženou a vypočul si príbeh jej prastarého otca. Ale Dubieckeho opis Obuchovovej vraždy nevzbudzuje dôveru.

Dubiecki totiž tvrdí, že koncom júla 1660 v mestečku Kirensk pri Lene sa konal výročný jarmok pri príležitosti sviatku Spasiteľa. Na jarmok prišiel ilimský vojvodca Obuchov a správca solivaru, ktorý sa nachádzal hore prúdom Leny v Ust-Kutsku, Nicefor Czernichowski aj so sestrou.

Obuchov uvidel Niceforovu peknú sestru, uniesol ju a odviezol loďou proti prúdu Leny v noci z 24. na 25. júla. Czernichowski zorganizoval skupinu ozbrojencov, na lodiach sa vydal za Obuchovom, zabil ho a potom olúpil.

Celkom ináč túto udalosť opisuje Rus S. Maximov, autor zaujímavej knihy Sibír a katorga.

... V roku 1665 do pevnosti Ust-Kutskej šťastne do-šiel ilimský vojvodca Lavrentij Obuchov. Odpočinul si, po-rozhliadal sa a objavil tu peknú ženu dozorcu Cze-rnichowského. Bola taká pôvabná, že (...) dlho neroz-mýšľal. Porovnávať svoje právo vojvodcu s právom vyhnanca považoval za hriech aj veľký priestupok. Pred očami mal nespočetné príklady, medzi inými vynikajúci ob-javiteľ územia pri Amure Chabarov sa preslávil aj tým, že si bez okolkov bral cudzie ženy a nikoho sa na nič nepýtal. Obuchov teda uniesol Czernichowského ženu a ukončiac akciu pri Lene, plavil sa aj s peknou Poľkou do Ilimska. Ale čo Chabarovovi prešlo bez trestu (dolámal reb-rá jakutským sedliakom poslaným do Kirenska, aby osídli-

li kraj ním spravovaný, a nič sa mu nestalo), čo sa Cha-barovovi a iným vojvodcom podarilo, to sa Obuchovovi ne-prepieklo.

Kedy vlastne došlo k vražde? V roku 1660, či 1665? Koho uniesli? Niceforovu manželku, alebo sestru? Najistejším prameňom musia byť najstaršie doklady.

Siahol som do „gramoty" - dokumentu z 19. mája 1680, kde sa o Czernichowského záležitosti píše:

... pochádza z Ust-Kirenského okolia, vojvodcu Lavrentija Obuchova zabili pre veľké utrpenie, lebo Lavrentij po prí-chode do ich Ust-Kirenska znásilňoval im ženy a zbavoval ich života...

A znova protirečenie. Kde teda Obuchov uvidel pani Czernichowskú? V Ust-Kutsku, či v Kirensku?

Ešte raz som dôkladne prečítal mesačník petrohrad-skej akadémie vied z roku 1757, v ktorom písal vyni-kajúci historik Sibíri Miller, že v roku 1665 v Kirenskej pevnosti sa konal v lete veľký jarmok tovarov, ktoré po-núkali na predaj kupci, vracajúci sa z Jakutska a iných miest. Na každoročný trh prišiel aj vojvodca z Ilimska, aby vybavil štátne záležitosti. V noci na 25. júla na ces-te z Kirenskej pevnosti do Ilimska napadli vojvodcu vzbúrenci a zabili ho. Veliteľom prepadu bol Poliak ale-bo Litovčan Nicefor, Romanov syn, Czernichowski, ktorého v roku 1638 spolu s ďalšími krajanmi poslali z Moskvy do Jenisejska, aby si na Sibíri odslúžil vojen-skú povinnosť. Z Jenisejska sa z neznámych príčin pre-sťahoval do Ilimska. Tam sa spomína dvakrát. Raz, keď v roku 1650 bol správcom prvého roľníckeho osídlenia v Čečujskej pevnosti, druhý raz - keď v roku 1652 v Ust--Kutskej pevnosti bol správcom solivaru.

133 Teda predsa Kirensk. Na toto miesto poukazujú aj iní

autori - Andrejevič, Slovcov, Paršin. Tí tiež jasne zazna-menali, že vojvodca Obuchov znásilnil Czerni-chowského manželku, a nie sestru.

Czernichowski nespáchal vraždu sám, pomáhalo mu osemdesiatštyri kozákov. Znásilnenie a únos ženy boli v tom bezľudnom raji čímsi obyčajným a každodenným, neodlučiteľným od tamojšieho divokého a dobrodruž-ného života. Chabarov „bral si cudzie ženy a nikoho sa na nič nepýtal." A predsa v tom jedinom prípade - keď šlo o Niceforovu manželku - osemdesiatštyri svetobež-níkov rôzneho druhu, z ktorých nejeden mal na svedo-mí aj znásilnenie, cítilo sa zrazu obrancami ženskej cti?

Únos ženy, znásilnenie, čo vtedajší svet ležiaci na západe považoval za zneuctenie, - píše Dubiecki - čo ho poburova-lo a napĺňalo hrôzou, bolo nepochopiteľnou záhadou pre tamojšie skupiny osadníkov, keď dokonca popredné spolo-čenské vrstvy kupčili so ženami.

Dubiecki ďalej vysvetľuje:

Spomenuli sme už vyššie, že pri kolíske Nicefora Czernichowského azda stála matka z rodu cudzieho severným priestorom Ázie, a tento predpoklad sa stane istotou, keď sa bližšie pozrieme na jeho správanie. Vychovaný v hniezde na-poly ázijskom by bez tohto rodinného zázemia stratil ten vy-soký pocit cti, tak sväto zachovávaný v našich domácich oh-niskách, ale taký cudzí chápaniu sibírskych osadníkov.

Inými slovami: keby matka Czernichowského nebola Poľka, keby nemala starostlivú výchovu z domu v du-chu staropoľských tradícií úcty k žene - Nicefor by si nebol tak zobral k srdcu únos svojej sestry či manželky.

Na inom mieste Dubiecki hovorí: „Niceforovi seba-dôvera a vedomie svojej nespornej nadradenosti dodá-vali veľa nádeje." Pre Dubieckeho teda Czernichowski bol čímsi ako nadčlovekom, ktorý prevyšoval hordy zdi-vočených Rusov aj Ázijčanov. Zabúda, že mnohí vy-hnanci, vychovaní tak ako Czernichowski poľskými matkami, stali sa na Sibíri najhoršími tyranmi a vydri-duchmi. Prenasledovaní sa zmenili na prenasledova-teľov, ako ten slávny Jerzy Krzyžanowski, ktorý v roku 1677 ako vyberač daní medzi Tunguzmi svojím zdiera-ním a obchodom so ženami zapríčinil povstanie tamoj-šieho ľudu.

A čo osemdesiati štyria kozáci? Aj oni mali pri kolís-ke „matku z rodu cudzieho severným priestorom Ázie?"

Nie, nie, odpovedala mi odporná, sentimentálna a hádam nepravdivá postava Nicefora...

Nechal som zápisky. Vydal som sa na lov. Hľadať ne-dávno vydanú Šunkovovu knižku Náčrt dejín roľníctva na Sibíri v XVII. storočí.

Pršalo. Ochladilo sa. Donedávna ešte zelené lístie vplyvom chladu a vlhkosti žltlo a červenelo. Po cestách a chodníkoch tiekli prúdy špinavej vody. Na každoden-nej ceste autobusom do knižnice sotva som videl ulice cez zarosené okná. Ale trasu som už poznal spamäti. Z Novinského bulváru sme vychádzali na širokú Čajkovského ulicu. Potom - Námestie povstania a veľ-ký obytný vežiak. Ďalej - Gercenova ulica, úzka, ale pekná, a Nikitské vráta, kde stojí pomník na počesť prí-rodovedca Timiriazeva. Tu sa začína Tverský bulvár - za čias Puškina, Gogoľa, Čechova i Tolstého slávna pro-menáda. Dnes plní úlohu promenády Gorkého ulica od hotela Moskva po Puškinov pomník.

Manéžne námestie... Manéž - veľké a škaredé. Tu som vystupoval z autobusu a pešo som pokračoval na

135 Kalininovu ulicu, kde bol vchod do komplexu budov knižnice.

- Šunkov? Kúpili sme ho, ale dali sme ho zviazať. Zapol som si nepremokavý plášť až dohora, vyhrnul

som si golier. Pobral som sa na Gorkého ulicu, do kníh-kupectva akadémie vied.

- Nemáme. Je vypredaná. Zatváril som sa tak utrápene, že predavačka súcitne

dodala: - Skúste v Dome vedcov na Kropotkinovej ulici. Tam

je stánok s našimi titulmi. Odviezol som sa metrom na stanicu Kropotkinskaja.

Pohyblivé schody ma vyhodili na neveľké námestie. Tu sa začínal úzky pás zelene, ktorý veľkým polkruhom ob-kolesoval starú Moskvu - Gogoľovský bulvár.

Na bulvári stáli lavičky, ale drobný, neutíchajúci dážď z nich vyhnal ľudí. Chvíľu som postál pod stromom bez lístia, ktorý ma nemohol uchrániť pred dažďom. S do-jatím som si spomenul, že v prvých rokoch práce v re-dakcii ma volali kropotkinovec pre moje sklony pracovať neorganizovane a nesystematicky. Som presvedčený, že tí, čo ma tak nazvali, nečítali Kropotkinove diela. Lenže Kropotkin nadchýnal anarchistov a ja som bol známy svojou neporiadnosťou.

Spomenul som si na redakciu a potom na Kamilu a Roberta. V liste, ktorý som včera dostal, Robert mi oznamuje, že Kamila je čoraz krajšia, že zvážnela, lebo sa pripravuje na hlavnú úlohu. Robertove city ku Kamile - ako som vycítil z listu - značne zvrúcneli. Zo zahraničného pobytu sa však vrátil Jerzy. Tento fakt spôsoboval Robertovi veľké starosti. „Ty ťuťko, vyznaj sa jej, kým je čas," napísal som Robertovi.

Keď sa väčšmi rozpršalo, vykročil som po ulici hľadať Dom vedcov. Cítil som sa smiešny. Vari preto som sa

vzdal dievčiny, ktorá sa mi páčila, narobil som si množ-stvo dlhov a minul som kopu peňazí, aby som sa teraz po daždivých moskovských uliciach naháňal za nejakou knižkou?

... Kropotkinova ulica sa mi zdala vidiecka, akoby pre-nesená z Kielc alebo Radomia. Stálo tu niekoľko pekných budov, akési inštitúty, Tolstého múzeum, ale napriek to-mu tu chýbal veľkomestský charakter a nálada, aké som pociťoval na iných moskovských uliciach, na Sadovej či Čajkovského. V Dome vedcov svedomito prehľadali do-konca aj sklad. Nie, Šunkovovu knižku už nemali.

- Skúste v inštitúte na ulici Volchonka. Je to veľmi blízko. Tam je tiež stánok s titulmi Akadémie.

Pokračovaním Kropotkinovej ulice bola Pirogova, ktorá viedla k Novodevičiemu kláštoru. Tento monas-tyr som navštívil pred niekoľkými rokmi - vedľa neho bol cintorín, kde boli hroby Prokofieva aj Ejzenštajna. „Zájdem tam ešte raz?" uvažoval som.

- Dočerta s monastyrmi! - zavrčal som. A šiel som na Volchonku. Zistil som, že tam je niekoľko vedeckých inštitútov. Koľko som sa navypytoval, kým som koneč ne našiel knižný stánok!

Šunkova mali. Kúpil som ho. Niesol som knižku opatrne ako dojča. Skúšal som čí-

tať na pohyblivých schodoch aj v metre. Keď som vy-stúpil na stanici Ochotnyj riad, náhlil som sa do hote-la Metropol. Pri šálke čiernej kávy som sa pohrúžil do čítania. Kniha obsahovala mnoho tabuliek, plánov a výkladov o osídlení roľníkov na Sibíri. Písalo sa v nej o pôde a úrode, čiže o veciach, ktoré ma vôbec nezaují-mali. A predsa tá kniha bola v bibliografickom zozname o Niceforovi. Musel som sa teda prehrýzť cez všetky jej strany. Predpokladal som, že mi to zaberie prinajmen-šom jednu noc.

T37 Dopil som kávu a... pozvali ma k stolíku, pri ktorom

sedel známy redaktor K. v spoločnosti drobného muža strednej postavy s výraznou oválnou tvárou. Bol to Michail Svetlov. Podával som ruku básnikovi celý vzrušený. Jeho melodickú Granadu som vedel spamäti. Koľko ráz som ju recitoval na školských literárnych večierkoch!

Svetlov sa vypytoval na Poľsko, poľských básnikov, za-ujímal ho najmä Woroszylski, lenže žiaľ, nebol som schopný ukojiť jeho zvedavosť. Redaktor K. dobromy-seľne pokýval hlavou. V tom geste bolo trocha súcitu, trocha zhovievavosti aj počudovania.

- Myslíte si, - obrátil sa na Svetlova, - že on vie, čo v jeho krajine píšu súčasní básnici? Jeho zaujímajú staré kostoly, kláštory, vybral sa až k Amuru hľadať sto py nejakého Poliaka, čo postavil pevnosť. Obľubuje len to, čo je staré a už zarástlo machom.

Znova smutne pokýval hlavou a povedal mi: - Ech, ty jeden! Čo keby si sa vybral do barabinských

stepí, tam naša mládež rozoráva celiny. Si mladý človek. Zahoď do čerta tú starinu. Pozri, aké veľké veci robia naši ľudia! Choď do Barabinska. Poď hoci zajtra so mnou!

Pousmial som sa. Nemal som čo povedať na svoju obranu.

Všimol som si Svetlovov priateľský pohľad a začal som sa mu zverovať so svojimi bláznivými záľubami a s hľadaním stôp po Czernichowskom. Porozprával som mu o stránke z knižky, ktorú som našiel na dlážke a ktorá zapríčinila moju honbu za tajomným Albazinom. Čo na tom, že je to možno smiešne, neuži-točné? Či v našom svete treba všetko merať mierkou úžitku? Nestačí, že toto hľadanie ma robí šťastným? Istý múdry spisovateľ povedal: „Každý človek potrebuje

k šťastiu niečo iné." Niekto iný by sa možno na ceste do Albazinu cítil cudzo a v barabinských stepiach by našiel sám seba. Napokon, možno s určitosťou povedať, že moje hľadanie je celkom nepotrebné?

Potom hovoril Svetlov. Tvrdil, že treba v sebe chrániť všetky drobné, krehké city a túžby, hoci sa zdajú smieš-ne, nedôležité, lebo práve tie - ich zvláštnosť a sviežosť, a predovšetkým ich nezištnosť - robia človeka naozaj hodnotným.

Spomenul som si na Svetlovovu Granadu. Pomyslel som si na step, vojakov idúcich do boja, z ktorých jeden namiesto uvažovania o nepriateľovi, o bitke, ktorá ho čaká - spieva pesničku o akejsi vysnívanej Granade v slnečnom. Španielsku. Či krása tej básne nie je aj v tom, že jej hrdina si nenôti o slobodnej Ukrajine, za ktorú ide do boja, ale o Granade, preňho neznámej a nevídanej?

Rozlúčil som sa so Svetlovom vrúcnymi slovami. Naskočil som do taxíka a dal som sa zaviezť do hotela. Vodič sa začudoval, keď som ho náhle požiadal, aby od-bočil a previezol ma cez Psie námestíčko.

Stále pršalo, stierače na skle auta potichu mrnčali, asfaltové cesty sa leskli od vlhka. Bolo iba päť hodín po-poludní, ale už sa stmievalo.

Psie námestíčko. Prázdna lavička, na jej drevených doskách niekoľko zoschnutých listov. Zdalo sa mi, že sme prešli okolo nehlučne ako duchovia.

V obrovskom hotelovom vestibule som zacítil vôňu exotických parfumov, miešali sa tu čudné slová a čudné jazyky. Ale teraz som si už na to zvykol, boli časťou môj-ho života v Moskve.

Len čo som vošiel do svojej izby, volal Sergej. O ho-dinu prišiel ku mne s informáciami o Želtuginskej re-publike.

139 Existuje šťastie v nešťastí. Takou udalosťou sa začali de-jiny Želtuginskej republiky alebo - ako ju nazvali ináč -Ignašinskej Kalifornie.

Na jar 1883 na území severného Mandžuska, 16 ki-lometrov od Amuru, pri rieke Želtuga (pokračovanie rieky Malá Albazicha) - istý dedinčan pri kopaní hrobu pre svoju mŕtvu matku, našiel v zemi niekoľko zŕn zla-ta. Správa o tomto objave sa akoby telegrafom rozniesla po oboch brehoch Amuru, po Sibíri aj Zabajkalsku. K Želtuge, neobývanému kraju (35 kilometrov od ruskej osady Ignašino), pritiahlo desaťtisíc ľudí: Číňanov, Rusov, Mandžuov a iných. Boli to hľadači zlata a dobro-druhovia všetkého druhu, obchodníci, tuláci, väzni, ktorí ušli zo Sachalinu a nerčinských baní. Hnala ich túžba zbohatnúť, „zlatá horúčka", ktorú tu volali „žel-tugomániou".

Slabo zaľudnené kraje Zabajkalska aj pri Amure začali pociťovať nedostatok pracovnej sily. Rástli ceny po-travín, zlato preosiate v Želtuge vytekalo do Číny. Blagoveščensk, Čitra aj Nerčinsk sa dostali do hospo-dárskej krízy. Miestna moc robila opatrenia, ktoré brá-nili emigrácii k Želtuge, lenže príkazy sa nedodržiavali pre slabú ochranu hraníc tak z ruskej, ako aj z čínskej strany. Na hranici Nebeskej ríše administratíva nepred-stavovala nijakú silu.

Medzi svetobežníkmi a hľadačmi zlata pri Želtuge vládlo právo pästí, právo silnejšieho. Množili sa vraždy, krádeže, lúpeže - trval boj o bohatstvo a osadníci boli čoraz divší.

V jeseni roku 1883 rozhodli sa hľadači zlata pri Želtuge zaviesť poriadok, aby sa mohli bez strachu ve-novať preosievaniu a vymývaniu zlata z piesku zlato-nosnej rieky. Zorganizovali si vlastné úrady, vytvorili súd, ustanovili práva a týmto spôsobom vytvorili akoby

štát - Želtuginskú republiku. Zvolili si aj prezidenta a bol ním Nemec či Talian Karl Fasse. Jeho zástupcom sa stal Rus, zlatokop a bývalý advokát z Blagoveščenska - P. P. Prokunin.

Keď sa zakrátko ukázalo, že tak Fasse ako aj Prokunin majú nelegálne zisky zo svojho úradu, za nového prezi-denta vybrali Stanislawa Belzaka, mladého syna inži-niera z Irkutska, a za jeho zástupcu - Karola Szulca, pô-vodom Nemca. Veliteľom miestnej polície sa stal akýsi František Boulain. Ani jeden z týchto nových funkcio-nárov nemal viac ako dvadsaťpäť rokov, lebo zlatonos-né miesto priťahovalo predovšetkým mladých ľudí túžiacich prežívať dobrodružstvá.

Podľa irkutských, tomských a vladivostockých novín Želtuginská republika bola štátnym útvarom, ktorý mohol jestvovať. Moc, ktorá vznikla pri Želtuge, udržia-vala poriadok s veľkou autoritou. Osadníkov zlatonos-ných terénov podelili podľa množstva zimovísk na päť častí. V každej zvolili dvoch „starších", ktorí podliehali prezidentovi a mali plnú moc na svojom území. Podľa zákonov zavedených v Želtuginskej republike previnilci podliehali prísnym trestom, počínajúc vyhnaním z úze-mia republiky a končiac telesnými trestami - 100 až 500 rán palicou. Za vraždu sa trestalo smrťou. Osobám vybratým na spravovanie moci vyplácali plat z financií, ktoré pochádzali z daní platených vlastníkmi zábav-ných lokálov a kupcami. Z týchto peňazí financovali aj nemocnicu, ktorú viedol lekár.

Želtuginská republika trvala tri roky. V tom čase sa získalo okolo 500 pudov - teda 8 ton - zlata.

V roku 1886 prišiel k Želtuge oddiel čínskych vojakov, ktorý ovládol osadu, rozohnal zlatokopov a ustanovil vojenský poľný súd. Rusov aj cudzincov od Želtugy vy-hnal a Číňanov, ktorí nestačili ujsť, odsúdil na neľud-

141 ské bičovanie. Mnohí z nich prišli o hlavu. Podľa vte-dajšieho zvyku hlavy sťatých napichli na vysoké tyče a postavili okolo Amuru ako výstrahu pre zlatokopov, ak by sa chceli vrátiť k Želtuge.

Utečenci potom rozprávali, že keď Číňania napadli zlatokopecké mestečko, traja funkcionári - prezident Belzak, viceprezident Szulc a veliteľ polície Boulain -narabovali 25 pudov zlata, ktoré boli určené na udrža-nie administratívy a nemocnice v republike, všetko na-ložili na loď a pod ochranou noci odplávali po Želtuge k Amuru a potom sa pustili dolu veľkou riekou. Čo sa stalo s nimi a ich bohatstvom - to nik nevedel. Ľudia olúpení o svoj majetok museli získavať potra-

vu žobraním na cestách, krádežami a rabovaním. Dve osady - Ignašino a Pokrovka - ktorých obyvatelia pri-šli k veľkému majetku dodávaním potravín zlatoko-pom a prevádzkou zábavných podnikov, zanikli. Ľuďom zhýčkaným ľahkými zárobkami sa už nechcelo vrátiť k pôvodnej ťažkej práci. Polia sa premenili na úhory...

Tak som sa konečne dozvedel, prečo sa Belzak dal oslovovať „prezident". Keď spolu so Szulcom a Boulainom utekal po Amure, možno ich znova napadli Číňania. V tej situácii ukryli ťažké vrecia so zlatom v Albazine, zobrali so sebou pravdepodobne len toľko zlata, koľko každý mohol uniesť, a pustili sa pešo cez pevninu. Museli sa dostať do potýčky s tulákmi. Szulc bol ranený a nemohol ďalej utekať. Nechali ho teda umierajúceho na skalách a ušli so svojím aj jeho zlatom. Po nejakom čase sa Belzak dostal do Poľska a stal sa zámožným človekom, Boulain zasa, ako sa dá usu-dzovať z jeho listov, v Moskve prepil celý svoj majetok. Medzitým sa Szulc vylízal z rán a začal hľadať starých priateľov. Nehľadal iba zlato, ale aj pomstu. Pravdepo-

dobne nenašiel poklad, ktorý spolu ukryli v Albazine, azda už bol chorý a mal zatemnenú pamäť. Našiel však Boulaina, ten mu dal Belzakovu adresu, a tak došiel do Kamionok...

Počas prvej noci, keď som v posteli po ležiačky čítal Šunkovovu knižku, konečne som natrafil na meno Czernichowského.

... Keď slúžil v Ilimsku, N. Czernichowski v päťdesia-tych rokoch sám naháňal bandu zbehov, ktorí mierili do Daurie. V skupine, ktorú chcel zadržať, boli roľníci a ich deti. O niekoľko rokov neskôr Czernichowski ešte raz prechádzal po tej ceste, ale už ako veliteľ po-dobnej bandy, po konflikte s Obuchovom...

Poznal Dubiecki tento fakt zo života Czerni-chowského? Nehodí sa totiž do opisu postavy Nicefora z pera uznávaného historika. Czernichowski -Európan, „vedomý si svojej nadradenosti" - stíha ľudí, ktorí sa vzbúrili a vymanili spod jarma útlaku...

Nasledujúci deň bol posledný v mojom moskovskom pobyte. Pršalo ako včera. Dopoludnia som kompletizo-val poznámky, na obed som sa vybral so Sergejom do reštaurácie Peking. Objednali sme si šalát z medúz, bu-jón s lastovičími hniezdami, akési čudné jedlo z púčkov mladého bambusu a silný zelený čaj. Chutil mi len čaj a bujón s lastovičími hniezdami. Do šalátu s medúzami som sotva zobol, skúšal som aj prežúvať púčky mladého bambusu. Od stola som vstal hladný.

V hotelovej cestovnej kancelárii som vybavil formali-ty spojené s cestou na Ďaleký východ, zapísal som sa na zoznam cestujúcich lietadla TU-104, ktoré letelo do Chabarovska.

V podvečer prestalo pršať, ale na Moskvu sadla hmla.

143 Na rieke pri hoteli potichu hučala loď, po uliciach sa vliekli autobusy oslepené bielou beztvarou vatou.

Šiel som na prechádzku po Tverskom bulváre až k Puškinovmu pamätníku. Potom som sa zrazu rozhodol: sadol som do taxíka a došiel pred škaredý dvojpos-chodový dom, kde sa v byte štábneho lekára narodil autor Zločinu a trestu. Vedľa je pekná stavba z devät-násteho storočia, kedysi nemocnica pre chudobných, v ktorej bol otec Dostojevského lekárom. Dnes je ulica pri nemocnici pomenovaná po veľkom spisovateľovi, ale za jeho života sa volala Novoj Božedomki a svoj čud-ný názov dostala podľa chudobinca, ktorý stál tu neďa-leko cintorína pre neznámych nebožtíkov.

Sivý, škaredý zadný trakt domu, nemocnica pre úbo-žiakov, chudobinec, cintorín pre neznámych nebožtí-kov - je v tom čosi symbolické, že práve v takom pro-stredí prišiel na svet autor Zápiskov z mŕtveho domu. Pomaličky som si prezeral sály múzea Dostojevského, ktoré bolo v niekdajšom byte spisovateľovho otca. Nemohol som sa zbaviť dotieravej myšlienky, že tomu-to geniálnemu a súčasne tragickému spisovateľovi nú-dza a ľudské nešťastie robili spoločnosť od detstva. Nemohlo to zostať bez vplyvu na jeho neskoršiu tvorbu, plnú opisov ľudských drám.

V tento smutný, hmlistý moskovský deň som si ešte raz v mysli premietol príbehy z Dostojevského kníh.

Stál som pri skromnom, neveľkom písacom stole, na ktorom ležali nedbalo rozhodené osobné drobnosti Dostojevského, akoby spisovateľ práve teraz vyšiel a o chvíľu sa mal vrátiť. Neviem prečo, ale moju pozor-nosť upútali okuliare v tenučkom ráme. Cez tieto sklá spisovateľove oči hľadeli do hlbín ľudskej duše. Pozdĺžne, krehké kúsky skla...

Opustil som múzeum s hrdlom stisnutým od vzruše-

nia. Na ulici ma obklopila hmla - dusná a vlhká. Zastavil som taxík a ešte som stihol v kine filmové predstavenie - druhú časť Ivana Hrozného. Do hotela som sa vrátil omámený hrôzou, v očiach som mal čer-veň ponurých scén. Nadarmo som sa chcel zbaviť spo-mienky na Čerkasovovu sugestívnu tvár v úlohe Ivana Hrozného. Prenasledovali ma jeho bludné oči...

Pripravil som si horúci kúpeľ, na chvíľku som zapol rádio. O päť minút dvanásť vysielali posledné správy. Začali sa správou o havárii lietadla TU-104. Posádka i cestujúci zahynuli.

145

D V A N Á S T A K A P I T O L A

Cez sedem hôr a sedem riek • Sedemmí ľové čižmy • Rieka Čierneho draka • Amurské eldorádo

• Omsk • Preh ľad historických udalostí • Pojarkovova výprava • Bol Pojarkov v Albazine? • Irkutsk

• „Pálil som a vypytoval sa" • Chabarovovo roz čarovanie • Jaksa či Albazin? • Pristávam v Chabarovsku

IN asadol som do lietadla v dosť ponurej nálade. Bolo zamračené a odlet lietadla sa z nevyjasnených príčin stále odkladal. TU-104 vyzeral ako veľký, vypasený žra-lok s nadmerne dlhými plutvami. Vnútri na mäkkých, pohodlných kreslách sa usadilo sedemdesiat cestujú-cich. Pri každom kresle bola schránka s kyslíkovou maskou, potrebnou pri havárii v riedkom vzduchu. Mladá stewardka oznamovala, že prúdové lietadlo poletí rýchlosťou 800 kilometrov za hodinu vo výške 10-12 kilometrov.

Uvedomil som si obrovskú vzdialenosť, ktorá ma de-lila od cieľa cesty. Pohľad na mapu vzbudzoval strach. Je to skok ponad Áziu s jej rozsiahlou Západosibírskou nížinou, obrovskou Stredosibírskou plošinou, reťazami Jabloňového chrbta a Stanového chrbta. To už nie je se-dem riek a sedem hôr ako v rozprávke, ale niekoľko de-siatok veľkých riek a pohorí. Našťastie jestvovali tie roz-právkové sedemmíľové čižmy. Sedemmíľové? TU-104 jedným skokom robí práve 3000 kilometrov. Tri také „kroky", a bude v Chabarovsku.

Zatvorili sa dvere. Zapálilo sa červené svetielko, zaha-sili sme cigarety, pripútali sme sa. Ohlušil nás huk mo-

torov, lietadlo sa pomaly pohlo na štartovaciu plochu. Teraz hukot zosilnel, zdalo sa, že nám v ušiach popras-kajú bubienky. TU-104 sa dlho rozbiehal po betónovej dráhe, až napokon, akoby s veľkou námahou, odlepil sa od zeme. Naberal výšku pomaly, majestátne - ako ob-rovská lietajúca ryba. Mal som pocit, akoby ma privali-la veľká hora, bol som prigniavený a hluchý. Až nad ob-lakmi som znova nadobudol rovnováhu a sluch. Motory lietadla pracovali pravidelne, pokojne a nám, uzavretým v hermetickom trupe, sa videlo, že sú celkom ticho. Tichšie než vietor, ktorý narážal na trup roz-rážajúci vzduch v strašnej rýchlosti.

Môj sused, dôstojník námorníctva, dal sa so mnou do reči. Tiež letel ako ja do Chabarovska. Odtiaľ sa mal dostať vlakom do Vladivostoku. Miesta pred nami ob-sadila rodina - muž, žena a dojča, ktoré uložili do špe-ciálne pripravenej postieľky zo sieťky. Dieťa zaplakalo a v lietadlo bolo zrazu útulnejšie, domáckejšie.

Mraky ležali pod nami tak nízko, že boli takmer ne-viditeľné. Zasvietilo slnko. Leteli sme k Uralu.

... Do Chabarovska pri Amure - 12 hodín cesty, z toho 9 hodín letu.

V časoch Nicefora Czernichowského na prekonanie tej vzdialenosti bolo treba dva roky, lebo človeka zdržia-vali v ceste zamrznuté rieky. Zimy sú v tých krajoch dl-hé a mrazivé.

V tých dávnych časoch, keď Nicefor prišiel do Jenisejska, aby si odbavil vojenskú službu, to mestečko jestvovalo iba dvanásť rokov a bolo najvýchodnejšie sia-hajúcim ramenom vládcu sídliaceho v moskovskom Kremli. Mohutná, lenivo tečúca rieka Jenisej bola hrani-cou už prebádaného, poznaného a ovládnutého sveta.

147 Na východ od Jeniseja - písal Dubiecki - Tunguzi,

Buriati a Sachovia, neskôr nazvaní Jakutmi, považovali sa ešte za vládcov divokých lesov, širokých, prudkých riek, nepreniknuteľných pralesov, za ktorými sa v naivite du-cha považovali za najbezpečnejších, akoby pod ochranou kanónov...

Pred očami Czernichowského a za jeho aktívnej účasti urobil sa nový veľký skok - z Jeniseja na Lenu.

Chabarov v pustatine pri ústi Kirengy založil solivar, zakladal roľnícke osady, a Czernichowski bol s tými predsavzatiami asi dosť silno spojený, keď sa stal správ-com prvého roľníckeho osídlenia, keď stíhal osadníkov, ktorí z nových osád utekali k Lene. Tak zo dňa na deň, z mesiaca na mesiac, z roka na rok - trvá boj o novšie a novšie územia.

Obytné lode osadníkov, narýchlo zhotovené plte, napl-nené ozbrojenými šíkmi rôznofarebnej a mnohojazyčnej ríše možno vidieť súčasne na všetkých riekach, čo Lene platia harač zo svojich vôd. Oko pozorovateľa sa stráca v priestore a sotva stačí sledovať množstvo výprav zorga-nizovaných smelými kondotiermi v štyridsiatych rokoch sedemnásteho storočia. Jedni prenikajú do hlbokých lesov Sachov a nad ich rodnou riekou stavajú baštu Jakutsk, ktorá je dlho prvou medzi podradnejšími osadami prichá-dzajúcich davov, iní sa púšťajú do boja s Buriatmi, po-rážajú nedisciplinované húfy domorodcov pri vodopádoch Angary alebo zverujú svoj osud široko plynúcemu prúdu Leny, rozkladajúc kočovné tábory na ľadovom pobreží po-lárnych vôd.

Na ceste k tým neznámym moriam počuli mužní členo-via predvoja správy o krajoch, oplývajúcich hojnosťou všet-kého, zaľudnených roľníckym pokolením, s mestami a roz-

vinutým kupectvom. Tieto správy, získané na konci sveta, v divokom obkľúčení pralesov, boli prijaté s nadšením.

... Videli sme - hovorili cestovatelia - ľudí, čo mali svoje hrady, videli sme u nich oveľa cennejší majetok než u dote-rajších skromných domorodcov. Jedni z nich, Daurovia a Ducari, sú roľníci, iní kupčia so susedmi a platia im nie kožušinou, ale kúskami striebra a zlata, ktorého dosýta ob-sahuje vo svojom lone ich zázračná krajina...

Rodila sa legenda o bohatých krajinách ležiacich za horskými hrebeňmi, pri mohutnej neprebádanej rieke. Jej nepokojné čierne vody sa rozlievali do šírky niekoľ-kých kilometrov a vzbudzovali hrôzu v predstavách ľu-dí. Pripadala im totiž ako živý tvor, ktorý sa vinie po ze-mi haditými kľučkami a dvakrát v roku požiera veľké ľadové kryhy. Číňania ju nazývali Hejlunghiang, čo znamená rieka Čierneho draka, Mandžusi - Sachalian-Ula, čiže Čierna rieka, Mongoli - Kara Muren, čiže Čierna neprebrodená voda. Rusi ju nazvali: Amur. Čím strašnejšie boli zvesti o ťažkostiach a nebez-

pečenstvách, ktoré hrozili účastníkom výprav k Čiernej rieke, čím presnejšie informácie dochádzali o krutých zimách, ktoré na ceste čakajú cestujúcich, o divých zvie-ratách v lesoch, o strmých skalách, ktoré treba preko-nať, o početných riekach, ktorých prúd treba zdolať -tým výraznejšou sa stávala predstava o krajine obdarenej chlebom a zlatom, pripravenej otvoriť svoje poklady tým, čo prekonajú všetky nástrahy. Tým väčšia bola aj túžba dostať sa do tých legendárnych končín. Správy o amurskom eldoráde spúšťali do behu dva najsilnejšie motory ľudskej činnosti: zvedavosť a túžbu po bohatstve.

V skutočnosti sa ešte nikto nedostal do tohto raja na ze-mi, nikto ešte nesiahol na cenný kov, ktorým máli tak bo-

149 hato oplývať pobrežné kraje, a predsa každý chcel byť v predvoji pri osídľovaní Kara-Murenu. Avšak veľká vzdia-lenosť a tvrdé prírodné podmienky - tie neprebádané hlbo-ké lesy, nesmierne priestory bez ľudského osídlenia, nebez-pečné ležoviská divej zvere - zdržiavali dokonca aj najsmelších odvážlivcov.

Lenže nie nadlho.

... Za okrúhlymi okienkami TU-104 bola hlboká čierna noc. Posunul som si operadlo kresla a teraz už napoly ležím na širokom sedadle. Lietadlo sa pokojne sunie, akoby po hladkom povrchu. Keby nie to ľahké, sotva ci-teľné chvenie trupu a taký monotónny, takmer nečujný šum prúdových motorov, človek by mohol zažmúriť oči a stratiť pocit skutočnosti. Nič síce nepotvrdzuje pre-svedčenie, že nezvyčajnou rýchlosťou sa stráca pocit priestoru, že pod nohami, pod podlahou prikrytou ko-bercom, o desať kilometrov nižšie - ležia štíty Uralu.

Alebo sme už v Ázii, letíme nad riekou Tobol alebo Išim?

Znova cítim tlak v ušiach. Trvá dlho. Klesáme veľmi pomaly. Potom bliká červené svetielko nad kabínou pi-lotov a súčasne si všímam milióny svetiel, ktoré sa ma-jestátne pohybujú pod nami.

- Omsk, - oznámila letuška. Omsk leží pri veľkej sibírskej rieke Irtyš. Hodinové

medzipristátie. Tankujeme nové zásoby paliva. Lietadlo pristalo na okraji letiska. Stojí na betóno-

vom štartovacom páse - nemé a tmavé. Obklopuje nás noc, v diaľke vidieť niekoľko svetiel. Prichádzajú dve veľké cisterny, reflektory osvetľujú lietadlo, začína sa tankovanie paliva.

Noc je mrazivá, duje prenikavý, studený vietor. Kráčame po chladom stvrdnutej zemi popri štartova-com páse. Nemôžem nemyslieť na to, že som na mies-te, kam posielali do vyhnanstva tisíce Poliakov, aby ich potrestali ťažkým, primitívnym životom, strašnými mrazmi a utrpením. Šuchcem sa v tme ďalej od lietad-la, zakopávam o koľaje vyryté kolesami cisterien. Vietor fučí. Ťažko sa ubrániť obrazom, ktoré mi zostali v pa-mäti po prečítaní otrasnej Maximovovej knihy Sibír a vyhnanstvo. Závany vetra narážajú do lietadla, svištia na krídlach.

Na letisku, ktoré akoby nemalo konca, v tme sibírskej noci preniká človeku až do kosti zima a chlad. Znervózňuje, ma lomoz a fičanie víchra. Prázdnota a tmavé letisko mi idú na nervy. Reflektory cisterien osvetľujú časť lietadla - akýsi čudný, striebristý tvar a vo svetle zväčšené postavy ľudí...

Po okrúhlych železných schodíkoch sa vraciam do tučka. Vrhám sa do svojho kresla, obklopí ma rozkošné teplo. Cez okrúhle okienko vidím odchádzať cisterny. Piloti sa vracajú do svojej kabíny. Búchajú zatvárajúce sa dvere. Červené svetielko. Odtŕhame sa od zeme na nový veľký skok.

Naberáme kurz na Novosibirsk pri rieke Ob, smerom k Abakanu pri Jeniseji, a k horám Sajany.

Chvíľu som si zdriemol. Potom sa budím, zapaľujem si cigaretu. V lietadle je príjemné, milé šero. Uvažujem nad otázkou, ktorá ma už dávno trápi. V sedemnástom storočí tu pri Jeniseji a ďalej na východ, ako písal Dubiecki, trval boj veľký, prehliadnutý dejepiscami sveta, dobýjal sa priestor, oproti veľkosti ktorého je priestor Európy zanedbateľný.

O objavení Ameriky sa napísalo tisíce vedeckých rozpráv a románov. Aký skromný je však zoznam kníh

151 venovaných poznávaniu a dobývaniu pevniny na vý-chod od Uralu!

Iste, Kolumbovo objavenie Nového sveta bolo čímsi naozaj nezvyčajným a jedinečným v dejinách, najbo-hatším na dôsledky pre celé ľudstvo. Ale okrem Kolumba sa tešia sláve desiatky a stovky iných cestova-teľov, pričom objavitelia území severnej a východnej Ázie, nie menší od nich, zostávajú v zabudnutí.

Objaviteľské cesty cez búrlivý oceán sa zdali nebez-pečnejšie, a preto získavali väčšiu pochvalu než výpravy po súši. Rozvírené vodné hlbiny oceánu, romantika morských ciest možno väčšmi inšpirovali ľudí pera. Či je bolestnejšia smrť posádky plavidla z nedostatku

sladkej vody ďaleko od pevniny, ako smrť hladom na obrovských sibírskych priestoroch, v pustatine zasypa-nej snehom, ktorá postihla Pojarkovovu družinu? Tí na mori snívali o pevnine. Tí na pevnine túžili a celou si-lou vôle sa usilovali dostať k oceánu. Prečo ich hrdin-stvo nevyznieva rovnako?

Na cestu objavenia krajov pri bájnej rieke Amur sa vydal kozák Vasilij Pojarkov 15. júla 1643 z pevnosti Jakutsk pri dolnej Lene. Jakutsku vtedy vládol vojvodca Golovin, ktorý expedíciu vystrojil a spolu s Pojarkovom určil počiatočnú trasu výpravy.

Pojarkov dostal od Golovina niekoľko desiatok člnov, oddiel sto dvanástich kozákov a pätnástich poľovníkov, ktorí túžili po dobrodružstve. Na obranu - aká irónia -dostala výprava jedno železné delo, ktoré vystreľovalo polfuntové gule. Na dovŕšenie zla hneď na začiatku ces-ty čln so zásobami olova sa poškodil a olovo kleslo na dno rieky. Delo bolo potom neužitočné.

Pri organizovaní výpravy vojvodca Golovin myslel

predovšetkým na konkrétnu korisť, akú mu výprava môže priniesť: zväčšenie daní a poplatkov pre cára v Moskve. Nemožno sa čudovať, že jakutský vojvodca sa neukázal v inom svetle ako králi Španielska a Portugalska.

Najprv sa plavili po prúde Leny, po 125 kilometroch zahli proti prúdu Aldanu. Štyri týždne ťahali na povra-zoch lode idúc po brehu a prešli 1300 kilometrov, kým došli k ústiu rieky Učur. Desať dní putovali popri Učure, potom zahli po rieke Gonam. Teraz museli pod-stúpiť nadľudskú námahu, aby sa dostali cez štyridsať-dva skalných prahov a dvadsaťdva strašných vírov. Stavali na rieke drevené hrádze, niekedy člny vliekli po pobrežných skalách. Tridsaťpäť dní sa predierali cez ten ťažký terén. A keď ich už delilo len päť dní od ústia rieč-ky Nujemky - člny uviazli v ľadovom obkľúčení. Skončila sa prvá etapa cesty.

Ocitli sa v neznámom, divokom a celkom ľudopráz-dnom kraji neďaleko hôr. Začali rúbať stromy a stavať si zimovisko, v ktorom chceli prečkať mrazy. Lenže Pojarkov sa nechcel zmieriť s myšlienkou, že jeho vý-prava sa zdrží dlhé zimné mesiace. V zimnom tábore nechal časť oddielu so zásobami potravín a zbraní, a sám s deväťdesiatimi ľuďmi si vyrobil sane a lyže a po-kračoval v ceste. Oddiel, ktorý zostal v zimnom tábore, mal sa na jar ďalšieho roka dostať k rieke Zeje a plaviť sa na stretnutie s Pojarkovom. Ľudia šli na lyžiach tri týždne, ťahali za sebou sane

s potravinami, brodili sa v hlbokom snehu, vyliezali na horské štíty. Konečne dorazili na horný tok rieky Brianty, odkiaľ sa im po suchej zemi podarilo dostať k Zeji. Tu pri ústi rieky Umlekan prvý raz stretli domá-cich obyvateľov. Boli to Daurovia, ktorí sa zaoberali lo-vom a pastierstvom.

153 U Daurov našli chlieb a prístrešie, a preto sa Pojarkov

rozhodol prezimovať tu. Lenže potraviny u Daurov stačili len na krátky čas, zásoby expedície sa tiež vyčerpali -nadišli mrazy a s nimi hlad. Skúšali živiť sa kôrou borovíc a vykopávať spod snehu korene stromov. Zimné týždne sa premenili na dlhé umieranie od hladu a vysilenia. Neprešlo niekoľko dní, aby niekto z Pojarkovovho oddie-lu nezomrel, a jar bola ešte vždy ďaleko, nedosiahnuteľná.

Keď malý oddiel, ktorý nechali za horami, v skorej jari priplával po Zeji a našiel Pojarkovov zimný tábor, z deväťdesiatich ľudí, ktorí vyrazili na lyžiach, prežilo sotva štyridsať.

Pojarkov si uvedomoval číhajúce nebezpečenstvá, no rozhodol sa pokračovať vo výprave. Sotva sa pohli ľady na riekach, plávali kozáci po Zeji k Amuru. Po trojtýž-dňovej plavbe po Amure uvideli ústie rieky Sungari. Tu si odpočinuli, a keď sa znova plavili ďalej, po šiestich dňoch sa dostali k ústiu rieky Ussuri.

Potom im mesiac trvala plavba po Amure až do Ochotského mora, do ústia Čiernej rieky. Medzi Giliakmi, ktorí žili v ústí Amuru, rozhodol sa Pojarkov prezimovať na prelome rokov 1644 a 1645. Giliaci uznal nadvládu Rusov, odovzdali im ako daň dvanásť-krát štyridsať soboľov a šesť sobolích kožušín.

Cez zimu Pojarkovovi kozáci vystavali lode, na kto-rých začiatkom roku 1645 vyplávali na Ochotské more a držiac sa pobrežia pevniny, tri mesiace sa predierali na sever cez búrlivé vlny. Až o rok neskôr, teda tri roky od začatia výpravy, vrátil sa Pojarkov do Jakutska. S ním sa vrátilo len tridsaťtri ľudí. Dvadsať osadil pri ústí rieky Ule, aby vyberali dane. Na trase tej dlhej cesty zostali kosti osemdesiatich ľudí, ktorí sa pred troma rokmi vy-brali s Pojarkovom z Jakutska.

A aký bol výsledok výpravy?

Pojarkov priniesol sobolie kožušiny, troch Giliakov, ktorých zajal pri ústí Amuru, a najcennejšiu vec - po-známky a nákresy objavených krajov vyryté nožom na brezovej kôre a na doske...

Zdriemol som si. Zobudil ma ľahký tlak v ušiach - zno-va sme klesali. Lietadlo zlieta nad Jenisej? Alebo je to už Angara a Irkutsk?

Tlak v ušiach prestal. Znova sme leteli rovno ako lo-ďou po ospalom jazere, ktoré sa okolo lietadla rozlieva-lo ako čierna noc.

Spomenul som si na Komarovovu báseň o striebor-nom pohári.

Možno predpokladať, že Pojarkov pil amurskú vodu kdesi blízko Albazinu, keď albazinský kozák po tristo ro-koch dáva vojakom jeho strieborný pohár. Je to priro-dzene iba básnická licencia. Pojarkov nikdy nebol v Albazine, na Amur vplával po Zeji, niekoľko stoviek kilometrov od Albazinu. To až noha Jerofieva Chaba-rova vstúpila do Albazinu, kde vznikla kozácka osada. Lenže iba na krátky čas. Keď do Albazinu priplával Czernichowski, bola tam už len pustatina bez ľudí. A po ňom tiež zostala prázdnota.

Irkutsk

Z toho názvu vanul chlad. Otvorili sa dvere na lie-tadle a do tváre mi udrel prúd studeného vetra so sne-hom. Prvý sneh, ktorý som videl v tomto roku.

... Ešte stále je noc. Prenikol ma chlad, takže som tak-mer bežal do blízkej letiskovej budovy. Cítim k sebe od-por. Je to netaktné, keď rozvalený v pohodlnom kresle posudzujem záležitosti ľudí, ktorí vtedy cestovali za

155 strašných podmienok. A mňa len trocha zaštípal mráz, už utekám do tepla reštaurácie na letisku. Ale musí byť kritik najprv spisovateľom? Musím prejsť cestu na čl-noch a lyžiach, aby som posudzoval ľudí, ktorí v tých dávnych časoch tak strastiplne putovali?

A predsa ma neopúšťa pocit, že som netaktný. A ne-opúšťa ma ani moja téma. V lietadle som začal rozho-vor so svojím susedom, dôstojníkom námorníctva, a pokračujeme pri reštauračnom stole. Tu je pohodlnejšie rozložiť si mapu a nadšene pokyvovať hlavou nad vzdialenosťou, ktorú sme prekonali tak rýchlo a v ta-kom pohodlí.

... Hore na mape, nad kolieskom s názvom Irkutsk, je malé koliesko mestečka Ust-Kutsk, kde Czernichowski spravoval solivar. O niečo vyššie vpravo - Kirensk, kde Nicefor spáchal vraždu. A trocha vľavo - Ilimsk, odkiaľ prišiel vojvodca Lavrentij.

Sused z lietadla nevie, že sledujem stopy vyhnanca Czernichowského. Domnieva sa, že som novinár, kto-rého zaujíma predovšetkým súčasnosť, a len pre dopl-nenie svojich vedomostí sa zaujíma o dejiny sibírskej krajiny. Preto najprv hrdo ukazuje na mape železničnú trať, ktorá vedie z Tajšetu do Ust-Kutska, ukazuje na miesto, kde sa na Angare stavia obrovská vodná elek-tráreň. Až potom rozhovor znova prechádza do histórie. Diskutujeme o Chabarovovi.

Kto to bol? Čo ho poháňalo napriek nebezpečenstvu? Bol dobrodruhom, akých vtedy na sibírskych pustati-nách žilo veľa? Človek s obchodným duchom, ktorý sa hnal za ziskom, alebo oduševnený vlastenec? Možno bol jedným, druhým aj tretím? Človek plný života ob-darený vynikajúcimi vlastnosťami: ráznosťou a odva-hou. Treba ho tuším pokladať za predstaviteľa mladého, rodiaceho sa kapitalizmu. Pôvodom sedliak, ale či nie

zo sedliackeho rodu sa rodili ruskí Artamonovci, o kto-rých píše Maxim Gorkij? V rodnej dedine by nikdy ne-mohol prejaviť svoj talent, keby pracoval na panskom pre bojarov. Až tu, v slobodných podmienkach sibírske-ho života, ukázal svoje živelné schopnosti: obchoduje, stavia mlyny a solivary, zakladá osady pre roľníkov na získanej pôde. Napokon sa rozhoduje investovať kapitál v nezvyčajne riskantnom podnikaní, ktoré malo pri-niesť stonásobne výnosy.

Rozhodne sa zorganizovať expedíciu do bohatej daur-skej krajiny, kde je pravdepodobne toľko soboľov ako vrán na poli - jednou strelou ich možno zabiť niekoľko. Sobolie kožušiny majú cenu zlata a na daurskom území je aj zlato, i striebro, aj chlieb a dobytok. Či Pojarkov ne-doniesol dvanásťkrát štyridsať sobolích kožušín? Či ne-tvrdil, že „cárovým ľuďom v tejto krajine chlieb nikdy nebude chýbať"?

Chabarov je typom severského conquistadora. Vedie ho vidina zisku, ale či Kolumba podnecovali iné vášne? Súčasne je zápalistým ruským vlastencom. Ale či neboli vlastencami conquistadori v Amerike, či nezaberali územia pre svojich kráľov a svoju vlasť? Neklamme sa -jeho metódy postupu voči domorodcom boli metódami dobyvateľa. Pojarkov prikázal správať sa k daurským obyvateľom priateľsky, neutláčať ich, nevyvolávať kon-flikty s nimi. Ale iste možno pripísať Pojarkovovej vý-prave fakt, že keď sa Chabarov objavil v daurskom kra-ji, sídla boli opustené. Daurovia ušli, keď sa dopočuli, že sa blížia kozáci, hoci za čias Pojarkova ich vítali veľ-mi priateľsky.

Napokon, Chabarov vo svojich správach z výprav nič netají. O sebe hovorí krátko: „Pálil som a vypytoval sa." Čo sa mu nepodarilo dosiahnuť dohovorom, presved-čovaním alebo úskokom, dosiahol mučením. Veď prečo

157 by kozák Jerofiej Chabarov mal byť inakší než vyslanci kresťanských kráľov? Než Cortés a desiatky španiel-skych a portugalských objaviteľov? Napriek ich krva-vým činom ich dejiny vykresľujú veľmi priaznivo. Podobne je to aj s Chabarovom. Na trase Jerofieja Chabarova jestvujú osady a miesta nazvané podľa neho, po Dauroch však zostali len zvyšky starého opevnenia „daurského typu", uvedené na archeologických ma-pách.

Doobhrýzali sme slepačie kosti. Odložili sme na ta-niere nože a vidličky.

- Zjedli sme kurča a s Chabarovom sme sa dostali k Amuru, - povedal som, končiac náš rozhovor.

Dôstojník námorníctva sa rozosmial a bezradne roz-ložil ruky.

- Predsa to nie je naša vina, že cestu, na ktorú Pojarkov potreboval poldruha roka, my zdoláme za tri hodiny. Teraz nastali také časy. Sotva stihneš zjesť kur ča, a si na druhom konci sveta.

Vstali sme od stola. Megafón ohlasoval odlet nášho lietadla. Svitalo, poletoval sneh, bolo veľmi chladno. Ešte včera som chodil po Moskve v ľahkom plášti. A tu - na rovinatom letisku vietor vytvára snehové záveje.

Na svite odlietame akoby priamo do vychádzajúceho slnka.

... Tri roky prešli od návratu Pojarkova, keď sa v Ilimsku vojvodcovi Francbekovi ohlásil Jerofiej Chabarov s po-níženou prosbou o povolenie zorganizovať skupinu dobrovoľníkov, s ktorými by sa mohol vydať na novú cestu do daurskej krajiny. Vojvodca dal povolenie. Náklady na výpravu vzal na seba Chabarov. Zišlo sa len sedemdesiat osôb, hoci Chabarov roz-

mýšľal o stopäťdesiatčlennej výprave. Strach z obrovskej vzdialenosti, hladu a chladu sa ukázal silnejší než túžba po bohatstve. Sotva s hŕstkou ľudí na jar 1649 Chabarov plával dolu prúdom Leny a potom zahol na Olekmu. Cez búrlivé vody a skalné prahy Olekmy, proti silnému vodnému prúdu veslovali Chabarovovi ľudia celé leto i jeseň. Pred udretím mrazov stihli prísť sotva do ústia Tungiru, prítoku Olekmy z pravej strany. Teraz si urobili sane a pripravili lyže, aby na saniach ťahali zásoby proviantu. 18. januára 1650 vyrazili popri za-mrznutom Tungire. V treskúcom mraze, ktorý niekedy dosahoval mínus 50 stupňov Celzia, v snežných fujavi-ciach, v skalistom kraji bez ciest, bez akýchkoľvek sme-roviek, kade treba kráčať - Chabarov prešiel Stanový chrbát a zišiel do údolia rieky Ur. Po jej koryte sa dostal k už neďalekému Amuru, na územie, kde panoval daur-ský knieža Lavkaj.

Tu našich cestovateľov čakalo strašné rozčarovanie. Osady Daurov boli opustené, lebo domorodcov vydesila správa o príchode kozákov. Obranné pevnosti, ob-kľúčené palisádami, hlbokými priekopami a valmi, mali tajné východy pre prípad vojny. Vnútri pevností stáli drevené domy s papierovými oknami. Ale domy boli opustené.

Tretia pevnosť, s ktorou sa Chabarov stretol, bol prá-ve Albazin, ináč zvaný Jaksa, lebo aj pod takým názvom ste ho mohli nájsť na starých mapách. Túto vyľudnenú pevnosť si Chabarov vybral za hlavné sídlo pre svojich ľudí. Odtiaľ robil výpravy dolu Amurom. Ale aj tie mu priniesli len sklamanie. Hoci knieža Lavkaj navštívil Chabarova v Albazine a trpezlivo si vypočul jeho ubez-pečenia o mierových cieľoch výpravy - jednako len ne-veril Chabarovovým slovám a spolu so svojimi ľuďmi unikol k daurským kniežatám Gildigovi a Šilginejovi,

159 pod ochranu silného kniežaťa Bogdoja, ktorému Dauri platili daň. Bogdoj nebol nik iný ako predstaviteľ čín-skeho bogdychána. Lebo daurská krajina patrila k čín-skemu štátu, kde vtedy vládla mandžuská dynastia.

Dauria - to bolo daleké pohraničie čínskeho moc-nárstva, obrovského, ale ťažkopádneho, neschopného rýchlo sa rozhodovať. Prvé stanovište „vlády" bogdy-chána bolo dva týždne cesty od Albazinu. A odtiaľ do sídla bogdychána zostávalo ešte štyridsať staníc man-džusko-čínskej pošty. Veľa vody by muselo pretiecť, kým by správa o udalostiach pri Amure prenikla do hlav-ného čínskeho mesta, a ešte viac, kým by sa zbyrokrati-zovaná čínska administratíva zmohla na akékoľvek roz-hodnutie. Okrem toho Chabarov so svojou hŕstkou ľudí sa cítil slabý. V prvej daurskej pevnosti nechal päť-desiat kozákov a sám sa na jar 1650 objavil v Jakutsku a žiadal posilu.

Tak sa skončila prvá Chabarovova výprava a začala sa nová etapa dejín pevnosti Albazin.

Albazin, čiže Jaksa? Dubiecki sa o tom zoširoka rozpisuje.

„Albazin". Pod týmto názvom ho poznajú kroniky aj pa-mäť ruského ľudu, ten názov vzkriesila aj prítomnosť, ale predsa čínska geografia, kroniky pekinských kronikárov a údaje európskych zemepiscov v XVIII. storočí jednohlasne nazývajú údajný Albazin menom Jaksa. Autorita vtedajšej epochy, osvietený Wladyslaw Lubieński, neskorší primas republiky, vo svojom nesmierne vzácnom diele „Svet vo všetkých svojich častiach" tiež nazýva túto osadu Jaksa. Müller vo svojich Dejinách Sibíri a takisto aj vo svojej roz-prave spomína názov Jaksa a hľadá jeho pôvod v čínštine.

Neskorší zemepisci a výskumníci Sibíri, keď hovoria o pr-votnej kolonizácii na Amure, ľahkomyseľne ju označujú za čínsky výraz a niekoľkými frázami to potvrdzujú. Lenže je to bezpochyby náš názov, miestu ho dal Czernichowski ale-bo jeden z jeho najbližších a najmilších účastníkov výpra-vy, ktorého spomienku osídlenec spojil s históriou svojej práce a úsilia.

Nicefor Jaksa Czernichowski - to znie veľmi pekne. Dubiecki o tom hovorí s takou istotou a tak veľmi pre-svedčivo, že sa ani nechce pochybovať o jeho slovách. Tým skôr, že priezvisko Jaksa bolo v Poľsku dosť rozšíre-né. Nedávno som si obzeral pri Piotrkowe ruiny sídla rodu Jaksa Bykowski. Ak existoval Jaksa Bykowski, pre-čo by nemal byť Jaksa Czernichowski?

Lenže staré doklady o dejinách Sibíri uvádzajú, že ná-zov Jaksa je skorší, starší než názov Albazin. A teda jeho pôvodcom nebol Czernichowski. Kedysi sa pevnosť pri Amure volala Jaksa a pod takým menom figuruje v čín-skych kronikách. Pred Chabarovovým príchodom tam panoval daurský knieža Albaza. Rusi nepoznali čínsky názov, a tak pevnosť nazvali Albazin. A tento názov sa zachoval dodnes.

Dubiecki sa odvoláva na prímasa Lubieńskeho. Ale márne som uňho hľadal čo len najmenšiu zmienku o daurskej pevnosti Jaksa. Na mape pripojenej ku knižke cteného prímasa jasne vidieť - Albazin.

Tak teda Albazin či Jaksa? - Amur! Tam je Amur! - drgá do mňa lakťom môj

spolucestujúci. Strkáme tváre k okienku. Lietadlo letí v čistom bez-

oblačnom priestore. Letí dosť nízko - pod nami je širo-ká paleta farieb: žltej, bronzovej, sivej i čiernej. Tisíce ja-zierok väčších i menších, niekoľko z nich vytvára stuhu.

161 Amur sa rozlieva na desiatky kilometrov, neregulovaná rieka vládne veľkej rovine, dva razy v roku sa mení ako-by na jedno veľké more.

Lietadlo klesá čoraz nižšie, robí veľký oblúk. Chvíľku sa v okienku zjaví časť veľkého mesta, a potom nasle-duje pristávací manéver. Koniec dlhej dvanásťhodino-vej cesty.

Vonku je teplo. Oveľa teplejšie než v Omsku či v Irkutsku. Blízkosť Japonského mora a Pacifiku zjem-ňuje podnebie. Slnko svieti a keď po betónovom letisku kráčam do budovy, hneď za ohradou si všímam stromy pokryté zlatým lístím.

Z letiskovej budovy mi vychádza oproti nízky muž stredného veku s veľmi milým úsmevom. Azda ma spo-znal spomedzi cestujúcich lietadla podľa lodenového plášťa? Muž ma pozná neomylne, no predsa sa ma pýta na meno. Srdečne sa zvítame. Je to Andrej Prišvin, cha-barovský spisovateľ. Je bratrancom toho slávneho a veľ-mi zaujímavého spisovateľa Nikolaja Prišvina, autora toľkých nádherných kníh o Ďalekom východe.

Nasadli sme do malého moskviča, ktorý veľmi zruč-ne riadi sám Prišvin. Z letiska do mesta je osem kilo-metrov. Prišvin sa ma vypytuje na dôvod, ktorý ma pri-viedol až do týchto vzdialených končín. „Tu je už koniec našej zemegule," povedal so svojím milým úsmevom. A hneď bolo vidieť, že je zamilovaný do tohto „konca zemegule, že by tento kraj „ďaleko od Moskvy" nevy-menil za žiadny iný.

Vchádzame na široké, moderné ulice zastavané pek-nými bytovými blokmi. Kde je to drevené mestečko s prízemnými domčekmi spred štyridsiatich rokov, ktoré navštívil môj príbuzný, keď tu staval železničnú trať?

Zastavujeme na veľkom okrúhlom námestí. Andrej Prišvin ma gestom ponúka, aby som vystúpil z auta.

Stojíme pred vysokým pomníkom. Na podstavci v tro-cha nedbalej póze stojí vysoký muž v šube a kozáckej papache.

- To je Jerofiej Pavlovič Chabarov, - vraví Prišvin. A dodáva: - Nevie, chudák, že ste si prišli uchmatnúť trocha z jeho slávy.

Potom ma pohostinný spisovateľ zaviezol do hotela „Ďaleký východ", kde už na mňa čaká izba. Prišvin sa so mnou lúči a radí mi, aby som si po ceste odpočinul. Znášal som ju dosť zle, mám kruhy pod očami, som ble-dý a ospalý.

Vyberám si z kufra veci a vešiam ich do skrine. Zvoní telefón, redakcia mesačníka Ďaleký východ ma pozýva na zajtrajší deň.

Zobúdzam sa o druhej v noci a napriek úsiliu neviem zaspať.

V Chabarovsku som si posunul hodinové ručičky o sedem hodín, ale načasovanie organizmu nemožno tak ľahko zmeniť. Prehadzujem sa na lôžku, napokon zažíham svetlo.

... Až do rána píšem listy.

163

T R I N Á S T A K A P I T O L A

„Ďaleký východ" • Hrozné božstvá v Suka či-alane • Tri slnká • Noc na lodi • Strach • Záhadný šaman • Druhá Chabarovova výprava • Albazinská pevnos ť

• Hrozba mandžuských vojsk • Znepokojujúce šaman ove oči • Kore ň mandragory • Pomsta

Predpoludnie nasledujúceho dňa som strávil v redak-cii mesačníka Ďaleký východ. Zoznámil som sa so šéf-redaktorom Alexandrom Rogaľom - vysokým, trocha krívajúcim mužom. Rozhovor s ním bol veľmi príjem-ný. Ukázal sa ako človek zamilovaný do prírody svojho kraja. Na konci Eurázie sa stará o literárne talenty ako kvočka o kurčatá, umožňuje im vyniknúť tak, že ich vi-dieť v celom Rusku.

Ako povedal, dal možnosť debutu štyridsiatim dnes známym ruským spisovateľom. Mesačník Ďaleký vý-chod je odrazovým mostíkom pre mladých autorov, je prvým stupienkom na ruský parnas.

Bolo v tom čosi dojímavé, keď mi šéfredaktor Rogaľ radil mávnuť rukou nad dišputami s historikmi a vydať sa na novú cestu - na spoznávanie krásy Amuru. Ihneď zdvihol telefón a vypytoval sa na odchody lodí, ktoré mali vyplávať z Chabarovska dolu riekou. Keď som od-chádzal z redakcie, už som mal lístok na loď. Táto náh-livosť sa ukázala veľmi potrebná. Z Blagoveščenska hlá-sili ľadové kryhy. Loď, ktorou som sa plavil dolu Amurom, bola jedna z posledných v tom roku.

- Musíte najprv vidieť náš kraj. Amur je prekrásny.

Veľká, neujarmená rieka. Ach, keby bolo leto, išli by sme spolu. Nie, nie loďou. Malým člnom.

Páčilo sa mi to jeho neuhasiteľné nadšenie. Trpím na ľudí, ktorí obdivujú krásu svojho kraja.

Popoludní som sa vybral k brehu Amuru. Hlavná tepna Chabarovska - ulica Karola Marxa -

končí sa okrúhlym námestím. Ďalej je veľký park, kto-rý dolu svahom zbieha až k rieke. Tá je tu veľmi široká, pri Chabarovsku sa vlieva do Amuru mohutná Ussuri a ešte vyššie mandžuská rieka Sungari. Vody Šilky, tečú-ce z hôr, sú jasné a čisté. Ale mútny a žltý je prúd riek, ktoré prichádzajú z Mandžuska. Preto sa voda Amuru zdá tmavá, a keď na ňu svieti slnko, je čierna. Amur oprávnene nazývajú Čiernou riekou.

Počas veterných dní sa na rieke vzdúvajú vlny také mohutné ako na mori a prinášajú k brehu biele hrivy peny. Cez vojnu plávali z oceánu veľké lode až do Chabarovska, lebo Amur nie je len široký, ale aj poriad-ne hlboký, preto ho nazývajú aj neprebroditeľný Amur. O Volge - najdlhšej európskej rieke - Rusi nežne hovo-ria ako o „máťuške Volge", o Amure, najväčšej rieke Sibíri: „Amur báťuška".

Z osobného prístaviska som motorovou loďkou plá-val niekoľko kilometrov po Amure k malej osade s exo-tickým názvom: Sukači-Alan. Loďka plávala veľmi rýchlo, svietilo slnko, za nami sa tiahla ľahučká hmla rozptýlenej vody a dlhá biela stopa na rieke. Po oboch stranách veľkej vody ma sprevádzali vysoké, lesom za-rastené „sopky", čiže vyvýšeniny. Tie na pravej strane sa ťahali až k Chorskému hrebeňu a ďalej k pohoriu Sichote-Aliň.

Opájala ma ostrá vôňa vody, prstami som si držal okraj klobúka, aby mi ho nevzal vietor. Zrazu loďka prudko zahla a začala sa približovať k brehu. Vplávali

165 sme medzi lagúny a plytčiny. A nečakane priamo z vody ako strašné potvory vystúpili veľké žulové balvany. Boli pokryté čudnými kresbami doširoka sa rozchádzajúcich kruhov. Pripomínali prižmúrené oči príšerných tvorov, hľadiacich na nás s hroznými grimasami na kamen-ných tvárach.

Usudzuje sa, že tieto kresby majú tri, či dokonca šty-ritisíc rokov. Aký strach museli pôsobiť pradávnym oby-vateľom týchto krajov, keď pri plavbe po rieke zrazu za-zreli na skalách otrasné tváre?

Bol to výraz Mu-Anduri, boha vody podľa viery tu-najších Nanajcov? Či, ako vraví legenda, sú to príšerné potvory, ktoré zapĺňali zemský povrch, keď zem ešte vrela a kypela od horúčavy?

Podľa legendy to bolo v časoch, keď na oblohe svietili až tri slnká. Ich žiara vytvárala peklo na zemi, zem bola ako vriaci kotol. Ľudia hynuli od horúčavy, kým sa nenašiel odvážny šaman, ktorý lukom zostrelil dve sln-ká. „Jedno, prostredné, zostalo. Voda kypela, stala sa horou. Hora kypela - stala sa riekou. Potom sa už dalo žiť, ľudia sa začali rýchlo rozmnožovať."

Pri Amure aj v Prímorskom kraji nikdy nie je veľa sln-ka, jeho svetlo a teplo sú životodarné. Kde sa vzala le-genda o strašnom slnku medzi ľuďmi, ktorí ho nikdy nemali priveľa, ktorí po ťažkej zime ožívali v jeho lúčoch?

Vedci hľadajú pramene legendy. Domnievajú sa, že vznikla na juhu, kde má slnko ničiacu silu, suchá menia zem na púšť a ničia ľudské pokolenie. Azda pri úteku pred smrtonosnou slnečnou horúčavou sa ľudia vydali z juhu na sever a osadili sa tu pri Amure? Či teda kolíska ľudu, ktorý kedysi žil pri strednom Amure a Prímorskom kraji, bolo údolie Žltej rieky, Chuang-cho, kde sa pred päťtisíc rokmi rozvíjala pradávna kultúra?

Po návrate do Chabarovska sa mi podarilo zohnať v an-tikvariáte Arsenievove knižky. Čítal som ich do neskorej noci - natrafil som na opis legendy o cisárovi Činovi, o ktorom mi rozprával starček na moskovskom námes-tíčku. So žiaľom som sa dozvedel od Arsenieva, že már-ne hľadali studňu, v ktorej mali byť zlaté sochy. Na mieste studne sa teraz rozprestierali močariny. Studňa sa nenávratne stratila.

O jednej v noci som opustil hotel a šiel som k nábre-žiu. Mesto už spalo, po ulici len sem-tam prešlo auto, niekoľkí chodci sa ponáhľali domov. V tme som nevi-del už ani svetlá mesta, ani rieku, len som cítil pach vody a počul som hučanie parníka, akoby ma volalo na cestu.

Bol som desaťtisíc kilometrov od domova - táto myš-lienka na mňa doľahla neočakávane. Na betóne nábre-žia som počul zvuk svojich hlasných krokov a cítil som sa veľmi osamelý, stratený na obrovskom priestore ze-me. Loď pri prístavisku ma mala zaviezť ešte ďalej na východ, jej hukot v tme narastal, bol čoraz hlasnejší a rozkazovačnejší: vyzýval a napomínal.

Zastal som. Zarazila ma otázka, ktorú som doteraz tak starostlivo ukrýval sám pred sebou, odháňal som ju od seba netrpezlivým gestom maniaka. Čo tu vlastne hľadám? Po čo zasa idem, stále ďalej

a ďalej? Aká sila mi prikázala opustiť pohodlné kreslo pri písacom stole a hnať sa tisíce kilometrov?...

Bol som oslepený tmou a okolitým tichom októbro-vej noci. Zdalo sa mi, že na celej zemeguli pokrytej tmou, zostal som len ja sám a ten ponurý, hlboký hlas - hučanie lode - ktoré preniká akoby spod zeme. Chcelo sa mi kričať od strachu - dokonca ani dnes ne-viem prečo. Nenachádzal som nijakú reálnu príčinu svojej cesty. Zdala sa mi nerozumná a navyše aj desivá.

167 Zúfalo som sa obzeral okolo seba, hľadajúc v tme svet-lejší bod, na ktorý by som mohol uprieť oči.

Zadul vietor a so šelestom hnal po betóne hrste suchého lístia. V tme som zazrel dve červené svetielka prístaviska. Pochytila ma taká úzkosť z ďalšej cesty a dobrodružstiev, že šmýkajúc sa po klzkých schodoch, naslepo som zbehol dolu až k rieke. Po drevenom mos-tíku som vošiel na loď, nejaký námorník mi ukázal schody dohora ku kajutám I. triedy, kde som mal re-zervovanú jednolôžkovú kabínu. Udychčaný som ho-dil na malé lôžko puzdro ďalekohľadu a tašku s pyža-mou, poznámkovým blokom a holiacim strojčekom. Potom som pritisol tvár ku sklu okienka, ale okrem tmy som nevidel nič. Z hĺbky lode, spoza tenučkých drevených prepážok kajuty, doliehalo ku mne celé bo-hatstvo zvukov: dupot kráčajúcich nôh, rinčanie kot-vy, akési hvizdy a volanie. Neskôr sa loď zachvela ako živé zviera, zabublala voda sčerená veľkými lopatami kolies, prístavisko za oknom sa pohlo. Vyplávali sme na rieku.

Po strmých schodoch som nesmelo zišiel na dolnú palubu. Príjemne tu páchlo kolomažou a olejom, zo strojovne sálalo rozkošné teplo. Cestujúcich nebolo veľa, alebo sa rozišli do svojich kajút. Iba na akejsi veľ-kej železnej debne pri teplej strojovni, oblečený v hru-bom kožuchu ležal starý Nanajec v obrovskej ušianke. Vyzeral som asi dosť zábavne vo svojich úzkych nohavi-ciach moskovského „štricáka" a v ľahkom plášti. Môj odev neladil s okolím, s loďou páchnucou mazom, s vo-dami Amuru plynúcimi do poľovníckych rajónov a miest rybolovu, do hlbokých lesov a tajgy. Starý Nanajec zo mňa nespúšťal zrak. Jeho šikmé oči a vrás-ky, ktoré sa mu od nich rozbiehali, robili ho podobným kresbám na žulových balvanoch v Sukači-Alane.

Možno práve teraz sme plávali okolo tvárí starých bož-stiev ukrytých v nočnej tme.

- Hej, ty, šaman, chceš jesť? - spýtal sa ležiaceho muž vo vatovanej bunde a dlhých plstených čižmách. Priniesol v papieri zabalený chlieb a údeninu. Z vrecka vytiahol fľašu vodky. Šaman spokojne zamrmlal, ale stále nespúšťal zo mňa oči.

Cítil som sa nesvoj. Tie úzke oči, sotva viditeľné pod prižmúrenými viečkami, akoby chceli uhádnuť moju náladu: pocit samoty a strachu. Prečo na mňa hľadí? Čo odo mňa chce?

Vyšiel som späť na poschodie. V kajute som zo seba zhodil šaty a obliekol som si pyžamu. Pokúšal som sa zaspať, ale spánok mi z očí odohnalo monotónne rýchle chvenie lode a vibrovanie zle zaskleného okna, cez ktoré početnými škárami fučal do kajuty chlad rie-ky. Utýraný nespavosťou som vstal z lôžka, prehodil som si plášť a úzkou chodbičkou som prešiel na hornú palubu.

Rieka bola v úplnej tme, ktorá nemala konca-kraja, tak ako sa zdalo, že ani rieka nemá konca. Trasu plav-by označovali zelenkavo svietiace bóje. ktoré sa podo-bali jednookým rybám vynárajúcim hlavy v hlbokej noci.

Bolo veľmi chladno. Rýchlo som ušiel pod deku a až do rána som sníval o tvárach bohov vyrytých na ka-meňoch, tajomných ako tvár nanajského šamana.

Zobudil som sa na ticho a znepokojujúci pokoj. Prešla dlhšia chvíľa, kým som si uvedomil, že som na lodi plaviacej sa dolu Amurom. Kľakol som si na lôž-ku a odtiahol som záclonku na okne. Uvidel som ne-ďaleký vysoký breh. Na brehu bolo niekoľko záhrad a veľké kopy sena. V drevenej ohrade sa páslo malé stádo kráv. Po brehu behali dva biele psy a štekali na

169 statok. Od brehu sa odrážal čln a v ňom niekoľko ces-tujúcich - dvaja poľovníci a staršia žena zavinutá do hrubej šatky.

Domy aj kus poľa na brehu obkolesovala jednoliata stena tajgy, v ktorej svietili biele kmene briez. A v tom bol ten rozdiel, ktorý pripomínal, že nestojíme pri bre-hu Visly, ale pri Amure, pri malej dedinke stratenej v le-soch a močiaroch. Potom, keď som sa obliekol a zasa-dol k jedlu v zasklenej reštaurácii na prove lode, krajina, ktorú som mohol sledovať, mi v ničom nepripomínala Poľsko a Vislu.

... Široká, veľká rieka. Niekedy taká veľká, že len ťaž-ko dovidieť druhý breh. Občas sa zúži, niekoľkými ko-rytami obmýva ostrovy s porastom zožltnutých kriakov a sčervenenou trstinou. Ale aj v tých zriedkavých chvíľach, keď brehy boli blízko, ako na Visle - stále bol pred očami uzavretý horizont tajgy, ktorá sa tiahla do-nekonečna.

Niekedy sa tajga priblížila až k brehom, potom znova odbiehala od rieky na kilometer či viac, oddelená od vo-dy plochou červenej a žltej močiarnej trávy a trstiny. Tajga bola červená, sivá, znova červenohnedá, žltá, ze-lenkavá. Neraz niekoľko hodín som ďalekohľadom márne hľadal na brehoch stopy po človeku. Videl som iba steny stromov, nehybné, akoby mŕtve.

Svietilo bledé jesenné slnko. Amur mal tmavomodrú farbu. Stretávali sme lodičky a naložené bárky, ktoré sa plavili proti prúdu. Vtedy sa ozývalo hlboké bučanie si-rén a ten zvuk ešte posilňoval pocit smútku, ktorý vy-volával pohľad na zaliatu rovinu uzavretú zelenkavým morom lesa.

Po každom kilometri sa otváral nový a zakaždým iný pohľad na krajinu: rozliehali sa tam veľké jazerá, breh mal iný tvar, polostrovy, priesmyky, lagúny a plytčiny.

Ale v zásade napriek tým početným rozmanitostiam už po niekoľkých hodinách amurská krajina sa zdala monotónna a nudná, vytváraná zo stále tých istých prvkov: rieky, červenej trávy na brehu a pásma tajgy. Chýbalo v nej čosi, čo vždy je iné a vždy sa mení: chý-bal tam človek.

Zakrátko som prestal pozorovať rieku, začal som sa obzerať po lodi, po svojich spolucestujúcich. Loď práve bola prázdna alebo azda cestujúci dali prednosť pobytu v kajutách. Uvidel som iba veľmi peknú, ale pritučnú ženu, mladého muža v okuliaroch, ktorý vyzeral na geológa (prečo na geológa, a nie na učiteľa?). A dolu, na rovnakom mieste ako včera, na veľkej železnej debne driemal nanajský šaman. Šaman? Asi už na Ďalekom východe nie sú šamani. Iste to včerajšie oslovenie: „Hej, ty, šaman," bol iba výsmech.

Tri razy som prešiel okolo neho, aby som sa uistil, že môj včerajší strach vyprchal. Každý raz sa Nanajcove oči trocha pohýbali, skúmavo na mňa hľadeli a svaly jeho líc sa ľahučko chveli, akoby sa chcel čosi spýtať alebo niečo povedať. Ale mlčal. A čakal. Na čo?

Minuli sme osadu na pravom brehu rieky. S ďaleko-hľadom pri očiach som stál na vysokom mostíku lode a hľadel som na jednotvárny obraz krajiny. Plávali sme blízko brehu zarastenom krovím. Na tomto mieste bol Amur nezvyčajne mohutný, ale o chvíľu ho rozdelili ostrovy a ostrovčeky, loď viedli po vode trojuholníko-vé bóje, ktoré sa hojdali na hladine. Predstavil som si, ako čudne sa tu človek cíti na malom člne, stratený na veľkej vodnej ploche, medzi stovkami plytčín a ostro-vov, kľukatých potokov a odnoží obrovskej rieky. Niet na Ďalekom východe človeka, ktorý by mohol pove-dať, že pozná všetky zákutia Amuru. Kdesi tu, medzi veľkými rozliatymi plochami a močiarmi, ktoré ve-

dú do hĺbky divokých lesov a pralesov, podľa viery Nanajcov vedie vodná cesta do krajiny mŕtvych -do Buny.

Aké pocity mali prví bieli návštevníci, pred ktorými sa otvoril veľký Amur? Či nepocítili poverčivý strach z veľkosti prírody, z nebezpečenstiev, ktoré striehli v zá-kutiach rieky?

A predsa tadeto pred tristo rokmi plával na člnoch Pojarkov. V rovnakom jesennom čase ako teraz sa ta-deto plavil Jerofiej Chabarov počas druhej výpravy. Iste krajina vyzerala rovnako ako dnes - tmavomodrý prúd rieky, zožltnuté krovie na brehoch, zoschnuté tŕstie v močiaroch a pastelové farby tajgy. Ruskí pri-sťahovalci už nehovorili o mieri a priateľstve, ako sto-py svojho putovania nechávali za sebou mŕtvoly pora-zených protivníkov a zhoreniská daurských pevností. Ako nevoľníkov a rukojemníkov brali so sebou zajaté daurské kniežatá.

Boli silní, mali strelné zbrane a kanóny - proti Daurom vyzbrojeným iba lukmi a šípmi. Napokon, pri Amure nebolo viac ako pätnásťtisíc Daurov.

Už pri správe o sile nepriateľa Daurovia bez boja opustili Albazin, ktorý sa znova stal Chabarovovou pevnosťou. 22. novembra 1650, podľa iných dokladov v roku 1651, druhá Chabarovova výprava vyrazila po Amure. Kanóny a zásoby viezli na saniach, ktoré ťaha-li po ľade zamrznutej rieky. A tu, kde je dnes dedinka Kumara, odohrala sa bitka s Daurmi. Boj trval od rána do noci, zvíťazila Chabarovova jazda. Na mieste bitky potom kozáci postavili opevnenie a pevnosť nazvali Kumarskaja.

Nadišla zima. Na jar sa znova dali na pochod. Na veľ-kých lodiach a pontónoch boli kozácke kone, delá a po-traviny. Zakrátko dobyli tri daurské pevnosti ležiace na

trase pochodu. Pri ústí Zeji sa Chabarov rozhodol pod-páliť veľkú daurskú osadu, lebo mu odmietli dať potra-viny na ďalšiu cestu. 22. septembra oddiel prišiel k miestu, kde Amur tečie medzi pevnosťami Malého Chinganu, 24. septembra minuli ústie Sungari a za-krátko sa dostali do prvých osád Ačanov, ktorí sa živili rybolovom.

Pod ústím Ussuri Chabarov našiel dosť veľkú osadu, v ktorej sa rozhodol prezimovať. Postavil opevnenie, a tak vznikla Ačanská pevnosť. 8. októbra pritiahol k múrom novopostavenej tvrdze oddiel Ačanov a Dučerov v počte okolo tisíc bojovníkov. Strelné zbrane a kozácka jazda porazili domorodcov, z ktorých padlo stosedemnásť, kým Rusi stratili sotva jedného človeka a desiati boli ranení.

Ale napriek toľkým víťazstvám situácia Rusov nevy-zerala dobre. Do tejto chvíle mali do činenia s protivní-kom oveľa slabším a bez strelných zbraní. Teraz im hro-zilo stále mandžuské vojsko, ktorému predtým patrilo toto územie. Celú zimu Chabarov upevňoval Ačanskú pevnosť, robil ju takmer nedobytnou. 24. marca nasle-dujúceho roku dvesto kozákov, uzavretých v pevnosti, obkľúčil oddiel dvoch tisícov Mandžuov, ktorí boli vy-zbrojení šiestimi delami a tridsiatimi puškami. Mali so sebou aj niekoľko hlinených petárd naplnených strel-ným prachom, ktorými sa dalo rozvaliť drevené steny pevnosti.

Začal sa boj... ... Bol som na prove lode a ďalekohľadom som pozo-

roval pobrežie a hľadal miesto, ktoré by sa hodilo na vy-budovanie pevnosti. Lebo práve kdesi tu, v týchto mies-tach stála Ačanská pevnosť. Brehy však boli nízke, rovina močiarovitá, nevhodná na obranu.

Keď som tak stál s ďalekohľadom na očiach, začul

173 som za sebou ťažké, pomalé kroky. Ktosi šiel ku mne po drevenej palube. Obzrel som sa. Ťažko sa ku mne po palube šuchtal „šaman". Jeho

veľký kožuch sa vliekol po zemi. - Ste cudzinec, aaa? - spýtal sa po rusky, ale čudne

rýchlo a huhňavo. Prikývol som. - A odkiaľ? Odkiaľ? - zopakoval otázku. Urobil som rukou široké gesto. - Zo západu. Z Európy, - dodal som. Odvetiť „z Európy" u nás, to je ako nepovedať nič. Tu

však to bolo veľmi presné. Siahol si pod pazuchu a natiahol ku mne ruku s ne-

jakým predmetom, ktorý na prvý pohľad pripomínal špinavý koreň bielej reďkovky.

- Kúpite? Predám lacno... - ozval sa. Nastalo trápne mlčanie. „Je opitý, či čo?" pomyslel

som si. - Lacno... - zopakoval. Mlčal som. Posmešne na mňa hľadel privretými oča-

mi. Páchol vodkou a cibuľou. - Tak čo? Kúpite? - zahundral. Poriadne som sa nadýchol a povedal som: - A čo to vlastne je? V očiach som mu spozoroval úprimný úžas. Potom,

keď pochopil, že naozaj neviem, čo mi chce predať, veľ-mi pohŕdavo mykol plecami.

- Je to ženšen, - zamrmlal. Ženšen? „Koreň života", koreň mandragory, ktorý

má legendárnu moc vracať zdravie a silu? Pozorne som si ho obzrel: pripomínal koreň chrenu.

Až po dlhšom prezeraní som si všimol, že azda naozaj tvarom pripomína ľudskú postavu.

- Lacno predám... - ponúkal.

Vrátil som mu ho. Nemal som peniaze na rozhadzo-vanie. „Šaman" zaťal pery a bez slova odišiel.

O polroka neskôr, keď som v mdlobách a vo vysokej horúčke umieral, dusiac sa od hnisu, ktorý mi zalieval pľúca, počul som v monotónnom syčaní kyslíkovej fľaše nejaký hlas: „To je ženšen, kúpiš?" A horúčkou podnietená fantázia mi strkala pred oči plochú tvár „šamana", zlostnú a strašnú ako tváre božstiev na bal-vanoch v Sukači-Alane.

175

Š T R N Á S T A K A P I T O L A

V Trojickom • Obrana A čanskej pevnosti • „100 km - to nie je vzdialenos ť • Na malom letisku • Škoda, že nie som

žena • Odlietam so Stepanom • Katastrofa • Uprostred Chorského chrbta • „Obydlie tigrov"

• Skaly Meka • Nanajec

1 rojickoje sa ukázalo ako maličká osada s drevenými domčekmi a bielou, murovanou budovou Rajónového výboru strany. Je to centrum rajónu, ktorý je čosi ako okres, priestorom zodpovedá kraju či župe, ale podľa počtu obyvateľov nie je väčší ako riadna obec. Trojickoje obývajú Rusi, ale v blízkych kolchozoch žije veľa Nanajcov. Kedysi ich nazývali Goldami, ešte predtým, v časoch Chabarova - Ačanmi.

V riečnom prístave na mňa čakal šéfredaktor rajóno-vých novín. Neskôr mi navrhol krátku exkurziu do miest, kde sú stopy starých opevnení. Podľa mojich in-formátorov to mala byť práve Chabarovova Ačanská pevnosť.

Prirodzene, ponuku som prijal. Bola to krkolomná jazda malým terénnym autom po ceste s výmoľmi, na ktorých sa teraz v jeseni možno utopiť v blate. Ech, to už nie sú cesty, ale rozbahnené polia rozorané kolesami áut, s priekopami naplnenými vodou. Kilometer za Trojickým sa „cesty" končia, odtiaľ sú už iba prieseky vyťaté v lese.

Na výmoľoch nás hádzalo až po strechu auta. Žalúdok sa tisol do hrdla, hlava sa tlačila k nohám. Šli

sme po brehu Amuru, ktorý sa tu rozlieva do obrov-ského jazera. Obloha sa zatiahla ľahkou sinavou hmlou - druhý breh bolo sotva vidieť ako tenučkú čiaru, odde-lenú od nás obrovskou vodnou priepasťou spletenou z vysokých vĺn. Náhlili sme sa po úzkom páse pobrežia, medzi vodou a strmou skalnou stenou. Vlny Amuru vy-biehali na breh, akoby sa náhlili na stretnutie s kolesa-mi auta.

Voľný priesmyk medzi vodou a strmou stenou sa po polhodine jazdy zúžil natoľko, že sme museli zastať. Ďalej sme šli pešo. Od rieky vial silný, studený vietor. Obloha zosinela, sinavá bola vodná hladina - chladná, melancholicky jednotvárna.

Uzučkým, sotva viditeľným chodníkom sme začali vystupovať na vysoký breh. Topánky sa kĺzali na mokrej tráve a hnijúcom lístí. Aby sme sa nezošmykli do rieky, chytali sme sa tŕňových kríkov.

Na štíte vyvýšeniny sme sa nečakane presvedčili, že vysoký breh sa náhle skončil a odtiaľ sa začína močaris-tá amurská plošina. Či mohlo byť lepšie miesto na vy-budovanie pevnosti než tu, hore nad celým okolím? Odtiaľto vidieť rieku aj nížinu do vzdialenosti mnohých kilometrov až po prvé sopky neďalekého Mynymu.

Na plošine rástli veľké, hrubé stromy, bolo vidieť plytké priehlbiny - výrazné stopy starých valov. Ak na-ozaj tu bola Ačanská pevnosť, nie je ťažké pochopiť, prečo sa mohol Chabarov ubrániť silnejšiemu protivní-kovi. Hoci spočiatku sa zdalo, že víťazstvo získajú Mandžuovia a Ačania. Mandžuským delám sa podarilo urobiť prielom v drevených múroch pevnosti. Kozáci však umiestnili v prielome jedno zo svojich medených diel a prelomili útok protivníka. Potom nastúpila Chabarovova kavaléria, aby nepriateľa celkom rozprá-šila. Padlo vyše šesťsto Mandžuov, zajali 2 delá, a 18

177 pušiek, ako aj 830 koní. Na ruskej strane zahynuli de-siati kozáci, ranených bolo sedemdesiatšesť osôb. Aj Chabarov bol ranený.

Lenže Chabarov si uvedomoval, že víťazstvo nad Mandžuami nebolo rozhodujúce. Protivník unikol, ale mohol sa rýchlo vrátiť ešte silnejší a lepšie vyzbrojený. To už neboli Daurovia, Dučeri a Ačani so svojimi lukmi a šípmi, ale organizovaná armáda, ktorá používala strelné zbrane.

A tak 22. apríla Chabarov opustil Ačanskú pevnosť a plavil sa hore silným prúdom Amuru.

Pri ústí Sungari naňho čakala pasca - šesťtisíc man-džuských vojakov. Chabarov nepozorovane prešiel me-dzi ostrovmi a plytčinami ústia Sungari. Na začiatku ro-ka 1655 došiel do Moskvy a v Kremli podal správu o svojich obidvoch výpravách pozdĺž Amuru.

Ešte niekoľko ráz člny s kozákmi plávali dolu i hore Čiernou riekou. Ešte tu i tam vypukli boje a hynuli ľu-dia. Ale brehy Amuru už ovládol zahnutý meč Mandžuov, drevené múry kozákmi opevneného Albazinu zhoreli. Peking vydal rozkaz, aby sa Daurovia presťahovali na pravý breh Čiernej rieky. Ľavý breh sa vyľudnil, spustla aj obrobená pôda, ktorá - ako písal Chabarov - mohla uživiť aj dvadsaťtisíc vojakov. Zmenila sa na pustatinu.

Dubiecki píše:

Rok 1659 nevidel už ani jedného z kolonizátorov Amuru. Iba popol vyhasnutých ohnísk, úhorom ležiace ni-vy, ktorých sa už nedotkol lemeš, kde-tu lebka svietiaca me-dzi kúkoľom a okolo tristo či viac obrancov v čínskom zajatí - to bol výsledok prvých snáh dobyť prímorské územia. Čínsky kronikár, z diaľky pozorujúci túto kolonizáciu, za-písal na stranách svojich análov pochybnosti, že by sa nie-

kedy cudzia noha mohla dostať k rieke Amur. Udalosti však vyvrátili mylné pekinské predpovede. Po niekoľkoroč-nej prestávke, keď už na brázdach polí narástlo bujné kro-vie a lovci z pravého brehu čoraz častejšie zapaľovali svoje ohniská na ľavom brehu, istý jarný deň ich nečakane obda-roval čudnou a strašnou zvesťou, spomienkou na nedávny krvavý včerajšok.

Tá zvesť oznamovala, že hŕstka ľudí zo severu sa zastavi-la pri nádhernom toku Čiernej rieky (...) Týmto prícho-dzím bol Nicefor Czernichowski.

... Vlhký vietor od rieky nám bičoval tváre. Po sinavej hladine plával malý čln, poháňaný veslami osamote-ného človeka. Plával proti prúdu, hojdajúc sa na rýchlej vlne. Zdalo sa, že čln stojí na mieste, že ten človek sa ni-kdy nedostane cez obrovský vodný priestor, ktorý ho de-lí od brehu. A predsa plával. Cez ďalekohľad som videl vytrvalé zábery vesiel.

Obloha sa zatiahla mrakmi. Rieka plynula bez čľapo-tu, akoby mŕtva. Vietor šumel medzi konármi stromov, rastúcich na zvyškoch starých valov. Pomyslel som si, že sa trocha podobám na toho človeka v člne. Albazin -cieľ mojej cesty - bol stále ďaleký a nedosiahnuteľný. Albazin ležal ďaleko na hornom toku Amuru, ale ja som sa ocitol hen, na dolnom toku rieky, v Trojickom -akoby ma sem zniesol nejaký mohutný prúd.

Vošli sme do malého dreveného domu na okraji osa-dy. V dobre vyhriatej izbe sedel bradatý muž so svetlou, strapatou čuprinou. Na nohách mal neforemné plstené čižmy - pripomínali mi zosmiešňujúce karikatúry s po-pisom „ruský mužík v kapcoch". Ten „mužík v kap-coch" však obsluhoval najmodernejšiu vysielačku a se-diac tu vo svojich neforemných čižmách bol v stálom

179 kontakte s desiatkami malých lietadiel, ktoré lietali nad územím Amuru. Potom som videl, ako si ten bradatý muž rýchlo oholil elektrickým strojčekom líca a nedot-knutú nechal iba dlhú bradu. Tiež som pozoroval, ako na malom letisku, podobajúcom sa lúke, pristávali ne-veľké lietadielka a brali na palubu niekoľkých cestujú-cich, ktorí si kupovali lístky v susednej chalupe.

Videl som aj veľké vrtuľníky, ktoré nakladali nejaký to-var a odvážali ho do osád v močariskách a v horách. Tu, kde ešte donedávna žili polodivé kmene, ktoré sa živili lo-vom zveri a rybolovom, lietadlo sa už považuje za bežnú vec ako autobus na našich dedinách. Ubezpečujem vás, že je ťažšie dostať sa z Grójca do Varšavy, ako z akejkoľvek osady stratenej v tajge Ďalekého východu do Chaba-rovska alebo Komsomoľska. Nie sú tu široké tvrdé cesty, ale ovládli vzduch - malé lietadlá vedia pristáť za každých podmienok. Ľudí na Ďalekom východe charakterizuje akási čudná

rozšafnosť, na ktorú my, obyvatelia neveľkej krajiny, nie sme zvyknutí. Tu vzniklo úslovie: „100 kilometrov -to nie je vzdialenosť, 100 rubľov - to nie sú peniaze."

Mladý novinár v Chabarovsku pred pár dňami veľmi ľutoval, že sa so mnou nemôže večer stretnúť. „Žiaľ, ešte dnes musím byť v Petropavlovsku," povedal. „Hádam sa stretneme zajtra." Po návrate do hotela som hodil očkom na mapu. Petropavlovsk leží na Kamčatke, tri-tisíc kilometrov od Chabarovska. A ten mladík hovoril o tej ceste asi tak ako Varšavčan o návšteve na pred-mestí. Čo by ste si pomysleli o človeku, ktorý vám ho-vorí: „Žiaľ, nemôžem sa dnes s vami stretnúť, lebo večer musím byť v Lisabone. Ale hádam sa uvidíme zajtra?"

Bradatému mužovi, ktorý obsluhoval provizórne le-tisko v Trojickom, som povedal, že by som sa chcel do-stať do Chabarovska.

Urobil grimasu. - Omeškali ste sa o desať minút. Práve pred chvíľou

odletel prázdny vrtuľník. Pohladkal si bradu. - No nič. Počkajte. Nejako to už zariadim... A začal v aparatúre pred sebou krútiť nejakými ladič-

mi vĺn a stláčať gombíky. O chvíľu sa medzi ním a pi-lotmi, ktorí boli vo vzduchu, začal veselý dialóg.

- Hej, Aľoša, nevzal by si cestujúceho? Ozval sa amplión, až zahučalo v celej miestnosti. - Choď dočerta! Mašinu mám preťaženú, sotva letí.

V Komsomolsku mi naložili akúsi debnu. - A ty, Griška, Od nás nevezmeš? - Nevezmem. Som plný. Spýtaj sa Stepana. Stepan

o desať minút odlieta z Komsomoľska. Ale Stepanovo lietadlo tiež bolo naložené tovarom

a okrem toho sa mu nechcelo pristáť v Trojickom. - Tam u vás na letisku sa kravy pasú. Taký parádny le

tec ako ja má pristávať medzi kravami? - hrmelo z am pliónu.

Po chvíli sa však Stepan znova ozval: - Ak je ten cestujúci dievčina a pekná, tak pristanem. - Nie je to dievčina. Cudzinec. Chce sa dostať do

Chabarovska. Amplión sa odmlčal. - No dobre. Hneď tam zosadnem. Ale odožeňte kra

vy z letiska. A tak som spoznal Stepana, urastené chlapisko s ve-

selými modrými očami. Leteckú čiapku nosil posunutú do tyla. Smiešne vrčiac motorom svojho lietadla sa zra-zu objavil spoza lesnatých hôr a šikovne pristál upro-stred lúky. Jeho lietadlo bol dvojplošník, trocha väčší od komára - nevyznám sa v typoch lietadiel.

Stepan vyskočil z mašiny, stisol mi pravicu tak silno,

181 že som takmer vykríkol od bolesti. Dôkladne sa mi pri-zrel a na tvári sa mu zjavilo čosi ako úsmev.

- Hm, taaak... - zamrmlal, výrazne znechutený. Potom ma širokým gestom pozval dovnútra stroja.

Lietadlo viezlo nejaký náklad a Stepan ma usadil vo svo-jej kabíne, na druhom voľnom mieste - napriek pred-pisom. Kým zasadol za kormidlo a založil si slúchadlá, dal mi niekoľko otázok:

- Dozaista ste prišli poľovať na tigre? Len pušku u vás nevidím, lebo odev máte poľovnícky...

Uťahoval si zo mňa. Ani ja som mu neodpovedal vážne:

- Tigre ako tigre. Ale živého leva by som rád priviezol domov. Sľúbil som to.

- Ach, tak? Sľúbili ste priviezť živého leva? No, levy u nás nie sú. Ale to zariadime.

Vzlietli sme. Nebol to TU-104. Dosiahli sme výšku 200 metrov a každú chvíľu sme stúpali vyššie, alebo znova padali vo vzduchových dierach, okom neviditeľných, ale krídlami citeľných. Vzdušná cesta tiež mala výmole, ako tá cez Trojickoje.

Motor vrčal vo vyšších aj nižších tónoch, až sa ma zmocnil strach, že zakašle a zmĺkne. Lietadielko sa mi videlo krehké a slabučké a pod nami pomaly a majes-tátne tiekli vody Amuru. Teraz, v červenkastom svetle zapadajúceho slnka, zem podo mnou pripomínala kres-bu ľudského tela.

Modrastou farbou ako cievy krvného obehu boli vy-značené stovky potôčikov a hrubé tepny hlavných korýt Čiernej rieky. Na jednej z nich plávala, či vlastne stála biela lodička, drobná a smiešna ako maketa.

Potom rieka zostala kdesi po pravej strane a zakryli ju

krídla lietadla. Leteli sme nad lesom, veľkou plochou rôznofarebných pastelových škvŕn - hnedých, červe-ných, ružových. Neskôr sa pod nami rozlialo akoby žlté more, močiare zarastené zoschnutým tŕstím, ktoré sa vo vetre kolísalo ako veľký lán obilia. Bolo to ústie akej-si rieky.

- To je Pichca, rieka tigrov, - zakričal mi Stepan. Teraz sa objavili hory. Boli porastené listnatým le-

som. Slnko zapadalo - les sa zdal hnedý a vrcholky hôr sivé a žltkasté. Domyslel som si, že pred nami je Chorský chrbát, ktorý nás delí od štítov Sichote-Aliňa. Tu v trojuholníku, ktorý tvorili rieky Ussuri a Amur (základňu toho trojuholníka tvorilo pobrežie Japonského mora), ležal takzvaný Ussurijský kraj, plný divých zvierat, medveďov a tigrov a exotického južného rastlinstva.

Zrazu Stepan začal čosi kričať do mikrofónu svojej vysielačky. Motor prskal, kýchal, až umĺkol. Nastalo ti-cho, zdalo sa, že sme zostali stáť na krídlach. Potom sa lietadlo začalo nehlučne spúšťať jemným, kĺzavým le-tom. Pod nami unikali rozčerené, holé horské hrebene a údolia zarastené hustým lesom.

- Pokazilo sa, - zakričal Stepan. Uvidel som jeho vyľakané oči a len v tej chvíli sa aj

mňa zmocnil strach. Srdce sa mi rozbúchalo, začalo ma dusiť a tlačilo sa mi do hrdla. Ostré sinavé hrany skál boli čoraz bližšie. Predstavil som si, ako na ne narazíme, prasknú krehké steny lietadla, benzín vybuchne a my zahynieme v plameňoch. Tak na to som cestoval tak ďa-leko, preto sa predo mnou zjavil prelud Albazinu? Teda Albazin bola pasca, bol to názov mojej smrti?

Strach ma celkom ochromil. Nebol som vstave ani otvoriť ústa a vykríknuť od zúfalstva, nemohol som po-hnúť rukou či nohou. Napokon, ujsť sa nedalo. Mohli

183 sme len sedieť a čakať, pozerať, ako sa k nám blíži zem, nepriateľská, s ostrými hrotmi veľkých stromov.

Horský hrebeň bol akoby pod kolesami lietadla. Otvoril som oči. Stále som ešte nebol schopný dostať zo seba slovka. Zdalo sa mi, že nedýcham. Bál som sa po-zrieť na Stepana. Obával som sa cudzieho strachu.

... Ostrý vrchol hory je už na úrovni mojich očí, letí-me priamo naň. Je výrazný, červený od lúčov zapadajú-ceho slnka. Jasne vidím každý balvan, každú nerovnosť a škáru. Teda tak vyzerá smrť?

Zrazu sa motor lietadla zobudil. Zachrčal ako zareza-né zviera. Zdalo sa mi, že počujem strašnú námahu stroja, ktorý sa vzniesol dohora o meter nad skalami a preniesol naše telá ponad skalný hrebeň. Chrchlanie stroja prestalo. Pod kolesami lietadla bola takmer rovná plošina pokrytá štrkom, ako obrovská terasa medzi ho-rami a lesmi. Už sa nepamätám na svoje pocity, keď sme na nej pristávali - spokojní a bezpeční.

Stepan vyskočil zo stroja. Ja som vyliezol z neho až po dlhšej chvíli. A keď som sa postavil na zem - roztriasol som sa.

V Stepanovej tvári som nenašiel ani stopu preľaknu-tia. Znova mal žartovné, veselé oči.

- Mali sme šťastie, hejže? - zasmial sa. Tiež som sa rozosmial. Teda ešte nie teraz? Pocítil som

radosť, že som prežil dobrodružstvo, že som celý a zdra-vý. Boli sme uprostred Chorského chrbta, blížila sa noc - azda môže byť krajšia chvíľa?

Opäť som sa rozosmial. Stepan odokryl nejaké plechy na motore lietadla a ja som sa pustil po štrkovitej ploši-ne, ktorá nás zachránila.

Stepan volal za mnou: - Nechoďte veľmi ďaleko! Vidíte tie skaly tam vpravo

za dolinkou? Volajú ich „obydlím tigrov". To nie je vtip.

V skalách majú brlohy tigre. Teraz sú veľmi drzé, lebo sa nesmú strieľať. Dávajte si pozor! Keď vás budem potre-bovať, vystrelím z pištole. Začujete. - A na rozlúčku mi zamával rukou, v ktorej mal pištoľ.

Šiel som pomaly, ako na prechádzke v parku. Fajčil som cigaretu a hral som sa krútením remienka od ďale-kohľadu. Vedel som, že musím dôjsť k „obydliu tigrov", že nesmiem premárniť ani sekundu času, ktorý tu pre-žijem, lebo neskôr bude každá minúta cenná, keď bu-dem kolegom rozprávať o tejto príhode v tichu kavia-renskej sály. Uveria mi vôbec? Útly, štíhly, chorľavý -nemal som v sebe nič z dobrodruha a cestovateľa.

Bol večer. Keď som opustil dolinku, obkľúčil ma sú-mrak. Rozoznával som mongolský dub, céder a amur-skú lipu, stromy známe z ilustrácií kníh. Hrubé, mo-hutné kmene, hrbaté od nejakých cudzopasných rastlín, vyzerali ako čierne strašidlá čupiace pri zemi, konármi prikrývajúce tajomstvá ukryté v nízkom, hus-tom lesnom poraste. Dolinka bola celkom zarastená a musel som sa cez ňu predierať ako cez džungľu. Cestu mi hatili zvalené kmene, spráchnivené a hnijúce, scho-vané pod zoschnutým lístím. Napredoval som takmer podľa hmatu v dusnom zápachu hniloby, obávajúc sa, že zablúdim. Našťastie dolinka nebola veľká. Končila sa pri úpätí strmých čudáckych skál, ktoré klesali veľkou sutinou, zavalenou kmeňmi zvalených stromov. Tu bo-lo jasnejšie a lepšia viditeľnosť.

Usiloval som sa stúpať nahor - tŕnisté aralie sa mi zachytávali na nohavice a na poly plášťa. Spotený som zastal a uvedomil som si, že kým sa dostanem hore, nastane noc a dolámem si nohy medzi vývratmi. Postavil som sa za akýsi kriak a priložil ďalekohľad k očiam. Na pozadí červenkastej oblohy sa jasne črtali tmavé tiene siedmich obrovských nebotyčných žulo-

185 vých balvanov. Stáli tu ako skamenené postavy obrov a gigantických predpotopných zvierat. Jedna skala sa podobala na veľkú žabu, druhá na zhrbeného človeka, tretia pripomínala k nebu namierenú mnohostupňo-vú raketu, štvrtá bola ako nejaká obrovská čarodejnica. Škáry medzi nimi zívali tmou ako vchody do veľkých jaskýň.

Vtom sa mi v ďalekohľade mihol jasnejší, pozdĺžny tvar. Mihol sa a zmizol za veľkým balvanom. Po sekun-de ďalší tieň prebehol pred mojím zrakom. S napätím som čakal, hľadiac na veľký balvan, až sa mi tmilo v očiach. Čakal som dlho, asi tri minúty. Dva veľké ryšavé tigre defilovali predo mnou a zašli do skalnej škáry. Boli najviac štyristo metrov odo mňa - nízke, po-zdĺžne, podobajúce sa na gigantických jazvečíkov s laba-mi neprimerane krátkymi k telu. Medzi sivými a tma-vými skalami sa pohybovali nečujne, ako zlaté lúče slnka odrážané zrkadlom.

Vedel som, že sú ďaleko a hádam prešli na druhú stranu hôr. Počul som, že ak ich človek nechá na poko-ji, nenapadnú ho. Ale napriek tomu som sa až sporil od strachu. Cítil som ešte väčší úľak ako v lietadle rútia-com sa na skaly. Stál som v kroví a bál som sa pohnúť, dokonca aj myknúť sa.

Po chvíli sa mi podarilo nahovoriť si, že tigre som vô-bec nevidel, iba som podľahol zrakovému klamu, lebo nič nepotvrdzovalo ich prítomnosť. Už som sa rozhodol vrátiť sa cez zarastenú dolinku, keď moju pozornosť upútalo čosi čudné, celkom nepochopiteľné. To „čosi" bolo asi sto metrov odo mňa. Sedelo na zvalenom kme-ni stromu - čierne, chlpaté, malo tvar ľudskej postavy a vzrast dvanásťročného chlapca. Mykalo sa veľmi ner-vózne, ako opica. Oči mi zaslzili od námahy, čo som hľadel cez ďalekohľad - ale predsa som jasne videl, že to

„čosi" má psiu papuľu. Pes? Ale prečo sedí na pni a škriabe sa ako opica? Alebo azda medvedík?

Zapískal som. Zvuk zanikol, akoby sa rozvial vo vzdu-chu. Už sa celkom zotmelo, bál som sa ísť do čiernej húštiny, radšej som obchádzal okrajom. Šiel som rých-lo, skákal z kameňa na kameň, hvízdajúc si, zakopá-vajúc do divého viniča a iných popínavých rastlín po-dobných lianám.

Chcel som si zapáliť, ale cigareta mi vypadla z prstov. Kľakol som si a hľadal som ju medzi kameňmi, a keď som sa zdvihol, spozoroval som päť krokov od seba nehybnú ľudskú postavu. Bol to poľovník, usudzujúc podľa pušky, ktorá mu visela na pleci. Mal veľkú kožušinovú čiapku, vatované nohavice zasunuté do čižiem. Hľadel na mňa so zjavným strachom, ako na nejaký fantastický zjav.

- Haló, - zvolal som priateľsky. Uvedomil som si, že na tunajšie podmienky - divoký vyľudnený kraj - vy-zerám dosť čudne. Úctivo som nadvihol klobúk ako v Hyde parku.

- Haló, - zopakoval som, ale už s menšou sebadôve-rou, lebo ten poľovník mlčal a nehybne stál. Jeho plos-ká, široká tvár s bacuľatými lícami mala farbu starej tehly a jasne dokazovala, že mám pred sebou domorod-ca, najpravdepodobnejšie Nanajca.

Poľovník si podozrievavo prezeral moje špicaté čierne poltopánky a ďalekohľad zavesený na pleci.

„Azda ma považuje za vyzvedača?" pomyslel som si. A zľakol som sa komplikácií, ktoré by mohli vzniknúť z takého nedorozumenia.

- Dobrý deň, - pozdravil som a ako na zlosť môj ne- ruský prízvuk zaznel výraznejšie než zvyčajne. - Máte tu pekný kraj. Vraciam sa z tých nádherných skál. Neviete, ako sa nazývajú? A nestretli ste dva tigre? Práve pred chvíľou mi prebehli cez cestu...

187 Hovoril som dlho a nezmyselne, čoraz jasnejšie pre-

zrádzajúc svoj cudzí prízvuk. Poľovník mlčal a stále mal v očiach strach. Iste bol pripravený na stretnutie s tig-rom, medveďom, pytliakom či tulákom. Ale natrafil na človeka, ktorý sa potuluje po skalnatom kraji v ten-kých poltopánkach a s bielym golierom, v klobúčiku a s ďalekohľadom, akoby bol na konských dostihoch alebo na ceste do divadla.

- Možno si myslíte, že som vyzvedač? Ale nie, ubez pečujem vás, - povedal som.

Pohŕdavo sa usmial. - Vyzvedač? Ej, nie. Ten nenosí okuliare. Na to treba

mať dobré oči, - povedal. Mal rovnako ako ja zlý prí zvuk. - Myslel som, že ste diabol alebo Kazmu. Šli ste od skál Meka. V tých topánkach ďaleko nezájdete.

Niekoľko sto metrov od nás zažiarilo v tme červené svetlo. To Stepan rozložil oheň, aby som našiel cestu.

Ukázal som Nanajcovi oheň a navrhol som mu, aby šiel so mnou. Po chvíli sme začuli výstrel z pištole, kto-rý sa odrážal od skál stonásobnou ozvenou. Nanajec podozrievavo zastal, ale vysvetlil som mu, že to strieľa ruský pilot. Kráčali sme ďalej, no všimol som si, že Nanajec si diskrétne zošuchol z pleca pušku a držal ju pripravenú na výstrel.

Konečne sme uvideli lietadlo aj Stepana, ktorý sa motal pri ohnisku. Stepan vysvetlil Nanajcovi, čo sa nám stalo, a v trojici sme šli zbierať suché drevo, aby bolo čo prikladať na oheň, lebo večer bol veľmi studený a noc sa ukazovala mrazivá. Lietadlo - podľa Stepanovho ubezpečenia - bolo pripravené na cestu, len pre tmu sme nemohli vyštartovať, museli sme noc strá-viť v horách.

Nanajec mal v torbe trocha chleba a údenú rybu. Prejavil pohostinnosť a v ten večer uprostred divokého

Chorského chrbta som neostal hladný. Rozprával som o dvoch tigroch, ktoré sa mi podarilo zazrieť pri skalách Meka, a o čudnom chlpatom tvore so psou papuľou a chlapčenskou postavou.

- To bol Kazmu, - autoritatívne potvrdil Nanajec. - Čo je to Kazmu? Vysvetľovať začal Stepan:

- Kazmu je duch hôr. Pravdepodobne je to ten Yeti, ktorého tak hľadajú vedci aj cestovatelia.

- Yeti? Tu? V Chorskom chrbte? - rozosmial som sa. - Vždy som tvrdil, že Yeti je výmyslom novinárov na uhorkovú sezónu. Čosi ako morský had. Napokon, Yeti žije asi v Himalájach.

- Nielen, - nedal sa Stepan. - Naši vedci a cestovatelia videli Yetiho aj v Mongolsku. Čítal som o tom v no-vinách. A keď bol v Mongolsku, prečo by nemohol byť aj tu? Veď je to neďaleko. Okrem toho treba vedieť, že práve tu medzi Ussuri a Amurom sa v južnom podnebí od nepamäti zachovalo veľa zaujímavých a čudných južných rastlín. Žijú tu tigre, prečo by nemohol aj Yeti? Sú tu miesta, na ktoré nevstúpila ľudská noha. Pred tridsiatimi tromi rokmi šiel tadiaľto Arseniev so svojou vedeckou výpravou a dával mená novoobjaveným hor-ským priesmykom a vrchom. Je to nový a ešte neprebá-daný kraj.

V tom, čo hovoril, bolo veľa pravdy. Pochybný sa mi videl iba Yeti. Lebo som neveril, že jestvuje. Aj preto, že príbeh tohto druhu sa nehodí rozprávať. Nikto by mi to neuveril. Radšej jednoducho poviem, že som videl ma-lého medveďa sediaceho na skale. Azda medvedík nie je podobný človeku?

Po jedle sa Nanajec pohrabal vo svojej poľovníckej kapse a natiahol ku mne otvorenú ruku. Na dlani ležal malý medený krúžok so štvorcovým otvorom uprostred.

89 Bola to stará minca s čínskym alebo japonským nápi-som. - Našiel som to v horách. Môžem vám to predať. Prináša šťastie pri kartách. Prináša šťastie v láske. No, kúpite? Kto nechce, aby ho ženy milovali?

Kúpil som. Potom v Chabarovsku som sa dozvedel, že podobné mince sa v Ussurijskom kraji nachádzajú dosť často. Nie sú staré, sotva zo XVII. storočia, a pochádza-jú z Japonska. Dokazujú blízke obchodné kontakty me-dzi Japonskom a kmeňmi sídliacimi pri Ussuri a dol-nom Amure. Podľa ľudových povier taká minca prináša šťastie v láske. Šamani z tých mincí predpovedali bu-dúcnosť a čítali minulosť človeka.

Nastala noc - mrazivý horský vzduch mi štípal líca a oziabali ma ruky. Ležali sme pritúlení k sebe a prikrytí dvoma nepremokavými plachtami, ktoré Stepan vy-tiahol z lietadla. Pri nohách nám horel oheň. Keby nie jeho teplo, kto vie, či by sme neboli zamrzli. Do polno-ci oheň strážil Stepan, potom Nanajec a po ňom bol rad na mne.

Obklopovalo nás strašné ticho horskej pustatiny. Žiara ohňa osvetľovala neveľký okruh, za ním bola úpl-ná tma.

Takmer celú noc som nespal. Pri ohni strážil nanaj-ský poľovník. Dlho som ležal s otvorenými očami a chcel som si vryť do pamäti tento obraz: z tmy vytrh-nutý kus zeme s ohniskom a pri ohni nehybná, v drepe sediaca postava Nanajca.

Zavčas rána, hladní a premrznutí sme sa rozlúčili s poľovníkom. Na štrkovej plošine uprostred Chor-ského chrbta naše lietadlo vyštartovalo bez akýchkoľvek ťažkostí. O hodinu neskôr sme pristáli v Chabarovsku.

P Ä T N Á S T A K A P I T O L A

Kamenné korytna čky • Odchádzam do Skovorodina • Záhadná huba • Lístok vo vlaku • Ukrutný Robert

a falošná Kamila • Zbojník alebo povstalec • Opát Hermogenes • Mráz • „Amurská hviezda"

• Stará fotografia • Kto vzal albazinské zlato?

Nasledujúce dni som trávil prehliadkou chabarov-ského múzea, zoznamovaním sa s folklórom a dejinami Ďalekého východu. Začítal som sa do starých doku-mentov, obzeral som exponáty, fotografie a kresby pa-miatok. Chodil som aj na výlety do okolia Amuru a Ussuri.

Prímorský kraj, územie pri Ussuri a Amure, nesie sto-py nezvyčajne starých kultúr a civilizácie. Keď na území dnešného Poľska sa ešte ani nemyslelo na vybudovanie jednoliateho štátneho útvaru, tu už jestvovali mohutné štáty s bohatými, kvitnúcimi mestami. Keď sa v Poľsku ujímal vlády knieža Mieško, tu sa už odohrávali obrov-ské boje medzi mocnosťami. Ale keď silnela moc poľ-ského rodu Piastovcov, začali ruiny dávnych tvrdzí a miest zarastať tajgou a poľovníci, ktorí prichádzali do týchto končín, si ani len nepomysleli, že idú po kedysi zaľudnenom území.

Pred prvou svetovou vojnou našli pri dedine Nikoľskoje dve obrovské kamenné korytnačky. Boli to náhrobky. Jeden z nich priviezli do Chabarovska - teraz stojí pred múzeom.

Veľká kamenná korytnačka s vytesaných chrbtom.

191 Hoci ju vytesali z ťažkého materiálu, vyzerá veľmi živo, urobil ju nie hocijaký remeselník. Kamenná doska na pancieri korytnačky dokazuje, že je to náhrobný pom-ník postavený v XII. storočí miestodržiteľovi čínskej ríše, premúdremu kniežaťu Wan-Janovi. Čínska ríša. Pamätáte sa na legendu o cisárovi Činovi

a jeho peknej, múdrej žene? Pamätáte sa, ako Číňania prenikli do hĺbky ussurijskej tajgy, aby práve pod takou kamennou korytnačkou hľadali hrobku?

Korytnačka. Zo zoológie vieme, že žije veľmi dlho, neraz aj tristo rokov. Ľuďom sa zdali večné, preto ich zobrazovali na hroboch. Symbolizujú večnosť...

Večer pred odchodom z Chabarovska som strávil ako hosť u autora knihy Na brehoch Zeje. Venoval mi svoju novú knižku s názvom Pravda života. Prišvinov syn mi dal niekoľko pamiatkových obrázkov Amuru a Ussuri. Od šéfredaktora Rogala som dostal odporúčajúci list, ktorý mi mal pomôcť na mojej ceste do Albazinu. Vystríhali ma pred dlhou a únavnou cestou: pravdepo-dobne časť z nej bude treba prejsť na koni. Upozornili ma tiež, že hoci v Chabarovsku je ešte jeseň, na ceste do Albazinu sa už stretnem s krutou sibírskou zimou.

Do hotela som sa vrátil dosť neskoro. Ako som sa za-čudoval, keď som z chodby aj zo susednej izby som za-čul hádku... po poľsky.

To poľskí poľovníci, dvaja novinári a jeden slávny spi-sovateľ sa vrátili z poľovačky a hádali sa o svojich lovec-kých úspechoch. Nezdalo sa mi vhodné navštíviť ich v noci tým skôr, že boli v búrlivej nálade. A zavčas rána som nasadol do spacieho vozňa vlaku, ktorý ma mal odviezť už na západ, do Skovorodina - veľkej uzlovej stanice na trase sibírskej magistrály.

Oddelenie bolo pre štyri osoby. Určili mi miesto na dolnom lôžku, horné zaujali starší manželia, ktorí šli zo Sachalinu navštíviť príbuzných do Rostova. Oproti mne sa rozložila tučná kolchozníčka z okolia Sverdlovska. Na stolík pod oknom postavila zavárani-novú fľašu naplnenú akousi hnedastou tekutinou, v ktorej plávalo čosi podobné kúsku pečeného mäsa. Zakrátko vyšlo najavo, že tá fľaša so zaujímavým obsa-hom je akoby ďalší spolucestujúci - lekár. Kŕmili sme ho čajom neveľmi sladkým a neveľmi horúcim. Za to sme mali právo popíjať z fľaše tú hnedastú tekutinu, ktorá vraj robí dobre na pečeň. Tak sme cestovali v pä-tici: starší manželia, kolchozníčka ja a... japonská hu-ba vo fľaši.

V Chabarovsku - na rozlúčku - začal padať dážď so snehom. Odchádzal som za smutného, sivého a chlad-ného dňa. Pomaly sme prechádzali cez veľký most na Amure, hladina rieky bola sinavá a hnedastá, žalostne vyzerali vyliate vody, ktoré sme pretínali cestou po vy-sokom násype trate. Pekné krajinky, ktoré som obdivo-val pri výletoch do okolia, teraz ustúpili sivým miestam, pokrytým vodou a močiarmi, ktoré šibal dážď a sneh. Až do Birobidžanu, hlavného mesta Židovskej auto-nómnej republiky, bola krajina rovinná a nezaujímavá - zarastená poľnou trávou, s krovím a kôpkami sena. Birobidžan má veľmi čistučkú a farebnú železničnú sta-nicu, aj samotné mesto je pekné a veselé, s mnohými továrňami. Za Birobidžanom sa začínajú sopky - lesna-té kopce - až po stanicu Bira pri rieke rovnakého názvu. Bira leží na dosť veľkej vyvýšenine, na jednej strane so strmou stržou, na druhej - s veľmi miernym sklonom svahu. Na ňom sa rozprestiera mestečko. Vlak tu stál 12 minút. Pod veľkou strechou, hneď vedľa stanice a nástupíšť, bolo trhovisko. Cestujúcim tu ponúkali

193 pečené kurčatá, kvasené uhorky, hrušky a oriešky, kto-ré rastú na stromoch v tajge.

Moje susedky si kúpili trocha uhoriek a orechov, dl-ho ich potom jedli, cmukajúc a chrúmajúc. Po slaných uhorkách sa im potom chcelo piť, a tak na každej sta-nici vybiehali po horúcu vodu.

Za Birou bol terén opäť rovinatý, monotónny, zaras-tený nízkym lesom. Ale keď sme sa začali približovať k stanici Birakan, objavovali sa kopce a skaly, čoraz vyš-šie a špicatejšie. Koridormi vytesanými v skalách, hlbo-kými úvozmi, vyhýbajúc sa najstrmším vrchom sme prechádzali cez Burejský chrbát, ktorý sa tiahne z juhu na sever.

Večer sme prišli do horskej stanice Oblučie, a keď amplión ohlásil stanicu Archara, ešte na chvíľu som s nosom na okne sledoval krajinu. Lenže už bola tma, ľahol som si spať. Prešiel prvý deň cesty Transsibírskou magistrálou.

Ležal som natiahnutý na tvrdom lôžku s malou po-duškou pod hlavou. Podo mnou jednotvárne duneli ko-lesá vlaku, ktorý sa neúnavne hnal cez veľký priestor východnej Ázie. Keby som zmenil svoj zámer a nevystú-pil by som zajtra v Skovorodine, ale ostal vo vlaku a ces-toval ďalej - za sedem dní a sedem nocí by som došiel na Jaroslavskú stanicu v Moskve.

Ako je stadeto ďaleko do Moskvy, je aj ďaleko od Moskvy. A ešte ďalej do Varšavy. V liste, ktorý som do-stal v Chabarovsku, mi Robert napísal, že konečne sa Kamile vyslovil. Prijala ho. Teda prineskoro som v Chorskom chrbte získal tú mincu, čo prináša šťastie v láske! Robert písal, že sa rozhodli s Kamilou nájsť pre mňa izbu, lebo moju obsadí Robert, takže budú mať s Kamilou dve izby.

„Je to tak? Je to tak?" dráždilo ma dunenie kolies.

„Hľadám Albazin, a oni využili moju neprítomnosť a roz-hodli o mojej izbe? Je to tak? Tak sa to nerobí, priatelia!" V Chabarovsku som dostal telegram od majstra Ludwika P.

Dostali ste sa už do Albazinu? Lebo ja vyhrávam. Ludwik

Nie, ešte som sa nedostal do Albazinu. A či doň nie-kedy dôjdem? A načo?

Žijeme vo svete, v ktorom sa vyrábajú dokonalé stro-je, každé najmenšie koliesko je určené na nejaký úkon, každá vec a každý človek musí čomusi slúžiť. A čo ak je moja cesta do Albazinu akýmsi druhom vzbury proti všeobecnej účelnosti? Je čímsi nezištným, a preto sa mi zdá pekná.

Pre Czernichowského sa Albazin stal bezpečným prístavom po spáchaní vraždy. Ušiel do Albazinu, lebo to musel urobiť, ak si chcel zachrániť život. Jeho kona-nie bolo účelné, a preto ho možno sledovať s pozor-nosťou a obdivom. Lenže moja cesta do Albazinu nemá nijaký zmysel. Ale či je preto len smiešna?

Tej noci na tvrdom lôžku vozňa ma všetko hnevalo a znervózňovalo. Dokonca aj spomienka na postavu Nicefora, ako ju vykreslil Dubiecki.

Niceforovi sebadôvera a vedomie svojej nespornej nadra-denosti dodávali veľa nádeje.

Dočerta, kde sa vzala tá „nesporná nadradenosť"? Dubiecki je historik. Ale zdá sa, že nepozná, alebo ne-chce poznať zákony smerovania dejín.

195 Veď záhada úteku do Albazinu sa neskrýva len v oso-

be Czernichowského, ale aj v osobnosti Obuchova. A predovšetkým v sibírskych podmienkach, ktoré vytvárali tie osobnosti.

Predstavme si jarmok v Kirensku v lete roku 1665. Z okolia sa zišli kupci so svojím tovarom, z tajgy prišli lovci, aby si nakúpili zbrane a potraviny, došli aj rybári, sedliaci, cárski úradníci.

Ostružek mal sviatočnú podobu: rojil sa množstvom pri-chádzajúcich, a dokonca aj miestny kláštor, zasvätený Spasiteľovi, chystal sa na výročnú slávnosť vo svojom kos-tole. Početné galéry umiestnili na svojich palubách tých, čo nemohli nájsť miesto pre seba v malej pevnosti.

V dave sa nachádza aj správca solivaru v Ust-Kutsku, stúpenec Chabarova - Nicefor Czernichowski spolu s manželkou. Iste to bola žena veľmi krásna, azda Poľka - ako sa domnieval Maximov - azda Ruska, s ktorou sa spoznal v Moskve, alebo miestna Sibírčanka?

Obuchov zatúžil po peknej žene. Keďže mal ozbroje-ný oddiel, bol si istý svojou silou a beztrestnosťou, zlá-kal ju na loď a nečakal, kým sa jarmok skončí, unikol po Lene. Útek pred koncom jarmoku je najlepším dô-kazom, že Czernichowski nebol osamotenou, nešťast-nou „obeťou" (ako ho chce vidieť Dubiecki), ale dôleži-tým, vplyvným a hrozným mužom.

Medzi húfmi na jarmoku v Kirensku sa rozniesla zvesť o nečakanom Obuchovovom odchode, o únose man-želky správcu solivaru. Dubiecki uvádza, že v sibírskych podmienkach únos ženy bola zvyčajná vec, ktorá ne-vzbudzovala nijaké počudovanie ani pobúrenie (veď že-ny tu považovali za vec, predmet obchodu). Podľa Dubieckeho iba Czernichowského, stojaceho „nad da-

vom", mohlo rozhorčiť manželkino zneuctenie. Lenže v takom prípade ako mohol Nicefor hneď zorganizovať vyzbrojenú družinu v počte osemdesiatich štyroch mužov (s takou družinou sa Chabarov vydal podrobiť si územia pri Amure), s ktorou sa pustí prenasledovať voj-vodcu, dolapí ho a zabije? Je pochybné, že by osemde-siatštyri kozákov sa rozhodlo vystaviť sa nebezpečen-stvu boja s vojvodcovými ľuďmi, zabiť predstaviteľa moci, za čo hrozil trest smrti, len preto, že bola zhano-bená žena. Musel jestvovať nejaký iný, oveľa vážnejší dôvod na stíhanie Obuchova.

Aký?... Počas kirenského jarmoku sa Obuchov iste dopustil

strašného zdierania, vzbudil všeobecnú nenávisť a túž-bu pomstiť sa. To predsa spomína Paršin:

Zvyčajne na taký jarmok prichádzal z llimska vojvodca s cieľom dozerať na poriadok, ako aj vyberať tzv. desiatok, čiže desať percent z predaného tovaru. Bola to daň na štátny poklad, ale vojvodca nebol proti tomu, aby sa aj jemu niečo ušlo... Či bol priveľmi prísny a presný vo svojich povinnos-tiach, alebo tiež veľmi arogantný vo svojich požiadavkách? Nech už bolo akokoľvek - ľudia sa necítili spokojní.

Lenže od pocitu nenávisti a túžby po pomste je ešte ďaleko k vražde vysokého cárskeho úradníka. Obuchov uniesol ženu Czernichowského - takisto predstaviteľa moci. Nicefor, úradná osoba, vážená, tešiaca sa veľké-mu vplyvu, stojí na čele ozbrojenej bandy a násilne vy-konáva akt spravodlivosti, zabíja ukrutníka a zdierača. Pocit vlastnej, súkromnej krivdy sa v tomto prípade umocnil pocitom krivdy spoločenskej. Či to nebolo tak aj v prípade Chmelnického, hoci v neporovnateľne väčších rozmeroch?

197 Preto slová o citlivosti, keď ide o česť ženy, o „nadra-

denosti ducha", o „európskosti" Nicefora sú čímsi ne-dôležitým. Chmelnickij nie preto vyvolal oheň vzbury na Ukrajine, že sa hádal s Čaplickým o ženu. A nie pre-to zabili Obuchova, že uniesol Czernichowskému man-želku. Nie kvôli žene sa bojovalo medzi Poľskom a Ukrajinou, podnietenou k vzbure Chmelnickým. Nie pre ženu bojovali kirenskí kozáci s Obuchovpm. Únos Czernichowského manželky bol iba jednou z príčin bo-ja s Obuchovom. Ale nie najpodstatnejšou.

... Czernichowski s družinou doháňajú lode Obucho-va, začína sa boj na rieke. Padá zabitý vojvodca ukrut-ník, ľudia Czernichowského lúpia tovar, ktorý viezol. Potom sa všetci plavia do Kirenska s pocitom, že vyko-nali akt spravodlivosti. Ale osmelili by sa prísť do Kirenska, keby zabitie Obuchova bolo obyčajnou lúpež-nou vraždou alebo aktom osobnej pomsty?

Vedeli, že skôr či neskôr ich očakáva prísny trest, pre-to sa rozhodli opustiť Kirensk, vybrali sa do končín, kam nesiahala moc cárskych úradníkov. Je to exodus zotročených - veľmi častý úkaz v dejinách. Vzbúrenci chystajú lode na ďalekú výpravu do krajiny slobody, pri-pravujú zbrane a potraviny. Pridáva sa k nim predstave-ný kirenského kláštora opát Hermogenes a berie so se-bou najcennejšiu vec z kláštora - zázračný obraz Spasiteľa, po ktorom bol kláštor nazvaný.

V obave pred represiami mocnárov kirenskí mnísi po-tom tvrdili, že opáta Hermogenesa uniesla Czerni-chowského družina. Historikov udivovala táto skutoč-nosť. „Vynikajúca vlastnosť zbojníka, ktorý dokonca vo chvíli vraždenia a násilia myslí na náboženstvo," volá za-čudovaný Paršin. Nechápe totiž, že Czernichowského a jeho stúpencov nepovažovali za zbojníkov. Opát kiren-ského kláštora bol iste človek citlivý na spoločenskú kriv-

du a úprimne oddaný službe Božej na zemi. Svojou prí-tomnosťou aj zázračným obrazom Spasiteľa chcel posvä-tiť výpravu do amurského kraja.

Najlepším dôkazom, ako málo dôležitá v tom veľkom predsavzatí bola osoba Czernichowského manželky, je nedostatok akýchkoľvek informácii o nej v starých do-kumentoch a listinách. Márne som hľadal čo i len drobnú zmienku o tom, či bola Poľka alebo Ruska a čo sa s ňou stalo po smrti vojvodcu.

Spal som. A v tom čase telefonické linky prenášali roz-hovor, v ktorom sa niekoľko ráz spomenulo moje me-no. Zarána tučná kolchozníčka popíjala nočnú produk-ciu svojej huby a dosť podozrievavo na mňa zazerala. Ale ako obyčajne, neudržala jazyk za zubami.

- V noci nejaký muž prišiel do nášho kupé. Spytoval sa na vás. Spali ste, takže vás nechcel budiť...

O chvíľu neskôr mi sprievodkyňa vozňa spolu so sil-ným horúcim čajom podala lístok:

Veľavážený občan! Na príkaz šéfredaktora Rogaľa Vám oznamujem, že v Skovorodine Vás bude čakať redaktor rajó-nových novín, ktorý Vám uľahčí návštevu Albazinu.

V radostnej nálade som pil čaj a usadil som sa k ok-nu uháňajúceho vlaku. Bol jasný, slnečný deň, na ho-rách zarastených kosodrevinou ležal sneh. Začudoval som sa, keď som sa dozvedel, že v tomto sibírskom kraji zriedka býva hlboký sneh, dokonca bývajú zimy aj cel-kom bez snehu.

Zastali sme na stanici Tygda. Uvidel som osadu prí-zemných domčekov z neomietnutých trámov červe-ného smreka. V pokojnom chladnom vzduchu sa z ko-

199 mínov dvíhal k oblohe modrastý dym a pohľad na toto sa mi zdal nezvyčajne príjemný.

Skovorodino. Ovešaný batožinou som na nástupišti padol do rúk dvoch veľmi milých ľudí. Jeden z nich -s peknou tvárou - bol šéfredaktorom rajónových novín Amurská hviezda a volal sa Kolevatov. Druhý - s prie-zviskom Guľov - bol jeho zástupcom. Napriek mojim ráznym protestom mi vzali kufre a pobrali sme sa zo stanice do hotela.

- Musíte mať voľné ruky, - tvrdili. - Prečo? - Veď je tridsať stupňov pod nulou. A vy ste v klobú-

ku. Zakryte si uši rukami! Sotva dvadsaťštyri hodín cesty vlakom. V Chaba-

rovsku je ešte jeseň, ale tu už zima. Drsné sibírske pod-nebie. V januári, keď Verchojansk hlási sedemdesiat stupňov mrazu, v Skovorodine je mínus päťdesiat. Ukazuje sa, že čím ďalej na východ, tým je teplejšie. Rozhoduje o tom blízkosť japonského mora a Pacifiku. Najchladnejšie je v strede obrovského kontinentu Ázie a v horách.

V okolí Skovorodina celkove chlad nesprevádza aj sneženie. Teplomer ukazoval mínus tridsať stupňov, ale ulice sotva boli poprášené sivým snehom. Zem do hĺb-ky jedného metra je večne zamrznutá, preto okolité le-sy nie sú vysoké a stromy nemajú hrubé kmene, lebo nemôžu hlboko zapustiť korene. Ľahko sa vyvrátia pri prudkom vetre. Lenže aj tu sa začínajú rozširovať ovoc-né sady, v ktorých rastú aklimatizované stromčeky.

- Ako ďaleko je stadeto k Amuru, do Albazinu? - vy-pytoval som sa.

- K Amuru je okolo osemdesiat kilometrov. Cestovať možno miestnou železnicou do osady Džalinda. Potom treba ešte prejsť dvadsať kilometrov pozdĺž brehu rieky.

- Na koni? - Uvidíme. Amur tvorí hranicu s Čínou a na hranici,

ako na celom svete, sú strážnice pohraničníkov. Telefonovali sme im a prisľúbili, že vám pomôžu dostať sa do Albazinu.

Šli sme po ulici neďaleko železničnej trate. Cesta ne-bola vydláždená a chodníky boli vyložené doskami, na ktorých hlasno dupali naše kroky. Po oboch stranách ulice stáli nízke prízemné domy z drevených, neomiet-nutých trámov. V jednom z tých domov bol hotel. Dostal som maličkú izbu s veľkou plechovou pecou, v ktorej sa kúrilo brezovými polenami.

Vybalil som si veci a umyl som sa po ceste. Potom som si dal chrániče na uši a šli sme na večeru do reš-taurácie. Blížil sa večer a moji milí hostitelia mi priká-zali ísť zavčasu spať. O tretej v noci sme mali vyraziť do Džalindy.

Keď sa šéfredaktor Kolevatov dozvedel, že som novi-nár, priniesol mi celý ročník Amurskej hviezdy, aby som sa oboznámil s novinami a problémami skovorodin-ského rajónu. Bol včasný večer a vôbec sa mi nechcelo spať. Ale poslušne som vliezol pod deku a pustil som sa do čítania. Bolo mi príjemne teplo, za oknom som po-čul dunenie krokov na drevenom chodníku, od trate sa ozývalo hlasité pískanie lokomotív. To všetko mi jasne pripomínalo, že neležím na gauči vo svojom byte, ale v malom drevenom dome ďaleko na trase Transsibírskej magistrály. Čítal som o problémoch rozvoja záhradkárstva v

rajóne Skovorodina, o projekte výstavby hydroelek-trárne na Amure pri Džalinde, o dejinách amurskej že-lezničnej trate. Zaujali ma spomienky bývalého partizá-na z čias Veľkej októbrovej revolúcie, lebo v článku som zazrel slovo „Albazin". Po chvíli som vyskočil z postele

201 ako obarený a bosý som prebehol cez izbu. Začal som sa prehrabávať v kufri a hľadať lupu. Našiel som ju a zno-va som si sadol nad noviny, presnejšie nad starú spo-mienkovú fotografiu z čias partizánskeho boja, ktorá bola vytlačená v novinách.

Áááno... Nebolo pochýb. Znova som naďabil na niť senzačnej veci, ktorá mala v Poľsku tragické zakončenie.

Spomienky zachytávali obdobie prvých rokov po re-volúcii. Ďaleký východ okupovali Japonci, ktorí mali v moci železničnú trať. V osade Ignašino (známej z čias Ignašinskej Kalifornie, čiže Želtuginskej republiky), v dedinách: Pokrovka, Sverbejevo a Džalinda generál Semionov organizoval bielogvardejské kozácke stotiny. Po Amure od Blagoveščenska plávalo japonské vojsko. Zakrátko okolie osady Skovorodino (v tom čase Ruchlovo) obsadili vojská bielogvardejcov aj japon-ských interventov - sovietska moc bola zlikvidovaná. Komunisti však stačili dodať do Moskvy okolo 1200 pu-dov zlata z tunajších baní.

Na území obsadenom bielogvardejcami i Japoncami vzniklo partizánske hnutie. Akýsi Dejbeľ, správca zlatej bane v hlbokej tajge, vydal do rúk bielych kozákov de-mobilizovaného vojaka Červenej gardy Draganina. Draganin zbehol, dlhší čas sa ukrýval v dedinke Džalinda pri Amure, potom sa spojil s inými komunis-tami a zorganizoval partizánsky oddiel, ktorý mal 1600 bojovníkov.

Počas jedného náhleho Draganinovho útoku podarilo sa mu zajať troch bielogvardejských vojakov, ktorí šli po brehu rieky od Albazinu smerom k Džalinde. V plec-niaku jedného zo zajatcov našli dvanásťkilové vrecko zlata, u druhého zasa ukradnutý fotografický aparát. Ním partizáni sfotografovali zajatcov a snímka sa za-chovala až do našich čias. Teraz ju vytlačili v novinách.

Vidieť na nej troch vojakov vo veľkých papachách na hlavách. Jeden z nich drží v ruke ťažké vrecko, ktoré is-te obsahuje zlato. Črty tváre tohto človeka sa mi videli veľmi známe.

... Spomenul som si na noc v horárni. Kamila už spí a ja ležím na staromódnom diváne sužovaný nespavos-ťou a svetlom petrolejky. Hľadím na stenu a na nej visí fotografia Dudu v mundúre cárskeho vojaka. Na foto-grafii je tvár s krátkym nosom...

Tá istá tvár hľadí teraz na mňa zo starej fotografie v novinách.

Je to možné? Duda? Až tu pri Amure? Zajatý Draganinovými ľuďmi? Chytený s vreckom zlata?

Vôbec som však nepochyboval. Bol to Duda. Celkom iste! Musel som prísť až do Skovorodina, musel som čítať

rajónové noviny, aby som našiel Dudove stopy! Tak teda Duda sa predsa dostal do Albazinu, hoci to

nepovedal Szulcovi. Určite ho vzali do ruského vojska v roku 1914. Kde

bojoval, na ktorých frontoch - nevedno. Možno sa mu počas revolúcie a všeobecného chaosu podarilo dostať na Ďaleký východ a tam, v Albazine pri Amure, za po-moci Belzakovho plánu našiel ukrytý zlatý piesok. Bolo toho však priveľa, aby to mohla odniesť jedna osoba. Preto Duda vzal do vojenského plecniaka iba 12 kíl zla-tej rudy a vydal sa na spiatočnú cestu, pričom stretol eš-te nejakých dvoch vojakov, oneskorencov. Túto trojicu neskôr chytil Draganinov oddiel.

V článku vedľa snímky Dudu a jeho dvoch kumpánov sa píše:

„Chytili troch vojakov oneskorencov, ktorých podozrie-vali, že sa chceli dostať k Bielej garde. U jedného z nich, Poliaka, našli v plecniaku až 12 kíl zlatého piesku. Tento

203 Poliak si zachránil život, keď prezradil, že vie o ukrytom poklade - 15 pudov čistého zlata. Draganinovi vojaci vzali zlato a poslali ho do Irkutska a Poliaka začlenili do svojho oddielu. Žiaľ, zakrátko sa mu podarilo ujsť. Buď sa pridal k bielym, alebo namieril do svojej vlasti, do Poľska."

Z toho vyplývalo, že Draganinovi ľudia za pomoci Dudu našli celý poklad a poslali ho do Irkutska. Duda sa vrátil do Poľska, ale bez zlata. Vedel, že v Albazine už nijaký poklad nie je.

Prečo teda Szulcovi stále hovoril o poklade a dokonca mu odovzdal plán, na ktorom smerovka ukazovala na miesto ukrytého bohatstva?

Nenachádzam odpoveď na túto otázku. Iba jedno bo-lo isté: v Albazine už nebol nijaký poklad vo forme zla-tého piesku a rudy. V podstate som si uľavene vydýchol. Veď som sem neprišiel nájsť poklad, ale rozlúštiť histo-rickú hádanku a takto splniť svoje túžby.

O pol tretej v noci, keď mi zaklopali na dvere izby, aby som sa chystal na ďalšiu cestu - ešte som nespal. Rýchlo som sa umyl, vypil som šálku horúceho čaju, obliekol som si cestovný odev, ktorý mi včera priniesli - plstené čižmy a kožušinovú ušianku.

O tretej som bol pripravený na cestu.

Š E S T N Á S T A K A P I T O L A

Pozd ĺž rieky Bo ľšoj Never • Pasca na lode • Príchod do Albazinu • Niceforova tvrdza • Malý cintorín

• Prečo Mandžuovia neúto čili na Czernichowského? • Čínska diplomacia • Trest a omilostenie • Dobrý cár

a zlí úradníci • Kto bol autorom listu? • Jezui ti • „Albazin čania" v Číne • Niceforove deti

Skovorodino a osadu Džalinda pri Amure spája ved-ľajšia železničná trať. V čase výstavby Transsibírskej ma-gistrály Moskva-Vladivostok touto traťou privážali ma-teriál na stavbu železnice, ktorý do Džalindy splavovali po Šilke aj Amure. V súčasnosti zo Skovorodina do Džalindy odchádza každý druhý deň vlak zložený z nie-koľkých vozňov a malej lokomotívy. Prekonanie sedem-desiatkilometrovej trate mu trvá celý deň, lebo súčasne s ním ide takzvaný vagón-lavka, čiže obchod na ko-lesách. V ňom nakupujú ľudia, ktorí bývajú pri trati. Niekedy sa k vlaku ešte pripája aj sanitárny vozeň so zubárom a lekárom.

Pretože vlak sa strašne pomaly vlečie - čakala nás krytá motorová drezina. Vyrazili sme niekoľko desiatok minút po tretej v noci. Železničná trať do Džalindy má iba jednu koľaj, museli sme ísť pred vlakom.

Bolo chladno, tridsať stupňov mrazu. Svietil veľký, jasný mesiac, cez škáry v dlážke dreziny prenikal mrazi-vý vzduch. Motor vrčal veľmi hlasito a prskal iskrami. Hnali sme sa v tme a okolo nás, hneď popri trati, na zľadovatenom povrchu rieky Boľšoj Never šmýkal sa ze-lenkavý svit mesiaca.

205 Kým vybudovali trať, prechádzali tadeto karavány

tiav naložených potravinami pre zlatokopov, ktorí kuta-li v baniach uprostred tajgy. Vracali sa s nákladom zla-tého piesku. Rieka Boľšoj Never sa volá vlastne Veľký Never. Ľudia neverili, že tu možno nájsť zlato. A zlato bolo dokonca veľmi blízko, okolo Džalindy a pri Želtuge.

Drezina búcha na spojoch koľají. Za oknami, ktoré sú pokryté ľadom, mihajú sa stromy a kroviny osvetle-né mesačným svitom. Niekedy sa zdá, že za oknami vi-dieť tiene hrbatých tiav, že v hučaní kolies počuť nejaké volania a výkriky. Boľšoj Never - Veľký Never. Pred šty-ridsiatimi rokmi tadeto šiel Duda z Kamionok. Možno sa viezol tade vo vyhriatom vozni vojenského ešalónu? Ustupujúce oddiely Červenej armády na Leninov rozkaz urobili, ako sa ironicky hovorilo „kapitálnu opravu" amurskej železničnej trate - strhli mosty, zničili koľaj-nice. Ako ináč sa v týchto podmienkach dalo cestovať! Úsek, ktorý sa dá dnes prekonať za dvadsaťštyri hodín, vyžadoval vtedy dva či tri týždne.

Vždy po niekoľkých hodinách sa vlak zastavil, a keď strojvodca dal jeden dlhý signál a tri krátke, každý ces-tujúci vzal do rúk sekeru alebo pílu a išiel do tajgy narú-bať dreva, aby sa voda v lokomotíve ohriala. Každých niekoľko hodín sa vlak zastavil pri moste - cestujúci vtedy vytvorili dlhú reťaz z násypu až k rieke a z rúk do rúk si podávali vedro s vodou.

... Niekoľko kilometrov na západ, neďaleko ústia Amazaru, vlieva sa do Amuru rieka Urka. To asi po nej sa kedysi plavil Chabarov a neskôr sa tou istou cestou dostal k Amuru Nicefor Czernichowski.

Z Kirenska plávali na člnoch dolu Lenou a tak ako Chabarov zahli na Olekmu a vydali sa proti prúdu. Začínala sa už zima, keď došli do Tungiru. Natrafili tu

na zimovisko, ktoré vybudoval Chabarov, a tak ako on si vyrobili na ďalšiu cestu sane a lyže. Potom už po-kračovali pešo po zamrznutom Tungire, pri päťdesiat-stupňovom mraze sa utáborili v Olekminskom Stanoviku, ktorého vrcholy dosahujú 1500 metrov nad úrovňou mora. Tak sa dostali k prameňom rieky Urky. Na istom úseku cesty sa dostali do pasce Tunguzov, kto-rí sa obávali hrozby smrti, akú prinášajú so sebou bieli cestovatelia zo severu. V boji s Tunguzmi zahynulo pät-násť ľudí z Czernichowského družiny.

Na jar 1666 sa člny Czernichowského družiny hojda-li na vlnách Amuru. Ale nebol to už ten Amur, na kto-rý sa pozeral Chabarov. Daurovia sa presťahovali na pravý breh, po starých pevnostiach zostali iba neveľké vyvýšeniny zarastajúce trávou a krovinami. Kraj na ľa-vom brehu strašil prázdnotou a lebkami zabitých ľudí.

Azda Czernichowski už predtým videl čierne vody Amuru a pozeral na jeho vysoké brehy?

Istota a neomylnosť, s akou viedol svoju družinu, je zarážajúca. Prvú časť cesty azda poznal pri stíhaní sed-liakov, ktorí utekali k Amuru, alebo sa zúčastnil na pr-vej Chabarovovej výprave?

... Pri Amure vtedy bola jar. Stovky riek a potokov spá-jalo svoje toky s vodou veľkej rieky. Mraky vtáctva vzlie-tali z ostrovov a rozliatych brehov. Z tajgy hlbokej ako priepasť vytŕčal hlavu rohatý los, severský jeleň, snežný baran s veľkými hrubými parohmi. V rieke sa prevaľo-vali veľké ryby. Jar pri Amure je naozaj pekná. Lenže ako si ju mám predstaviť, keď som ju nikdy nevidel? A teraz prichádzam sem na začiatku zimy, drezina sa hýbe, prskajúc iskry, a ja dýcham na zamrznuté okná, aby som po pravej ruke videl sklený povrch rieky a po ľavej - strmé skalnaté pohorie.

V Džalinde je noc. Pred malou stanicou na mňa čaká

207 príjemne vyhriate vojenské auto. Vezie nás do hraničnej strážnice, hliadka pri vchode sa vystrie do pozoru, keď nás vidí. Usadili sme sa v kancelárii ovešanej mapami. Od veľkej pece sála teplo - cítim ospalosť a únavu. Prichádza k nám dôstojník, má hodnosť majora, vtip-kuje s nami a ponúka nám čaj. Moji hostitelia nahlas uvažujú, ako ma dostať do Albazinu.

Nádherný Albazin Czernichowského je teraz malou osadou s názvom Albazino, ktorá leží 18 kilometrov od Džalindy po prúde Amuru. Cestu do Albazinu pretínajú dva toky. Boli rozliate a zamrzli iba tenkou vrstvou. Ako sa cez ne dostať autom? Mohlo by sa skúsiť vojenským motorovým člnom. Ale po Amure už pár dní plávali ľa-dovce. Obrovské kryhy by rozmliaždili čln ako škrupinu orecha. Tak čo na koňoch?

Vyšli sme z Džalindy vojenským „gazíkom" za šera. Svitanie nás stihlo už v tajge, keď sme sa šinuli po úzkej cestičke vedúcej niekoľko metrov od strmého brehu. Rieka sa zdala ako gigantický had, ktorý sa plazí s hlasi-tým čľapotom bielych hrebeňov vĺn. Kryhy sa zrážali, otáčali sa a s treskotom plávali nesené prúdom. Na dru-hom brehu svitanie obielilo lesy Mandžuska, reťaz vy-sokých vrchov, ktoré tvorili čelo mohutného masívu Veľký Chingan. Na ľavom brehu rástli brezy s fľakatými kmeňmi a chudučkými vetvami, ktorým mráz pridal si-vé fúzy. Poskakujúc na výmoľoch, hojdali sme sa medzi kmeňmi briez. Cesta sa kľukatila, tu sa blížila k rieke, tu zasa od nej vzďaľovala.

Vyšlo slnko. Veľké, červené. Les sa sfarbil jemnou zla-tistou farbou ako pohár mlieka, do ktorého prilejete sil-ný čaj. Vyšli sme na nízky kopec, potom schádzali hlbo-kým úvozom. Zastali sme. V kroví bublala voda. Vytekala akoby úzkou škárou z hlbín zeme a rozlievala sa po zľadovatenom jazierku. Cesta sa končila v jazier-

ku a opäť sa začínala na jeho protiľahlom brehu - to bol brod cez potok. Vodič aj dôstojník vyskočili z auta a dlh-ší čas meditovali, načúvajúc bublaniu vody. Napokon sa rozhodli. Vošli sme do vody autom. Motor zavýjal, vrčal, vypúšťal kúdoly čierneho dymu. Kolesá sa pre-táčali a len sotva napredovali. Do auta vtekal ľadový prúd. Zrazu sa auto trhlo - vyšli sme na breh, ale pri-tom sme prišli o sklo na pravom reflektore.

Pár desiatok minút jazdy po výmoľoch a znova rieka. Do polovičky ju pokrýval ľad, v druhej polovici bystro tiekla voda. Ľad sa pod nami zlomil už po prvom metri. Začali sme sa ponárať do ľadovej kaše - hlbšie a hlbšie. Vodič zapol obidva náhony auta, raz cúval, potom zno-va šiel vpred. Auto sa mykalo ako zviera, ktoré zapadlo do bahna. Potom motor zhasol.

Bezradne sme sedeli uprostred prúdu, ktorý veselo bublal a pretekal cez naše auto. Nohy sme držali vyso-ko, aby nám nepremokli, a motor chladol, odpočíval, pripravoval sa na ďalší boj.

Centimeter za centimetrom sme sa dostali cez jazier-ko. Už len štyri metre od brehu. Už len tri metre. Ešte dva!... A auto zapadlo a ponorilo sa. Špinavá ľadová kaša bola na úrovni okien, voda prenikala do auta všet-kými škárami! Motor zhasol, Guľov mykal dverami au-ta, ktoré zablokoval ľad. Dočerta, azda sa utopíme v po-toku kilometer od Albazinu?

Guľov konečne odstrčil dvere. Do auta vrazila voda. Boli sme celkom premočení, ako potkany sme sa vy-driapali na strechu, odtiaľ veľký skok a stojíme na suchej zemi. Spolu s nami skočil vodič aj dôstojník. A auto trčí meter od brehu ponorené vo vode až po ok-ná... Do Albazinu sme sa dostali poklusom, premočení do pása sme sa báli, že prechladneme. Veď bol dvadsať-päťstupňový mráz.

209 Na vojenskej strážnici pri teplej piecke sme zo seba

zhodili odev a začali ho sušiť. Medzitým traktor z alba-zinskej strojno-traktorovej stanice vytiahol naše auto z ľadového kúpeľa.

Nie, nie takto som chcel prísť do Albazinu. Prečo keď sa človeku splní sen, vždy vznikne nejaký zádrh?

Dostal som sa do Albazinu! V slnečný, mrazivý deň som kráčal po uličke malej osady, pozorne som pre-kračoval skamenené koľaje vyryté v žltej hline, usilovne som načúval tlkot vlastného srdca. Očakával som, že zo mňa spadne to čudné čaro, ktoré ma zasiahlo vtedy, keď som z dlážky zdvihol ten osudný list z knihy. Odvtedy minulo pol roka, ktoré som prežil v úsilí do-stať sa až sem. Teraz som dosiahol cieľ, uspokojil som zvedavosť. Nastal už čas zobudiť sa zo sna?

Vo vysokých plstených čižmách som kráčal ako slon. Vdychoval som ostrý, mrazivý vzduch. Zvedavo som hľadel na drevené domčeky z hrubých hrád, na ornamenty vytesané v dreve, aké nenájdete nikde in-de. Šiel som po dedinke, ktorá vôbec nepripomína naše. Tie domy z hrubých kmeňov, nízke ploty a v nich vysoké brány so strmými strieškami. Široká ulička ve-die kamsi do polí, ktoré na obzore ohraničuje pásmo sivej tajgy. A bokom, za riekou - vysoké „sopky" s miernymi úbočiami.

Hneď na brehu rieky je malý vŕšok. Akoby kopec vy-mytý dažďami. Zem má hnedý odtieň vypálenej hliny. Niekoľko hlbokých dier a hneď príkry breh niekoľko desiatok metrov, hotová priepasť.

- To sú stopy dávnych valov, - vysvetľuje mi predseda albazinského kolchozu.

O pár metrov ďalej znova zvyšky pevnosti. Pred prvou svetovou vojnou plával po Amure jeden z členov cárskej rodiny. Na mieste, kde boli múry albazinskej pevnosti,

ktorú vystaval Czernichowski, prikázali vybudovať ka-mennú stenu. Plánovali dokonca aj výstavbu pomníka, ktorý by sa týčil nad riekou a pripomínal ľuďom získa-nie Amuru pre Rusko. Zostala len nezmyselná kamen-ná plošina na veľkej ploche zeme. V súčasnosti sa tu hrajú futbalové zápasy a kamenná stena slúži ako lóža pre fanúšikov.

Pozerám na rieku, na nízky čínsky breh, kde stojí nie-koľko drevených domčekov a dohora stúpajú pásy si-vého dymu. Na Amure stále hrkocú kryhy, biele kusy ľadu na modrastej hladine vyzerajú ako oblaky na čis-tej oblohe. Spoza ďalekého ohybu rieky, spoza zelenka-vých lesnatých kopcov - vynorili sa na jar člny Czernichowského družiny. Uvideli strmý breh a na ňom zvyšky zničených valov a budov. Pochopili hneď, že sú to zvyšky Chabarovovej albazinskej pevnosti? Miesto bolo vhodné na obranu, týčilo sa nad riekou a okolím. Stadeto dobre vidieť mandžuský breh i tajgu po ľavej strane rieky. Z vysokých drevených bášt mohli včas spozorovať blížiaceho sa nepriateľa.

Tu pri pieskovom brehu uviazali člny. Vyzbrojení že-leznými topormi vyliezli na strmý breh. Miesto bolo pusté a neobývané. Na zvyšku hlinených valov klíčila mladá tráva, napoly zuhoľnatené trámy sa váľali po ze-mi. Všade bolo vidieť ničiacu ruku mandžuských voja-kov. Akoby chceli, aby stopy Rusov nepretrvali dlhšie než ich prítomnosť, aby po nich nezostal kameň na kameni. Medzi zuhoľnatenými kmeňmi našli Czer-nichovského ľudia biele, na slnku vysušené ľudské kos-ti. Mandžuovia zanechali nepochované telá kozákov na postrach tým, ktorí by sa ešte niekedy osmelili prísť do týchto končín.

Lenže nasledujúcu jar už stáli na albazinskom brehu vysoké veže novej pevnosti. V slnku sa pekne beleli ste-

211 ny z čerstvého dreva, už zďaleka viditeľné, ktoré chráni-li ľudí ukrytých v pevnosti. Historici zaznamenali:

Albazinská pevnosť bola štvoruholníková, drevená, s tro-mi baštami. Jedna z nich stála smerom k horám a tajge, dve zasa k Amuru. V hlavnej veži bola brána a nad ňou urobili kanceláriu, navrchu sa nachádzala strážnica, v ktorej deň i noc strážili pevnosť. V dvoch ďalších vežiach boli obývacie izby a nad nimi obranné priestory. Vnútri bola iba sýpka, kasárne boli už mimo múrov pevnosti. Budova kasárne bo-la ohradená veľkou palisádou z drevených stĺpov.

O desať rokov neskôr, na konci vlády Czerni-chowského, Albazin bol obkľúčený hlbokou a dve siahy širokou priekopou, ako aj šiestimi radmi hustého ži-vého plota. Dubiecki píše:

Po prvých niekoľkých rokoch (...) Jaksa, ovládajúca šíre poriečie, mala všetky podmienky na bezpečnú existenciu. (...) Práca osadníkov rýchlo zmenila daurské lány, ležiace kedysi úhorom, na polia, kde sa na značných priestran-stvách vlnili klasy obilia, v dedinách zasa záhrady dávali rôznu zeleninu...

... Zakladateľ Jaksy, dnes známej pod menom „Albazin", mal neohraničenú moc nad ľavým pobrežím Amuru (...). Bol síce voleným, ale zároveň neobmedzeným vládcom. Osadníci, ktorí sa rôznymi cestami a v rôznom čase uchý-lili pod ochranu drevenej pevnosti jeho tvrdze, a s nimi aj všetky skupiny krajanov poddané družine Czer-nichowského mu podliehali bez výhrad. Vyberal dane, bol pánom života i smrti, mal sudcovskú právomoc, tvoril ozbrojené skupiny a posielal ich do pralesov na severe či na východe, aby si podmanili domorodcov a vybrali od nich poplatky vo forme kožušín viac či menej cenných.

Czernichowski postupoval ináč než jeho predchod-covia, lebo sledoval iné ciele. Pojarkov aj Chabarov mu-seli konať rýchlo, ak chceli ovládnuť kraj a vyžmýkať z neho čo najviac. Nie vždy teda brali do úvahy nálady domorodého obyvateľstva. V prípade omylu mali otvo-renú cestu k rieke Lene.

Ináč to bolo s Czernichowským - návrat mal uzavre-tý. Prišiel k Amuru s myšlienkou usídliť sa tu navždy, je-ho plány rátali s celými rokmi, mohol konať dôkladnej-šie, bez náhlenia, spravodlivo. Chabarov roznietil pri Amure vojnový požiar, v ktorom zhoreli aj výsledky jeho činnosti. Pobyt Czernichowského priniesol rozkvet amurskému kraju, pod jeho vládu sa uchýlili zbehnutí sedliaci, vznikali dediny, viesky, osady.

Preto má Czernichowski veľký význam v dejinách do-bývania amurského kraja Ruskom. Tento fakt neza-mlčujú ani ruskí bádatelia sibírskych pomerov.

Znova pozerám do plánov albazinskej pevnosti, ktoré nosím stále vo vrecku, aj na plánik, ktorý starý Duda nechal Szulcovi. Akoby vyzerali rovnako - na každom vidieť obdĺžnik znázorňujúci múry pevnosti a hneď vedľa dve priečne čiary, ktoré označujú rieku Amur. Ale na Dudovom plániku je malý štvorček znázorňujúci čosi ako kostolík alebo kaplnku označenú krížikom. Lenže v Albazine, ako to vyplýva zo starých dokumentov, nebol kostol ani kaplnka. Mních Hermogenes, ktorý sem ušiel s Czernichowským, vybudoval s jeho pomocou dedinu Pokrovská sloboda, a hneď vedľa nej, na Brú-senom kameni, kláštor zasvätený Spasiteľovi.

Maximov píše:

Druhovia Czernichowského postavili Pokrovskú slobodu a venovali sa roľníctvu. Ruský život pri Amure prekvital natoľko, že Hermogenes založil neďaleko pevnosti na

213 Brúsenom kameni kláštor zasvätený Spasiteľovi. Pribudlo roľníkov, Pokrovská sloboda sa stala dôležitým strediskom. Czernichovského dielo zarodilo výborné ovocie, kraj pri Amure sa stal ruským ohniskom.

Marián Dubiecki upozorňuje na čudný fakt v deji-nách Albazinu. Mandžuovia, ktorí v čase Chabarovovej výpravy tak rýchlo zmobilizovali svoje sily, aby ho vy-hnali od Amuru, za desať rokov vlády Czernichowského ani raz sa neobjavili pod múrmi albazinskej pevnosti, ani raz nerušili v práci ruských osadníkov.

Dubiecki poznamenáva:

V Czernichowskom čínska vrchnosť videla človeka nesi-bírskej národnosti, jeho meno nespájali s húfom banditov, ktorí sa túlali na vlnách Amuru. Azda si ho ctili, keď po-sádke pevnosti Jaksa písali po poľsky.

V tých slovách je iste veľa pravdy. Je ťažké vyhnúť sa katastrofám. Lebo sotva sa v Albazine ujal vlády cársky vojvodca Alexej Tolbuzin, nad Albazinom zavisla hrozba mandžuského meča.

Lenže vec nie je taká jednoduchá. Staré dokumenty hovoria, že bezprostrednou príčinou vojenských akcií zo strany Číny bolo netaktické konanie Czernichowského, ktorý na čele tristo kozákov prenikol hlboko do územia Mandžuska k rieke Chan a poskytol pomoc tunguzské-mu kniežaťu Gantimurovi Ulanovi a umožnil mu pre-sídliť sa na ruský, ľavý breh Amuru. Číňania žiadali vy-danie Gantimura, ale cárski správcovia Albazinu to odmietli. A práve toto bolo príčinou rozpútania vojny. Čomu teda pripísať to desaťročie pokoja, keď v

Albazine vládol Czernichowski? Rozhodovala o tom jeho národnosť?

Alebo sa to všetko vyvíjalo ináč? Čínski diplomati sa asi rýchlo dozvedeli, že družina, ktorá prišla k pustým brehom Amuru, je skupina utečencov spod cárskej vlá-dy, a že jej od vlády hrozia prísne postihy. Číňania radi pracovali pomaly a opatrne, aby sa jasne vykryštalizo-vala situácia. A tak pokojne a zďaleka pozorovali, ako si počínajú noví osadníci, ako stavajú pevnosť, rozorávajú ladom ležiace polia, ako pustatinu menia na kraj plný života. Rátali s tým, že skôr či neskôr tento kraj bude ohrozovať moskovská moc a osadníci požiadajú Čínu, aby ich bránila a starala sa o nich. Kým Czernichowski lavíroval a nehlásil sa k žiadnej strane, dovtedy bol bez-pečný. Ale keď bolo jasné, že Albazin sa vzdal cárovi, keď tam prišiel cársky vojvodca, až vtedy začali v Číne uvažovať o vojenských krokoch. A bezprostredný dôvod sa rýchlo našiel. Bola ním záležitosť Gantimura.

Azda možno Číňanov odsudzovať pre takú subtílnu diplomaciu? Či nebolo vrcholom diplomacie, že do Albazinu poslali ultimátum napísané v troch jazykoch, medzi nimi aj po poľsky? Rátali s rozkolom v posádke pevnosti, lebo okrem Czernichowského tam možno boli aj iní Poliaci.

Žiaľ, nepoznám obsah toho ultimáta. Nepoznáme ani jeho autora. V tejto záležitosti jestvujú iba dohady.

Prechádzam sa po Albazine. Tam aj späť - od okraja tajgy až po breh rieky a pozdĺž rieky až na koniec dedi-ny. Tá nie je veľká: 300 domov, 1100 obyvateľov, kol-choz, strojno-traktorová stanica.

Na každom kroku objavujem čosi nové, čo uniká očiam obyvateľov, ale pre mňa je to dôležité - predsta-vuje to minulosť. Hneď za osadou sú dve hlboké prie-kopy. Na pohľad sú to obyčajné priehlbiny, z ktorých vybrali hlinu alebo zem. Priekopy obiehajú dedinu, raz sa strácajú uprostred zoraných polí, medzi plotmi

215 záhrad, potom sa znova objavujú v celej svojej symetric-kej dokonalosti. Po chvíli som si domyslel: áno, to sú zvyšky priekopy so šiestimi živými plotmi. Bola ohradou celej osady, ktorú založil Czernichowski.

Na okraji dediny bol malý brezový háj. V tráve ležalo torzo nejakého náhrobného kameňa - zabudnutý malý cintorín. Najstarší ľudia v Albazine sa nepamätajú, ke-dy tu pochovávali mŕtvych. Azda pod hrubým kožu-chom trávy a zoschnutého lístia odpočívajú kosti Nicefora a jeho druhov?

Na cintoríne je skupina kríkov. Za kríkmi je zopár chlapcov. Počujem, ako jeden z nich vykladá:

- Len chodí a chodí. Stále chodí. Čo tu hľadá? Hovorili o mne. Iste sa im zdám čudácky. Ale naozaj,

čo tu hľadám? Malý chlapec pribehol ku mne a podáva mi železnú

guľu, veľkú ako dve päste. - Našiel som ju v priekope. Tu sa často nájdu podobné.

Teda predsa vedia, čo hľadám v Albazine. Minulosť. Takými guľami sa strieľalo za čias Czernichowského.

Znova vychádzam na vysoký breh Amuru. Idem oko-lo kamennej steny, pozerám na rieku, na kryhy, ktoré sa otáčajú v modrej vode.

Na krátku chvíľu zabúdam na Czernichowského, v myšlienkach sa prenášam do čias o dvesto rokov ne-skôr. Hľadím na zem pod nohami a predstavujem si, že uvidím miesto, z ktorého Duda získal vrecko so zlatým pieskom.

... Priplávali v malom člne. Boli traja: Belzak, ktorý bol prezidentom v Želtuginskej republike, Szulc i Boulain - vyberaná trojica dobrodruhov.

Keď čínski vojaci vošli na územie Želtuginskej repub-liky, podarilo sa tým trom dostať sa až na breh Amuru. Úskokom ukradli strážam čln, hodili doň zachránený

majetok a rozhodli sa ujsť po prúde rieky. Ako sa plavi-li, spozorovali ich vojaci a začali ich prenasledovať. Číňania strieľali, ťažko zranili Szulca, Boulain bol rane-ný ľahšie. Keď doplávali do Albazinu, rozhodli sa ďalej putovať peši a vybrali sa smerom na sever. Azda sa chceli dostať do Čity alebo do Irkutska, kde sa dalo so zis-kom predať zlatý piesok a začať dobrý život.

Každý z nich si niesol vrecko so zlatom. Szulc nemal silu na ďaleké putovanie, nechali ho teda tam a jeho vrecko zlata zakopali v Albazine, kdesi na brehu rieky. Boulain so svojím domácim pánom Polowieckým már-ne kopali pri rieke a hľadali zlatý poklad. Zlato Boulain nenašiel, ale pred ním sa vynoril Karol Szulc, živý, vy-trhnutý z rúk smrti.

A neskôr? Neskôr zomrel Belzak, bohatý občan, majiteľ pek-

ného kaštieľa v Poľsku. A ešte neskôr dorazil do Albazinu mladý vojak Duda. Vykopal časť zlata, ale osud mu nedožičil tešiť sa z pokladu. Na ceste do Džalindy, možno práve pri potoku, kde som sa okúpal vo vode - olúpili ho o bohatstvo iní ozbrojenci.

Albazin - malý kus zeme. Koľko dramatických osu-dov je s ním spojených, aké množstvo udalostí a ľudí zrástlo s dejinami toho kúska zeme.

... Knieža Albaza, zosadený z trónu, vyhnaný zo svojej pevnosti. Chabarov budoval pevnosť, pomýšľal na zís-kanie väčšieho územia, než mal nejeden kráľ v Európe. Czernichowski, vrah Obuchova, utekal pred trestom. Aj tie neskoršie nepatrné postavy, ktorých drámy a jestvo-vanie nezachytila história: Szulc, ktorého nechali na skalách, Boulain - smoliar pri hľadaní pokladu, Duda -nešťastný nálezca zvečnený na starej fotografii.

To sú tí, ktorých osudy poznám. Ale koľko tu bolo iných? Hoci tí slávni obrancovia albazinskej pevnosti,

217 ktorí dlho odolávali presile mandžuského vojska? A tra-gickí hľadači zlata, ktorí pri Džalinde hľadali poklad ukrytý v bahne a v piesku potokov? A tí, ktorých zavraž-dili stotiny bielych kozákov pod vedením Semionova?

A to všetko na tom malom kúštičku zeme pri brehu rieky.

Večer sa na mňa prišli pozrieť starčekovia z Albazinu - bradatí, zožltnutí, uvravení. Nikolaj Šemelin, Vasilij Pticyn, Nikolaj Kuchcin. Rozprávali mi, že za ich mla-dosti na pahorku, kde stála Czernichowského pevnosť, nachádzali pätnásťfuntové gule a tá priekopa, ktorá obieha dedinu - podľa ich mienky - je pozostatkom va-lu, ktorý vybudovali Číňania počas dlhotrvajúceho ob-liehania albazinskej pevnosti.

Starčekovia sa dlho do noci hádali, či v Albazine nieke-dy stál kostol. V tomto ohľade pamäť starčekov zavádza -Sibírčania nikdy neboli veľkými vyznávačmi náboženstva.

Večerali sme u predsedkyne dedinského sovietu Alexandry Malachovej. Jedli sme - prirodzene - chutné a mastné sibírske „peľmene".

Potom som vyšiel sám na prechádzku. Je pekná mra-zivá noc. Hviezdnaté nebo má červenofialový nádych -ostatné stopy slnka skrytého za ďalekými „sopkami". Idem k rieke, ktorej čľapot a hučanie počuť už z diaľky. Na čínskom brehu bliká osamotené svetielko - panuje ticho, iba kdesi na okraji osady sem-tam zašteká pes.

„Som v Albazine. Naozaj som v Albazine. Dostal som sa do Albazinu," opakujem si ustavične. Ale nepociťu-jem ani veľkú radosť, ani veľké sklamanie.

Pod rúškom noci, neviditeľný aj pre strážnika, ktorý vedľa mňa na vysokej drevenej veži pozoruje okolie, sto-jím na vyvýšenine starej pevnosti a ešte raz sa usilujem

pochopiť, čo Czernichowského priviedlo k tomu, že sa zriekol moci nad Amurom. Dubiecki sa domnieval, že to bolo na podnet nejakých ponurých a pre historikov neviditeľných intríg agentov, ktorých vysielali do Albazinu z Nerčinska, vtedajšieho hlavného strediska cárskej moci na juhu Sibíri.

Ale predsa v roku 1672 Czernichowski a jeho najbližší druhovia spontánne vyslali k cárovi posolstvo s prosbou o milosť a darovali cárovi kraj, ktorý dobyli a skultivo-vali, a cár Alexej Michajlovič, nástupca Michaila Romanova, prejavil svoju cársku a akoby otcovskú prís-nosť a dobrotu.

15. marca 1672 odsúdil Nicefora Czernichowského aj jeho najbližších druhov na trest smrti a ďalších šty-ridsaťšesť účastníkov útoku na Obuchova na trest ťaž-kého bičovania. O dva dni neskôr, podľa cárskeho zvy-ku, ich omilostil a odpustil im vinu. Albazinským kozákom venoval 2000 rubľov odmeny a Czerni-chowského oficiálne menoval za vojvodcu v Albazine a priamurskom kraji. Teda Poliak Czernichowski bol pr-vým vojvodcom týchto vzdialených území pri Čiernej rieke.

Prečo teda zakrátko zaujal jeho miesto Semion Vešňakov a ešte neskôr Alexej Tolbuzin? Možno cárska vrchnosť v Nerčinsku Czernichowskému nedôverovala alebo azda Nicefor už nebol schopný vládnuť nad ta-kým rozľahlým krajom. Treba totiž brať do úvahy čas. Czernichowskému už vtedy ťahalo na sedemdesiat a ťažké obdobie prvých rokov života pri Amure mohlo podlomiť jeho zdravie.

Od roku 1675 sa jeho meno vytráca zo starých doku-mentov, ale Nicefor hádam žil v Albazine ešte dosť dl-ho, ak v roku 1684 poslali Číňania do Albazinu ultimá-tum v poľskom jazyku, lebo si ho chceli nakloniť.

219 List písaný po poľsky. Jeho autorov by bolo treba hľa-

dať medzi misionármi, najmä poľskými jezuitmi, ktorí vtedy účinkovali v Číne. Medzi nimi bol aj slávny Michal Boyma z Ľvova, ktorého si tam veľmi ctili.

Ak prijmeme tézu, že autorom poľského listu bol poľský jezuita, ktorý žil na čínskom dvore, príčiny dlho-ročného prímeria, ktoré Czernichowski zažíval v Alba-zine, ukážu sa v novom svetle.

Zavčas rána sme vyrazili do Džalindy. V noci potoky celkom zamrzli, a tak sme sa zaobišli bez dobrodruž-ných príhod.

Motorová drezina ma zaviezla späť do Skovorodina. Odchod do Moskvy mal byť nasledujúce ráno. Mal som voľný večer a ešte raz som sa zahĺbil do dejín albazinskej pevnosti.

... Čínske ultimátum obyvateľom Albazinu nepri-nieslo Číňanom očakávané výsledky, to je jasné. Pevnosť sa pripravovala na obranu. V júni 1685 po dl-hodobom obliehaní desaťtisícovou čínskou armádou sa obrancovia Albazinu museli vzdať. Či sa Czernichowski dočkal tejto porážky, nevieme, pravdepodobne však už nežil.

V nasledujúcom roku vojvodca Alexej Tolbuzin znova obsadil Albazin a opäť sa začalo obliehanie. Lenže v tom čase sa v Nerčinsku začali rokovania medzi Ruskom a Čínou. Podľa takzvaného nerčinského traktátu, uza-vretého až v roku 1689, Číňania obsadili Albazin. Veľmi sa o tento kraj nestarali, dokonca tu ani neustanovili stálu administratívu. A v polovici XIX. storočia ľavo-brežný kraj pri Amure - a s ním aj spálenisko Albazinu - pripadli Rusku. V roku 1858 na ruinách starej pev-nosti vznikla dedina s názvom Albazino.

Ešte jeden zaujímavý detail. Po dobytí Albazinu Číňania zajali časť jeho obrancov a zaviezli ich do Pekingu. Tam sa albazinskí kozáci poženili s Číňankami a dočkali sa početného potomstva, ktoré vzhľadom na svoj pôvod si zachovalo pravoslávne vierovyznanie aj názov „Albazinčania". Pod zámienkou starostlivosti o nich ruská vláda vyslala do Pekingu pravoslávnu misiu, kto-rá dlhý čas bola dokonalým informátorom o vnútornej situácii v Nebeskej ríši. V škole v Albazine som videl veľ-mi starú fotografiu, ktorá pochádza ešte asi z čias čín-skeho povstania boxerov. Na tej snímke sú čínski „Albazinčania" - po matkách Číňankách zdedili orien-tálne črty, ale na prsiach majú pravoslávne kríže.

... A začala ma prenasledovať otázka: Nie je niekto z tých ľudí na fotografii potomkom Nicefora?

Nie. Po návrate do Moskvy som našiel odpis listu z roku 1680, v ktorom sa oznamuje, že Czerni-chowského deti so svojimi rodinami sa usídlili v Jeni-sejsku, v okolí Krasnojarska a Tomska. Czernichow-ského synovia dostali povolávací rozkaz, aby tam slúžili v armáde. Nezúčastnili sa teda obrany Albazinu.

Ráno ma Kolevatov i Guľov odprevadili k moskovské-mu vlaku. Srdečne ma pobozkali a zaželali mi šťastnú cestu. Trom mojim spolucestujúcim, ešte spiacim, na-hlas zavolali:

- Starajte sa počas cesty o nášho mladého priateľa z Poľska!

221

SE D E M N Á S T A K A P I T O L A

Moji spolucestujúci • V pazúroch hazardu • „Morský cap" • Príbeh dekabristov • Kniežatá a ich manželky

• Vyvraciam falošnú legendu o Beňovskom • Bajkal • Čeremchovo • Anton začína pátranie • Kto zavraždil

Belzaka? • K akému pokladu vedie plánik? • Obvinenie Dudu • Hráme sa na grafológov • Dvojnásobná vražda

• Anton je geniálny • Objavujeme skrýšu s pokladom

Moji budúci ochrancovia zívajúc zliezli zo svojich lôžok, išli sa umyť a neskôr „na moju počesť" rozhodli sa oholiť. Jeden z nich, Anton Antonovič - päťdesiatroč-ný plešatý muž s veľkým nosom a okuliarmi - vlastnil elektrický holiaci strojček.

Keď strojček zapli do zásuvky, zistilo sa, že prúd vo vlaku má nízke napätie.

- Netrápte sa, Anton Antonovič, - utešovali ho maji-telia obyčajných holiacich strojčekov. - Zmierte sa so sta-rou technikou. Požičiame vám naše strojčeky aj štetky.

Všetci traja boli veľmi milí a mali zmysel pre humor. Jednostaj si zo seba uťahovali, žartovali. Vyzerali na poctivých starších pánov - úradníkov, učiteľov alebo azda pracovníkov obchodu.

Vyholení a oblečení sa mi zjavili ako dvaja plukovníci a kapitán tretieho stupňa. Anton Antonovič bol plukov-níkom pechoty (pokiaľ som dobre pochopil výložky na jeho uniforme). Michail Sergejevič - plukovník letectva, a Ivan Stepanovič pracoval v administratíve vojenského prístavu vo Vladivostoku. Zoznámili sa iba v kupé vozňa, ale za dvadsaťštyri hodín cesty stihli sa navzájom obľúbiť.

Stanica Amazar

Všetci štyria sme sa šli naraňajkovať do jedálneho vozňa. Objednali sme obrovský tanier obložených chlebíčkov s údenou amurskou rybou a vypili sme po dva poháriky vodky.

- Anton Antonovič, - zahrmel námorný dôstojník Ivan Stepanovič, - od tejto chvíle prijímame kolektívne rozhodnutie, že sa nemôžete túlať po iných kupé a de-moralizovať cestujúcich kartovou hrou preferans. Je to predsa hazard!

- Áno, je to hazard, - pritakával Michail Sergejevič. - Pretože už máme štvrtého partnera a napriek pani-

kárskym predpovediam nie je to žena... - Je to isté? - fľochol na mňa okom Anton

Antonovič. -... odteraz hráme domino. „Morského capa."

Naozajstného „morského capa". Pred nami je šesť dl-hých dní. Kúpime hlávku surovej kapusty a kto prehrá najviac ráz, bude ju musieť zjesť. Surovú.

Ksenovskaja

Zatvorili sme sa v kupé a hráme „morského capa". Ja i môj partner, Anton Antonovič, prehrávame pre moje chyby. Ešte stále poriadne neovládam pravidlá hry.

- Ach, budeme jesť kapustu, - vzdychá Anton. Za oknami ubieha sibírska krajina, po ľavej strane

strmé svahy Amazarského hrebeňa, po pravej - rieka Amazar, prítok Amuru. Sľúbil som si, že budem sledo-vať obrazy za oknom vozňa, a teraz s najväčšou pozor-nosťou staviam kocky domina. Zjesť surovú hlávku ka-pusty nie je nič príjemné.

Ideme rýchlikom, ktorý stojí iba na väčších stani-

223 ciach. Vtedy vybiehame z vozňa a dýchame čerstvý vzduch. Potom znova hráme, fajčíme, hádame sa.

- Anton Antonovič podvádza! - kričí Míša. - To nie je pravda! - bránim ho. Obedujeme: beef stroganov a nejakú polievku. Objed-

návame do kupé niekoľko fliaš piva. A hráme. Náruživo.

Černiševsk Zabajkaľskij

Hráme. Hráme. Hráme. Vyhrávam. Za oknom vozňa sa dvíhajú čoraz vyššie hory. Vošli sme

medzi vrchy. Niekedy vlak robí veľké zákruty, hľadajúc údolia, inokedy - ako vraví Míša - vidíme „vlastný chvost". Keď sa stmieva, prerušíme hru. Anton Antonovič nám drží prísnu kázeň o zhubných následkoch domina. Starostlivo vetráme kupé a klameme si, že spolu s pachom piva a cigaretového dymu vyvetrajú sa aj výpary hazardu.

Keď sa po večeri vraciame z jedálneho vozňa, Anton Antonovič sa počas dlhej a namáhavej cesty cez chodby vozňov stratí. Neobjaví sa ani za hodinu, dve, tri. Je už noc. Ukladáme sa spať a Antona Antonoviča ako niet, tak niet. Napokon náš letec Míša sa vyberie na prie-skum a vracia sa so správou, že Anton v susednom voz-ni hrá preferans. Veľmi nás to pobúri. Keď sa o jede-nástej v noci Anton Antonovič potichučky zakráda do kupé, schovávame hlavy pod deky.

- Ech, vy morskí capi, - hundre Anton a vyzlieka sa. Potom sa natiahne k môjmu lôžku, odkryje deku a vidí moju usmiatu tvár.

- Úbohý Poliak, - vzdychá. - Myslel si si, že pocestu-ješ s pokojnými ľuďmi. A zapadol si do hráčskeho brlo-hu. Čo bude s tebou?

Sadám si na lôžku, a keďže obaja máme horné mies-ta, potichu sa rozprávame.

Sitka

Je tmavá noc a nevidím rieku, ktorá tvorí začiatok Amuru. Rozprávam Antonovi o príčinách svojej cesty. O Czernichowskom, Belzakovi, Dudovi, Szulcovi. Anton Antonovič prejavuje vážny záujem o vraždu pána Belzaka. Rozprávam teda všetko, čo o tom viem, siaham do kufra a ukazujem mu všetky dokumenty, ktoré sa to-ho týkajú - Boulainov list, plánik pokladu, z novín vy-strihnutú fotografiu Dudu s vreckom zlata.

- Veru, to je zaujímavý príbeh, - prisviedča Anton Antonovič. - Kedysi som lúštil podobné záhady. Počas vojny som pracoval v kontrarozviedke, - dodáva šeptom.

Rýchlo zaspávam, uspáva ma buchot kolies. Budíme sa na stanici.

Čita

Dookola sú vysoké hory. Vlak ide pomalšie než zvy-čajne, akoby mu pribudla záťaž. Stúpame do Jabloňo-vého chrbta.

Zobudili sme sa rezkí a hladní. Holíme sa, umývame, pijeme horúci čaj. Míša s Ivanom ironicky hľadia na hor-né lôžko, kde v lenivom strnutí leží Anton Antonovič.

- Uhádnite, moji milí, čo ten tam hore robí? - spytu je sa Ivan.

Hádame: - Rozmýšľa. - Prežíva svoju zradu. - Práve, že spím, - ozýva sa zhora. - Nebuďte ma, až

v Moskve. Zalamujeme rukami a vzdycháme. - Úbohý chlap, päť dní a nocí nebude nič jesť? Och,

Anton Antonovič nám zomrie od hladu.

225 Do kupé sa strkajú dvaja tuční cestujúci. - Anton Antonovič! - volajú. Ticho. - Anton Antonovič! Ráno sme mali dohrať partiu

preferansu. - Nebudem hrať, - ozvalo sa mrmlanie. - Nebudeš? Musíš! - Som slobodný človek, - vraví Anton. A naťahuje si

deku cez hlavu. Dvoch tučniakov nasilu vytláčame z kupé. Nech nám

nedemoralizujú poctivého Antona. - A starý, staručký, nech spí, - hovorí Ivan. Zamykáme kupé, aby nám ho neuniesli, a sami ide me na raňajky.

Keď sa vrátime, dvere kupé sú už otvorené a Anton Antonovič rozosmiaty víťazoslávne sedí pri stolíku, za-jedá suchú klobásu a zapíja ju silným čajom.

- Mňa tak ľahko nezatvoríte, - vykladá. - Som slo bodný človek.

Jabloňovo

Z perónu sme sa vrátili premrznutí do kosti. Len čo sa vlak pohol, vliezli sme pod deky a zahĺbili sa do čítania. Náš vlak sa predieral údoliami Jabloňového chrbta, nie-kedy úvoz bol taký hlboký a strmý, že v kupé sa zotme-lo, akoby sme boli v tuneli. Občas sa za oknom otvorilo obrovské údolie a nad ním snehom pokryté vrchy. Na úbočiach hôr rástol les, trocha vyššie sa zelenilo skúpe rastlinstvo a trčali strašné balvany. Čítal som tretí diel Maximova Sibír a ťažké roboty

s podtitulom „Politickí a protištátni zločinci". Opisoval vyhnancov na Sibír a do Zabajkalska. Nebolo to príjemné čítanie tým menej, že sa tam roji-

lo poľskými menami. Surová, strašná scenéria za ok-nom ma začala ľakať - nesmiem čítať Maximova po-čas cesty cez Sibír.

Odložil som knižku a usiloval som sa zaspať. Prebral ma tichý šepot Antona Antonoviča.

- Je to pravda, že Duda mal veľmi rád mladého Szulca?

Pretrel som si ospalé viečka. Vlak sa hojdal, hučal. Michail s Ivanom spali s otvorenými ústami.

- Áno. To je tuším isté, - povedal som. - Duda naho-voril Szulca, aby zostal v horárni. Staral sa o neho. A keď sa Szulc chcel oženiť, Duda siahol na svoje úspory. Pred smrťou mu prepísal kúsok poľa pod lesom a na-pokon mu dal plán albazinského pokladu so slovami: „Stráž ho ako oko v hlave. Ak budeš v núdzi, dobre sa za-hľaď na ten plán a staneš sa bohatým."

- Toto povedal? - Opakujem presne. Anton Antonovič sa zachichotal, komicky mraštil

pokožku na veľkom nose. Nasadil si okuliare, sadol si na lôžku a pozeral na mňa s veľkým údivom.

- To je teda číslo, ten Duda! Szulcovi dal plánik alba zinského pokladu, hoci ten poklad už sám našiel.

A znova sa zachichotal. Dôstojne si zložil okuliare, položil ich na poličku, schoval sa pod deku a chichotal sa stále tichšie a tichšie.

Zaspal som.

Mogzon

Popoludní Anton Antonovič sám navrhol, aby sme si zahrali „morského capa". Keď končil vyhranú partiu a hlučne kládol poslednú kocku na koniec lomenej línie, nečakane sa ma spýtal:

227

- Čo si myslíte, prečo Duda umožnil Szulcovi utiecť z väzenia?

- Lebo sa mu zdalo, že Szulc je nevinný, - odvetil som bez rozmýšľania.

Anton si posunul okuliare na nose. - Ach, ste mladý a naivný! Duda vedel, že Szulc ne-

mohol zabiť Belzaka. - Prečo? - Pravdepodobne preto, že ho zabil sám. A nechcel

mať na svedomí aj smrť nevinného Szulca. Belzak ho hneval, ale so Szulcom Duda súcitil.

Chcel som vedieť, na akom základe došiel k tejto hy-potéze. Ale Anton Antonovič iba mávol rukou.

- Neskôr vám to poviem. Teraz pokračuje hra. A rozdal nám kocky domina.

Petrovskij zavod A ved ľa stanica - Zabajka ľskij Petrovsk

Skončili sme hru a Anton znova zmizol z kupé. Sedel som s tvárou na okne, aby mi nič neuniklo. Petrovsk sa mi videl pekným miestom - jazero, hory, borovicový les. Bol už večer a krajina dostala nádych pastelovej ružovej farby. Sem vyslali na katorgu, teda do vyhnanstva na ťažké práce dekabristov, revolucionárov z radov šľachti-cov na začiatku XIX. storočia. Žili vo väzenských celách, pracovali v petrovskej továrni na železné výrobky.

Ulan-Ude

Prvým poľským vyhnancom, ktorého meno zachytá-vajú historické pramene, je Nicefor Czernichowski. Ten vládol z albazinskej pevnosti krajine takej veľkej ako Poľsko. Druhý bol Jerzy Krzyžanowski, vyberač daní od

Tunguzov, tyran a zdierač. Tretí zasa - Móric August Beňovský, ktorý pochádzal z Vrbového na Slovensku.

Polostrov Kamčatka bol v časoch Beňovského veľmi slabo obývaný a takmer celkom bez vojenských síl. Ak sa rozhodli posielať sem vyhnancov, rátali nie s tým, že na ich stráženie vystačí neveľká skupina kozákov, ale že tu-najšie vzdialenosti znemožnia útek. Ako rozpačito vy-znieva samochvála Beňovského, ktorý skromného kapi-tána Nilova, opilca a poctivca, nazýva gubernátorom, zhnitý parkan okolo osady - pevnosťou, uzučký jarok -priekopou, a skupinku starých a večne opitých kozákov - vojenskou posádkou.

Poctivec Nilin prijal Beňovského ako syna, staral sa o neho, poskytol mu znesiteľné podmienky, dovolil, aby sa zaliečal jeho dcére Anastázii, neveril ľuďom, ktorý ho pred Beňovským vystríhali. Napokon Beňovský zničil ži-vot mladej dievčine a zabil jej otca, hoci táto vražda bola celkom zbytočná.

Beňovský je v Poľsku slávny a slávny bol aj vo Francúzsku, keď jeho pamäti vyšli tlačou. Do zabudnu-tia upadli tí, ktorí nenapísali pamäti, ktorí za hranica-mi nezískali slávu. A koľko nádherných útekov, drama-tickejších než útek Beňovského, videla Sibír. Veľa z nich si priam žiada literárne spracovanie.

Selenga

Neobyčajný je príbeh Poliaka Piotrowského, ktorý zbehol z jekaterinského liehovaru. V parochni a v miestnom odeve došiel po zamrznutom Irtyši do Tary a odtiaľ sa prečudesným a veľmi zaujímavým spôsobom dostal do Petrohradu a akoby nič sa pre-chádzal po Nevskom prospekte. Potom sa Piotrowski rozhodol utekať ďalej a zastavil sa až v Paríži.

229 Nezvyčajne romantický a chvíľami hrôzostrašný bol príbeh Poľky Albiny Migurskej. Išla so svojím snúben-com do vyhnanstva až do Uraľska. Tam sa zaňho vyda-la a mala s ním dve deti, ktoré zomreli. Zachvátila ju strašná nostalgia. Ohlásila smrť svojho muža, a keď získala povolenie na návrat domov a vývoz kostí zo-mretých detí - schovala v rakve s ich telesnými pozo-statkami manžela a s tým hrozným nákladom sa po-brala na saniach do Poľska...

A ďalší príbeh Piotra Wysockého? Odsúdený na prá-ce v alexandrovskom liehovare pri Irkutsku vymyslel plán úteku cez Sajany, Džungáriu a Turkestan do Indie. Svoj zámer sa pokúsil vykonať spolu so siedmimi druh-mi. Zbehovia sa dostali až k Angare, ale tu ich ktosi zra-dil a dostali sa do streľby z karabín. Raneného Wysockého chytili a v Irkutsku ho prikuli k fúriku.

Na niektorých stranách Maximovovej knižky cítiť sú-cit autora k Poliakom. Maximov píše:

Poliaci by nepochybne boli priniesli Sibíri väčší úžitok, keby sa neboli uzatvárali do svojich spoločenstiev, keby sa nestránili Sibírčanov, ale hľadali zblíženie s nimi, keby sa u nich nevyskytovala strašná choroba - túžba po rodnom kraji.

Ale aj tak bol vklad Poliakov pri osídľovaní Sibíri veľ-ký. Vyznali sa v poľnohospodárstve, zavádzali metódy racionálneho hospodárenia, rozšírili včelárstvo, záhradníctvo. Získavali z Poľska semená, zaklimatizo-vali niektoré na Sibíri neznáme druhy ovocia a zeleniny.

V malých pekných záhradkách, dokonca u najchudobnej-ších vyhnancov, Sibírčania videli mak, petržlen, zeler, fa-zuľu, melóny, vodné melóny. Nadšení príkladom využívali

ich skúsenosti a začali sami pestovať tieto produkty vo veľ-kom. Poliaci tu aj inde za Bajkalom v mnohých krajoch Sibíri začali používať pluh (...). Najlepšia pšenica za Bajkalom sa nazývala „poľka" (...). Sibírčania si ešte do-teraz pamätajú, že jeden z Poliakov, Walecki, pomocou umelého kríženia šľachtil miestne rasy koní (...). Poliaci založili továreň na poľské i švajčiarske syry... Po odchode Poliakov zo Sibíri zanikla kvalita cédrového oleja, na veľký žiaľ moskovských kupcov (...). Nepochybne trvalejší a uži-točnejší bol vplyv Poliakov, ktorí sa zasvätili učeniu detí. Šírili vzdelanie a osvetu v najodľahlejších kútoch.

Mysoveja

Blížime sa k Bajkalskému jazeru, veľkému ako more hlbokému 1741 metrov, s rozlohou vyše 31 000 štvorco-vých kilometrov.

Bajkal míňame v noci. Ľahol som si k oknu a nieke-dy vidím nekonečné dlhý pás mesiaca, ako sa kíže kde-si dolu po vlnách jazera.

Spolucestujúci pokojne spia. Pred chvíľou sa Anton Antonovič vrátil z preferansu. Potichu sa vyzliekol a ľa-hol si pod deku. Aj ja som zaspal. Zajtra mi však Anton bude musieť povedať, prečo obvinil Dudu z vraždy. Ale veď boli chvíle, keď aj mne čosi také svitalo v hlave.

Irkutsk

Krajina prechádza do roviny. Na zasnežených kop-coch vidím brezy a smreky pokryté inovaťou. Z času na čas sa na obzore objavujú veže šácht, na vedľajších ko-ľajach stoja vlaky s uhlím.

Anton Antonovič spí, zakrytý až po uši. Nešiel na raňajky. Hádam aj obed chce prespať?

231 Čeremchovo

V blízkosti stanice trčia veže šácht, transportéry dopravujú uhlie do vagónov. Čeremchovo - kameno- uhoľná panva. Objavil ju Poliak Karol Bohdanowicz, ktorý niekoľko ráz podnikol geologickú výpravu a skúmal kraj za Kaspickým morom, urobil prvé geo logické sondy vo východnej časti pohoria Ťanšan, v horách Kunlun a Altun Shan. Štvorčlenná expedícia pod vedením Bohdanowicza vyše troch rokov skúma la terén pri dolnom Amure, Ochotskom mori a na Kamčatke a objavila veľa nálezísk minerálov, okrem iného aj zlata. Spolu s Rusom Obručovom Bohdanowicz spracoval prvú veľkú geologickú mapu Sibíri.

Ak dnes veľké priestory Sibíri čoraz väčšmi pre-kvitajú - nemalý podiel na tom majú Poliaci, ktorí buď z vlastnej vôle ako Bohdanowicz, alebo ako vy-hnanci skúmali tento rozľahlý kraj a odkryli jeho bohatstvá.

Zima

Tá malá stanica stratená uprostred sibírskych lesov má veľmi pekný názov. Obzeral som si ju v snežnom ša-te a preto ma jej názov vôbec nezaskočil.

V Zime sa Anton Antonovič rozhodol oholiť sa a ísť s nami na obed. Potom sme opäť začali hrať „morského capa". Tentoraz ja i môj partner - Ivan Stepanovič - prehrávame.

Nižneudinsk

Hráme.

Tajšet

Partiu končíme na súmraku, zapíname rádio a natiah-nutí na svojich lôžkach počúvame clivé, sentimentálne ruské pesničky o osamelom harmonikárovi, o podmos-kovských večeroch, o zelenom svetielku taxíka.

Anton Antonovič odkladá na zajtrajší deň vysvetle-nie, prečo obvinil Dudu. Prosí, aby som mu ešte raz ukázal papiere, ktoré som dostal od mladého Szulca.

- Aká škoda, že nemáme lupu, - vzdychá Anton. - Nemáme? Siaham do kufra. Anton zažína maličkú lampu hneď

pri poduške a poležiačky obzerá cez lupu každý centi-meter papierov, ktoré som mu dal.

A ja študujem zemepisný atlas. Po stranách atlasu prebieha červená nitka - trasa Transsibírskej magistrá-ly. Od začiatku cesty som prehodil už tri listy, a do Moskvy je ešte veľa listov... Vždy po pár hodinách sa ma Míša spytuje: „No, tak koľko nám ešte zostáva?" Cestu nemeriame na dni, ale na listy v atlase.

Na večeru sme zasa dostali beef stroganov. Jeme ho tri razy denne. Preklíname kuchára. Až do Moskyy nás chce kŕmiť beef stroganovom?

- Už ho nevezmem do úst, - zarieka sa Anton Antonovič.

Cestou do kupé sa na nás na chodbe nalepil čudný chlap. Vysoký ako chmeľová tyč, vo svetri, v kožušinovej čiapke na hlave, hoci vo vozni je horúčava. Neoholený, v ruke drží malú klietku s hranostajom. Nasadol do vla-ku v Irkutsku, vystúpi v Krasnojarsku a teraz s nami chce hrať „morského capa".

- Dobre! Zahráme si, - láskavo súhlasí Míša, lebo Anton odmietol hrať. Ľahol si na lôžko a znova prezerá Szulcove papiere.

233 Iljanskaja

Hráme. Hranostaj v klietke zaspal. Anton hľadí cez lupu. Ja a ten čudák vyhrávame. Už mám zasadiť našim protivníkom rozhodujúci úder, keď sa z horného lôžka ozve Antonova otázka:

- Poľský bratku, prečo tvrdíte, že ten papierik je plá nom albazinského pokladu?

Uvažujem o otázke, ale moji partneri na mňa kričia: „Rýchlo, bez rozmýšľania!" A tak hneď položím kocku. Zlú. Prehrali sme.

Ten čudák až očervenel od zlosti a hnev si vybíja na hranostajovi. Strká prst medzi prúty klietky a usiluje sa zobudiť ho. Hranostaj ho sekne zubami do prsta. Uhryzol ho. Chlap prenikavo vrieska. Potom si dlho cumle zakrvavený prst.

Dobre mu tak. Hru končíme o polnoci. Chcem sa porozprávať s

Antonom, ale ten už spí. Nezostáva mi nič iné, iba tiež zaspať.

Kolesá vlaku buchotajú - prvý raz cítim nudu z dlhej jazdy. A to ešte nie sme ani v polovičke cesty.

Krasnojarsk

Za oknami sú zasnežené lesy. Hovorím Antonovi Antonovičovi: - Pokiaľ sa pamätám na Szulcovo rozprávanie, Duda

mu nikdy jasne nepovedal, že list s nakresleným plá nom sa týka albazinského pokladu. Ale to predsa bolo jasné a prirodzené. Stále sa hovorilo o zlate zakopanom v Albazine, o pláne albazinského pokladu, ktorý Belzak nakreslil, keď sa uňho objavil Karol Szulc. Plán, ktorý máme, je teda azda ten, ktorý urobil Belzak. Duda vy-

kladal, že pri mŕtvole zavraždeného Belzaka našiel plán albazinského pokladu... Anton sa pohŕdavo zasmial:

- Nehodíte sa na rolu detektíva. Spájate fakty najpri- mitívnejším spôsobom. Ak Duda našiel plán pri Belzakovej mŕtvole, tak plán, ktorý dáva Szulcovi, je ten istý. Ale čo ak nie je?

Mykol som plecami. Anton povedal: - Pri Belzakovom mŕtvom tele Duda našiel plán al-

bazinského pokladu. Je to pravdepodobné, tento fakt nemienim spochybňovať. Čo sa však neskôr deje s Dudom? Narukuje k vojsku a iste po celý čas vojenskej služby má plán pri sebe ako nezvyčajne cennú vec. V ča-se revolučných zmätkov sa Dudovi podarí prešmyknúť sa k Amuru, potom sa dostane do Albazinu a vďaka plá-nu nájde vrecko so zlatom. Keby ste boli na Dudovom mieste, čo by ste urobili s plánom vo chvíli, keď nájdete poklad?

- Nechal by som si ho na pamiatku. - Lenže Duda nebol redaktor, ktorý si cení historické

pamiatky. Bol vecný a logický. Keď našiel poklad, cel-kom iste zahodil plán ako nepotrebný. List s Belzakovou škicou pokojne odniesli vlny Amuru...

- Sú to hypotézy. - Myslíte? Nevenovali ste pozornosť tomu, aby ste si

dôkladne pozreli plán, ktorý Duda dal mladému Szulcovi. Nechcem vám vyčítať nedostatok fantázie. Ale môže takto vyzerať list papiera s plánom urobeným pred päťdesiatimi rokmi? Ak ho nosil vo vojenskej taš-ke, sto ráz obzeral, držal nie najčistejšími rukami. Pozrite sa! Papier je celkom čistý, nezožltol, vyzerá, ako-by plán nakreslili včera alebo pred dvoma-tromi rokmi.

- Naozaj. - Predstavili ste si seba na Dudovom mieste a priro-

235 dzene, vaše kalkulácie a úvahy sa ukázali ako falošné. Nemali ste si predstavovať, že Duda je vami, ale že vy ste Dudom. Chápete?

- Nie celkom... - Dudovi ste prisúdili svoj spôsob myslenia aj svoj

charakter. Ale bolo treba prisúdiť si Dudov charakter a uspôsobenie. On celkom iste zahodil Belzakov nákres, keď našiel poklad.

- Súhlasím. Ale z toho ešte nevyplýva... - Vyplýva. Práveže vyplýva. Tvrdíte, že Duda mal rád

mladého Szulca, že sa k nemu správal ako k vlastnému synovi. Nemohol mu teda dať plán pokladu, o ktorom vedel, že nejestvuje. Napokon, na tom pláne nie je slo-vo „Albazin". Je na ňom iba jedno slovo: „zlato" a šípka vedúca k miestu označenému krížikom. Slovo „zlato" je napísané po poľsky. Napísal by ho Belzak po poľsky, ke-by plán určil Szulcovi? Veď v Želtuginskej republike sa dorozumievali po rusky, aj Boulain písal Belzakovi po rusky. Nie, mladý muž. Belzak by bol napísal po rusky. Plán, ktorý držím v ruke, nie je Belzakovým dielom. A nie je to plán albazinského pokladu.

- A akého teda? Kde je ten poklad? - No, to ja neviem, mladý muž, - povedal Anton

Antonovič a zhovievavo sa usmial. - Keby som mal vzorky písma Belzaka alebo Dudu, možno by sa niečo vyjasnilo.

- Mám vzorku Dudovho písma, je to žiadosť o prídel kartónu na opravu strechy.

Sadli sme si nad Dudovu žiadosť.

Ačinsk

Nebolo pochýb, že plán, ktorý mladý Szulc dostal od Dudu, nakreslil sám Duda.

Písmená v slove „zlato" sa celkom zhodovali s rovna-kými písmenami v žiadosti. Anton Antonovič nie je gra-fológ, ani ja som sa nezaoberal porovnávaním písma. Ale podoba je taká zreteľná, že niet nijakých pochýb.

Marinsk

Znova ten nešťastný beef stroganov v jedálnom voz-ni. Splachujeme ho vodkou. Neskôr hráme „morského capa".

Tajga

Lesy a lesy pod bielym a prachovým snehom. A to je ešte len november! Na trhu pri stanici Tajga som kúpil hlávku kapusty. Takmer som zmeškal odchod vlaku. Ivan Stepanovič aj Michail Sergejevič zišli na schodíky vozňa a povzbudzovali ma v behu za odchádzajúcim vlakom. Anton Antonovič už chcel zatiahnuť záchran-nú brzdu. Našťastie som sa ukázal ako dobrý bežec.

Bolotnaja

Večer. Hráme „morského capa". Mojím partnerom je Michail. Hanebne prehrávame. Tak sa mi vidí, že ja zjem tú hlávku kapusty, ktorú som kúpil.

- Koľko strán v atlase nám zostalo do Moskvy? - spy-tuje sa Ivan Stepanovič.

- Päť, - odpovedám.

Novosibirsk

Ležím na hornom lôžku a diskutujem s Antonom Antonovičom o Belzakovej vražde. Zrazu na chodbe

237 vozňa začujeme veľký krik. Manželia zo susedného kupé vystupovali na stanici v Novosibirsku a nestihli to. V kupé zostalo ich ročné nemluvňa a tri kufre. Čo teraz?

Prišiel tučný vlakvedúci a nejaká babka, ktorá sa po-núkla, že sa postará o dieťatko.

Vlakvedúci sa rozhodol urobiť zoznam vecí, ktoré roz-tržití manželia nechali vo vlaku. Za svedkov si pozýva Michaila a Ivana. Spísanie zoznamu trvá päť hodín, le-bo vlakvedúci je strašný puntičkár.

„V kupé nechali," zapisuje, „ročné dieťa pohlavia..." - Akého pohlavia je decko? - Chlapec. Chlapec, - dobromyseľne našepkáva

babka. „... mužského pohlavia, štvoro hodvábnych gatiek,

puzdro na mydlo bez viečka..." - Tu je viečko, - dodáva ktosi. „... s viečkom a toaletným mydlom. Dve kravaty,

päť mužských košieľ..."

Barabinsk

Do vozňa vchádza zdravotná sestra v čistom bieluč-kom plášti. Roztržití manželia telegraficky oznámili, že pricestujú do Barabinska osobným vlakom. Poprosili, aby im tu nechali dieťa aj kufre. Babka však nechce ses-tričke dieťa dať, hoci ju všetci trpezlivo presviedčame. „Bože môj, tak mi to dieťa prirástlo k srdcu," fňuká babka. Predsa však chlapčeka odovzdala. Uľavene sme si vydýchli.

Teraz ideme cez barabinské stepi - veľká rovina sem-tam spestrená močiarmi. Sem prichádza soviet-ska mládež, aby barabinské stepi premenila na žírne polia.

Tatarskaja

- Zopakujte mi, prosím, ešte raz, ako sa Duda vyjad-ril, keď mladému Szulcovi dával plán ukrytého pokla-du, - žiadal Anton Antonovič.

- „Stráž ho ako oko v hlave. Ak sa ocitneš v núdzi, dobre si pozri tento plán a staneš sa boháčom." Povedal mu to tak, ako sa hovorí v rozprávkach. Možno starý Duda vtedy už nemal v hlave všetko v poriadku. Veď sa to stalo krátko pred jeho smrťou.

Anton Antonovič neodpovedá. Dlaňou si hladká plešatú hlavu. Aby som ho prebral zo zamyslenia, štrn-gám svojím pohárom piva do jeho.

- Prečo ste povedali, že Duda je vrahom? - spytujem sa dotieravo.

- Lebo on jediný vedel, že Belzak bude čakať v horár-ni. Iba Dudu Belzak pustil k sebe a nechal sa zabiť z vlastnej zbrane. Sám predsa tvrdíte, že s Karolom Szulcom pán Belzak hovoril na diaľku a nikdy by mu nedovolil vojsť do horárne. Vedel totiž, že Szulc by bol schopný ho zabiť.

- Lenže tu chýba motív! Anton Antonovič mykol plecami. - Verziu vraždy pána Belzaka poznáme iba z úst sa

mého vraha. Nemienim pochybovať o pravdivosti fak tov, ktoré obsahuje vrahova výpoveď. Duda to hovoril Szulcovi niekoľko desiatok rokov po vražde, keď tá záležitosť už bola dávno zabudnutá, Duda už bol starý a mimo akéhokoľvek podozrenia. V takej situácii, to pripúšťam, Duda bol úprimný. Zatajil iba to, že sám za bil Belzaka, a iste aj všetko, čo by mohlo naňho uvaliť podozrenie z vraždy. Vôbec napríklad nevieme, aké boli vzťahy medzi pánom Belzakom a jeho mladým lokajom Dudom. Možno Belzak bol čudák, možno nepríjemný,

239 neznesiteľný, ukrutný a bezohľadný? Na ukrutnosť je-ho charakteru poukazuje aj fakt, že nechal raneného Szulca napospas supom, a navyše rozhodol sa zaplatiť za vraždu. Ktovie, koľko ráz mladý lokaj dostal od Belzaka po papuli? Koľko ráz mu vynadal za drobné pre-hrešky v službe? Možno tie tresty boli nespravodlivé a v Dudovi vzbudili nenávisť voči pánovi. Zakrátko pri-chádza Karol Szulc, obeť Belzakovej ukrutnosti. Duda udiera Szulca pažbou a vyhadzuje ho za dvere, lebo tak mu prikázal jeho pán. Ale Duda je celým srdcom na strane ukrivdeného človeka, solidarizuje s ním, lebo sám zakúsil od Belzaka veľa krívd. Belzak prikazuje Dudovi zabiť Szulca a potom sa rozhodne počkať na Szulca v horárni. A tak sa v Dudovi zrodí myšlienka za-biť Belzaka. Možno ešte idúcky v noci do horárne Duda nepomýšľal na vraždu svojho pána. Ale keď Belzak po-čul od Dudu, že nechce zabiť Szulca, nazlostil sa, azda znova udrel lokaja za to, že nezlikvidoval Szulca, a vte-dy... Duda chytil pušku a strelil. Po vražde vzal Belzakovi peniaze aj plán albazinského pokladu.

- Duda zabil Belzaka, vzal peniaze i plán, - pokračuje ďalej Anton Antonovič, - a vrátil sa do kaštieľa. Potom sa tváril znepokojene, že kde je jeho pán, pomohol nájsť mŕtvolu. Szulca zavreli, ale peniaze uňho nenašli. Nemohli nájsť, lebo peniaze mal Duda. Szulc sedí vo väzení a všetko svedčí proti nemu. Veď predchádzajúce ho dňa chcel Belzaka zahrdúsiť, potom sa v krčme vy hrážal, že ho zabije, chodník, po ktorom šiel Belzak do horárne, viedol popri stohu, kde Szulc nocoval.

Nalial som Antonovi Antonovičovi do pohára pivo. Vyprázdnil ho na jeden dúšok. A pokračoval:

- Skúsme teraz uvažovať o Dudovom charaktere. Nevieme o ňom veľa, to je pravda. Ale to, čo vieme, svedčí v jeho prospech. Vieme, že súcitil so Szulcom a rozho-

dol sa, ako sám povedal, že ho nezabije. Vieme, že o nie-koľko desiatok rokov neskôr, keď náhodou stretol mla-dého Szulca, postaral sa oňho, dal mu svoje úspory, da-roval dom a kus poľa. Duda sa priznal, že pomohol Szulcovi dostať sa z väzenia a ujsť spod šibenice. Toto je veľmi čudné. Či viete, čo hrozilo Dudovi, keby sa zisti-lo, že umožnil ujsť podozrivému z vraždy? Išiel by na dl-hé roky do vyhnanstva. A predsa sa Duda rozhodol po-môcť. Urobil by to, keby mal hoc len tieň podozrenia, že Szulc je ozajstným vrahom? Myslím si, že nie. Duda až neskôr pochopil, že keď odmietol odstrániť Szulca a za-bil Belzaka, nielen nezachránil nešťastného Szulca od smrti, ale naopak - odsúdil ho na smrť tým, že ho ne-zabil. Je to záhada, však? Ale tak to predsa je. Keď neza-bil Szulca, ale Belzaka, Duda vlastne vykonal dve vraž-dy. Zabil Belzaka a odsúdil na smrť Szulca... A teraz sa pokúsme vniknúť do Dudovej psychiky. Keď zavraždil svojho pána, Duda sa ľahko vyrovnal so svojím svedo-mím. Zbavil sa ukrutníka, človeka, ktorý chcel dvakrát poslať na druhý svet Szulca. Ale unesie Dudovo svedo-mie sto ráz väčšiu ťarchu: smrť nevinného človeka, ce-lý život nešťastného, oklamaného a nakoniec obese-ného za nespáchaný zločin?

- Preto Duda chcel, aby Szulc žil. Veď raz už ho za-chránil pred smrťou! Jednoduchý dôsledok je vypuste-nie Szulca z väzenia. Szulc uteká, zachraňuje si život, ale stáva sa banditom. Duda sa stále cíti voči nemu vin-ným. A preto sa tak stará o jeho syna. Opakujem veľmi dôrazne: Belzaka zabil Duda, lebo ako každý vrah vrátil sa na miesto spáchaného zločinu. Nielen to. Kúpil dom, v ktorom spáchal vraždu, a navyše v ňom býval. A za čie peniaze získal horáreň a kus poľa, ktorý neskôr daroval mladému Szulcovi? Za Belzakove. Za tie, ktoré mu vzal po vražde... Starý Duda zomiera s pocitom, že

241 sa očistil z viny voči Szulcovi. Veď Szulcov syn je maji-teľom domu, kde sa stala vražda, ktorej tieň padol na otcov život. Je to patetické, však? Ale koľko pátosu je v geste starého Dudu. „Ak sa ocitneš v núdzi, dobre si pozri tento plán a staneš sa boháčom..."

Omsk

Náš jedálny vozeň dostal čerstvé mäso, Na obed má-me teľací rezeň s hráškom. Nútim Antona vypiť pohár gruzínskeho vína. Som nadšený, akým presvedčivým a nezvyčajne presným dokazovaním obvinil Dudu.

- Boli by ste výborným prokurátorom, - vravím. Anton Antonovič spokojne prižmuruje oči ako mačka, ktorú hladkajú.

Vraciame sa do kupé a siahame za dominom. - A vy znova?... - zalamuje rukami sprievodkyňa. - Nemôžeme vyhodiť hlávku kapusty, - ospravedlňu-

jeme sa. - Ktosi z nás ju musí zjesť. Hráme.

Ťumeň

Stojím s Antonom Antonovičom na chodbe vozňa. Fajčíme, pozeráme do nočnej tmy.

- Zopakujte mi ešte raz, čo povedal Duda, keď mla-dému Szulcovi dával plán, - prosí ma Anton.

- Panebože, hovoril som vám to už štyri razy. - „Stráž ho ako oko v hlave. Ak sa ocitneš v núdzi,

dobre si pozri tento plán a staneš sa boháčom." - Áááno, - mrmle si zamyslený a poťahuje cigaretu. Zrazu ožije. Rozhodne vraví: - Teda poklad je niekde blízko horárne. Možno je

schovaný priamo v horárni.

- Tuším máte pravdu! - vykríkol som, pochopiac je ho myšlienku. - Stačí sa pozrieť, aby ste našli úkryt zla ta. Čiže zlato musí ležať niekde blízko, možno naň siah nuť rukou. Čo robiť, Anton Antonovič? - prosebne volám.

Anton nesúhlasne vrtí hlavou. - Ej, ale ste hrabivý človek, no, no, no... Nevšímam si urážku a bežím do kupé, prinášam

obálku so Szulcovými papiermi. Vyťahujem z nich naj-prv plán albazinskej pevnosti a potom hárok papiera s plánom úkrytu.

- Na pláne Albazinu vidieť štvorec tvrdze a na ľavej strane dvoma zvislými čiarami je naznačená rieka. Takmer identickú škicu vidím na hárku s plánom po-kladu. Tiež štvorec a tiež dve zvislé čiary z ľavej strany. To ma pomýlilo. Lenže na pláne albazinskej pevnosti nie je kostol v ľavom rohu.

- To nie je kostol, - upozorňuje Anton. - To celkom iste nie je pravoslávny kostolík. Skôr to bude nejaká ka-tolícka kaplnka. Ani kríž na nej nie je pravoslávny.

- Dve zvislé čiary na pláne albazinskej pevnosti označujú rieku Amur. Na hárku s plánom pokladu zasa môžu označovať cestu alebo niečo podobné, však?

- Áno. - A čo ďalej? - Skúste sa prispôsobiť starému Dudovi. Poriadne sa

pozrite na plán... Boli ste v Kamionkach? - Anton, ste génius, - zvolám. Ale po chvíli rezigno-

vane dodávam: - Szulc sa iste sto ráz pozeral na plán. A nič neobjavil. Dočerta, keby som vedel, prečo v rohu plánu je nákres kaplnky. Navyše ešte oddelený čiarami!

Anton mi berie plán. - Všimnite si, že celá škica je urobená v pôdoryse. A je

oddelená čiarami od ostatnej časti škice. Prečo?

243

- Ach, - klopem si prstom na čelo. - Škica predstavu-je kaplnku v pôdoryse. A na ľahšie rozoznanie v rohu Duda nakreslil ešte raz tú istú kaplnku v kolmej projek-cii. Je to tak?

- Pravdepodobne... - A čo ďalej, Anton Antonovič? - Čo ďalej? - smeje sa. - Teraz zatvorte oči a skúste

v pamäti prejsť sa po Kamionkach. Boli ste tam? - Bol. - Videli ste nejakú kaplnku? - Nie... bolo chladno. A okrem toho spoločnosť mi

robila žena. - V budúcnosti sa stráňte žien. Odvádzajú našu po-

zornosť od zásadných vecí, - povedal Anton.

Kamyšlov

Ležím na lôžku, lampička pri záhlaví lôžka vrhá slabé svetielko na plán. Z času na čas zatváram oči a usilujem sa pripomenúť si všetky podrobnosti svojho pobytu v horárni. Vlak ma príjemne hojdá, zaspávam, budím sa a znova zaspávam. Napokon zliezam z lôžka, idem k sprievodkyni vozňa a žiadam si pohár silného čaju. Sprievodkyňa sa zhovievavo usmieva, fúka do samovaru a nalieva mi čaj.

Sverdlovsk

Došli sme k Uralu. Za oknom je tmavá, bezmesačná noc. Nadarmo hľadím do tmy. Vlak uháňa v temnote.

... Počas pobytu v Kamionkach som bol iba na malej prechádzke. Szulc ma zaviedol na miesto, kde kedysi stál Belzakov kaštieľ. Potom sme šli na cintorín... Či som videl cestou kaplnku?... Nespomínam si.

Ako vyzerá kaplnka na pláne, ktorý nakreslil Duda? Štvorcový domček, zakončený trojuholníkovým ští-

tom a na vrchu krížik... ... Szulc ma zaviedol na malý cintorín. „Uvidíte Belzakovu hrobku," povedal. ... Ideme cestičkou okolo malých, do zeme zapadnu-

tých hrobov. Šuchocú umelé vence. Potom sú stromy a husté krovie, široká cintorínska aleja zarastená vyso-kou trávou. A Belzakova hrobka - kocka prikrytá troj-uholníkovým štítom a na vrchu krížik.

Áno! Áno! Nechávam pohár s nedopitým čajom. Vbieham do

kupé. Naťahujem sa k hornému lôžku a mykám Antona za plece.

- Anton Antonovič! Anton Antonovič! Už viem, kde starý Duda ukryl zlato!

Anton si bez náhlenia dáva na nos okuliare, zlieza z lôžka. Vychádzame na chodbu, aby sme nerušili spia-cich spolucestujúcich.

Opisujem, ako vyzerá hrobka. Nepochybujem, že na pláne nakreslený domček, ktorý sme považovali za ka-plnku, je vlastne Belzakova hrobka.

- Veru. Tuším máte pravdu, - pokyvuje hlavou Anton a dodáva: - Keď Duda zabil Belzaka, ako vieme, vrátil sa do kaštieľa. Ako Belzakov lokaj iste dobre poznal skrýšu alebo sejf, v ktorom Belzak držal svoje peniaze, a možno aj zvyšky zlatého piesku, ktoré vzal zo Želtuginskej republiky. Ten poklad Duda vzal, aby v budúcnosti mal na udržanie rodiny, alebo aby si mohol kúpiť nejaké hospodárstvo. Lenže po Belzakovej smrti uväznili Szulca. Duda vedel, že Szulc je nevinný, preto mu pomohol ujsť z väzenia. Potom, ako vieme, kúpil starú horáreň a poriadny kus le sa, ktorý vyklčoval a tak získal ornú pôdu. Spomínali ste, že Duda sa rozhodol postaviť hrobku Belzakovi a potom

245 prikázal, aby aj jeho truhlu dali vedľa Belzakovej. Hovorili ste, že Duda sám dozeral na stavbu hrobky. Už to je zaují-mavé. Sluha, ktorý nenávidí svojho pána, stavia mu hrob-ku a dá sa s ním pochovať. Kde vzal Duda peniaze na stav-bu hrobky? Prečo sa dal pochovať vedľa Belzaka? Lebo vrah chcel ležať pri zavraždenom. Tak to zvykne byť, ľud-ská psychika je zložitá. Nevieme, koľko peňazí Duda vzal z Belzakovho kaštieľa. Pravdepodobne veľa, ale Duda sa bál, že by si ľudia mohli všimnúť jeho náhle zbohatnutie. Preto vydal iba časť Belzakových peňazí na kúpu horárne a lesa, potom aj na stavbu hrobky. Zvyšok niekam ukryl. A kde? Celkom iste do hrobky, ktorú sám muroval. Pred smrťou zveril mladému Szulcovi plán s miestom, kde schoval zvyšok nakradnutých peňazí, a povedal mu, že ak sa dostane do ťažkostí, nech sa riadi plánom, ktorý mu necháva. Lenže to nebol plán Albazinu, ale cintorína s Belzakovou a Dudovou hrobkou. Po návrate do Poľska, do Kamionok, zaujímajte sa o tú hrobku a možno nájde-te zlato. Myslím si, že to budú zlaté ruble, lebo vtedy nie-ktorí vkladali do nich svoj kapitál.

- Ako viete, že budú zlaté? - Lebo na pláne je napísané „zlato". Okrem toho vie-

me, že už po revolúcii kúpil Duda horáreň a les. A po druhej svetovej vojne dal peniaze mladému Szulcovi. Papierové ruble stratili hodnotu. Ale so zlatými sa po-dnes obchoduje.

- Anton Antonovič, ste génius, dáte tromf aj Sherlockovi Holmesovi. Nikdy ste neboli v Poľsku, v Kamionkach, len podľa môjho rozprávania a niekoľ kých zdrapov papiera ste rozlúštili kriminálnu záhadu spred niekoľkých desiatok rokov. Nielen to! Ukázali ste, kde je ukrytý poklad. A to všetko na ceste vlakom cez Sibír. Anton Antonovič, obdivujem váš talent. Dovolíte, aby som o vás napísal vo svojej knižke?

Anton si posunul okuliare, akoby mal pózovať pred aparátom.

- Ale prirodzene, súhlasím, mladý človeče!

Nasledujúci deň som z okna vlaku uvidel Ural v celej je-ho nádhere. Bol som nadšený krásou uralských hôr, za-rastených štíhlymi smrekmi a smrekovcami.

Kungur

Na stanici v Kungure húf cestujúcich obklopil tri stánky s kungurskými výrobkami z prekrásnych ural-ských kameňov. Kúpil som malú zlatú rybku zo zvlášt-neho kameňa, ktorý pri večernom svetle tajomne sve-tielkoval striebrom a zlatom.

Rybku som dal Antonovi. - To na pamiatku, milý Anton. Na pamiatku našej

cesty, - povedal som. Lenže Antonove geniálne schopnosti nepredvídali

jedno: pri Moskve sme - ja i on - museli zjesť po liste surovej kapusty. Hoci sme vyriešili záhadu starého Dudu, napriek tomu sme zostali „morskými capmi".

247

Z Á V E R

V Moskve bola daždivá jeseň. Znova som sa ubytoval v hoteli „Ukrajina", ale teraz veľmi vysoko, na dvadsia-tom ôsmom poschodí. Odpočíval som po ceste, spal som do poludnia, potom som sa naobedoval, čítal som a v podvečer ma navštevoval Sergej a zvyčajne sme šli do divadla. S návratom domov som sa nenáhlil, mal som eš-te trocha peňazí a vrchnosť mi dovolila zostať v Moskve do konca novembra. Obával som sa otázok, ktoré ma ča-kali v redakcii: „Dostal si sa do Albazinu? Aký je? Čo si vi-del?" Iste očakávali nejaké senzačné príhody a ja som im mohol poskytnúť iba krátky príbeh o jednej pravdivej udalosti - núdzovom pristátí uprostred Chorského chrb-ta. Napokon sa ani táto príhoda nehodila na rozprávanie pre pochybnosti o jestvovaní Yetiho. Veď kto by mi to uveril? Zakrátko som už celkom iste vedel, že nesmiem hovoriť, čo som zažil v Chorskom chrbte.

Jedného dňa ma Sergej zaviedol k svojmu priateľovi novinárovi. Prežili sme v trojici milý večer a vypili sme fľašu vína. Ku koncu posedenia nám Sergejov priateľ porozprával zábavný príbeh, ktorý sa mu stal vlani v Chabarovsku, kam šiel urobiť reportáž.

- Z Chabarovska som sa rozhodol letieť do Komsomoľska, - vykladal. - Dali mi malé lietadlo a veľ mi milého pilota, veselého chlapca. Leteli sme. Náš stroj sa vo vzduchu pokazil a začali sme prudko padať. Treba vedieť, že pod nami bolo horské pásmo...

- Nebol to Chorský chrbát? - spýtal som sa, lebo sa vo mne ozvalo podozrenie.

- Áno, Chorský chrbát. Dobre ovládate zemepis. Tak

neuveriteľnou rýchlosťou padáme priamo na ostré skalné štíty. Strašne som sa bál! Našťastie pilot v po-slednej chvíli zbadal veľkú terasu medzi vrchmi a pri-stáli sme bez najmenšieho škrabnutia.

- Áno... - vydýchol som si. - Predstavte si, neskôr som sa dozvedel, že ten hun-

cút pilot si zo mňa vystrelil. Ukázalo sa, že tú terasu me-dzi vrchmi dokonale pozná, pristál tam už veľa ráz, lebo tam vozil materiály a potraviny pre geológov, ktorí ne-ďaleko táborili. Dobehol ma. Chcel mi nahnať strach. Taký lotor! Ako sa len volal?...

- Stepan, - pošepol som mu. - Veru áno. Stepan sa volal. A vy to ako viete?

- Mal som možnosť spoznať ho. - Kde? - V Chorskom chrbte. Steny hotelovej izby sa chveli od výbuchu hlasitého

smiechu.

Na konci novembra zrazu prišli výnimočne teplé dni, ako-by bol september. Strčil som si do vrecka vesty malú min-cu, ktorú som kúpil v Chorskom chrbte - talizman pre ús-pech v láske - a pobral som sa na Psie námestíčko. Ešte tam stála lavička, holuby sedeli na asfaltovej ceste. Nenašiel som však starčeka, dlho som čakal na mladú dievčinu so zasnenými očami a dlhým hrubým vrkočom...

Kto bola tá dievčina, ktorú som vyčkával? Spomenul som si na jej pokojné pohyby, preduchovnenú tvár, zasnené oči a pekné ruky. „Nie je azda poetka?" uvažo-val som.

Keď som ju uvidel, ako pomaly kráča na malé ná-mestie, takmer som sa jej rozbehol v ústrety. Všimla si ma, milo kývla hlavou.

249 - Bol som na Ďalekom východe, - povedal som. Teplo a milo sa usmiala. Azda mágia mince začala

účinkovať? - Našli ste zlatý poklad? - Nie. V ussurijskom kraji, v Chorskom chrbte som

dostal túto starú mincu. Vraj prináša šťastie v láske. Podal som jej peniažtek, obzerala si ho bez záujmu.

Prečítal som názov knihy, ktorá jej ležala na kolenách: „Chirurgia zlomenín."

- Študujete medicínu? - spýtal som sa. - Som chirurgička. Táto pekná preduchovnená tvár sa nakláňa nad roz-

rezaným bruchom? Tieto zasnene oči skúmajú ochore-nia, hnisavé nádory? Tieto pekné ruky režú a zašívajú? Bol som veľmi sklamaný. Nemohol by som objímať dievčinu, ktorá vie, ako vyzerá moje brucho, moje pľúca znútra. Vždy som pociťoval strach z lekárov, pred ne-mocnicou som omdlieval, keď som zacítil pach éteru.

Dievčina začala byť zhovorčivá. Spytovala sa ma na cestu, scény od Amuru, dojmy z letu na TU-104. Odpovedal som krátko, poťahujúc nosom, lebo sa mi zdalo, že dokonca aj jej jesenný plášť so vzorkou sneho-vých vločiek je presiaknutý pachom narkózy.

Po chvíli som vstal, zdvorilo sa uklonil a odišiel som do jesenného súmraku. Bol som vážny, akoby som od-prevádzal na cintorín svoju lásku.

O tri dni som sa vracal do Poľska. Dva mesiace neupra-tovaná izba ma privítala prachom a tým charakteristic-kým pachom staničných čakární. Všetko tu bolo tak, ako vo chvíli môjho odchodu - na písacom stole stoh kníh, novín a rukopisov, a na tom všetkom rozložená mapa Sibíri. Na stolíku pri gauči ležala stránka s vetou:

„24. marca 1684 v Albazine bola doručená správa... na-písaná v mandžuskom, mongolskom a poľskom jazyku."

Tým sa to všetko začalo... A čím sa skončilo? Navštívil ma pán Ludwik P. a pyšne mi oznamoval

svoje víťazstvá na šachových turnajoch. - Cítil som, pán sused, že ten Albazin nám prinesie

šťastie. Vy ste sa dostali do Albazinu a ja som získal sé-riu víťazstiev. Je to nádherné, všakže?

- Veru je. - Lebo najdôležitejšie je dôverovať si. Najdôležitejšie

je veriť si, že zvíťazíte, všakže? - Veru tak. Potom prišiel Robert. Bol už môj sused. Pred týždňom

sa oženil s Kamilou. Na okamih nazrela aj Kamila. - Ach, ako zle vyzeráte! Bože, taká cesta je iste na-

máhavá? Priviezli ste živého leva? - To nie. Na svete nie sú ozajstné levy. - Pri tom žar-

tovnom klamstve som si nadhadzoval v ruke mincu z Chorského chrbta.

Kamila sa usmiala a hneď vyšla z izby. Robert si vzdychol:

- Ona teraz vôbec nemá čas. Pozývajú ju na vystúpe nia, v divadle dostáva hlavné úlohy. Ani pre mňa nemá chvíľu času. Znova som sám, môj milý priateľu.

Až do neskorého večera sme rozprávali o poézii. Na druhý deň sme sa s Marysiou vybrali do Kamionok (po akých cestách teraz jazdí môj skúter?...)

Pán Antoni Szulc vážne počúval moje rozprávanie o ceste a zážitkoch, ktoré som prežil cestou do Albazinu. Ukázal som mu aj výstrižok z novín, na ktorom je Duda sfotografovaný s vreckom zlata v ruke.

- V Albazine už nie je ani smietka zo zlatého pokladu, -

251 vyhlásil som nakoniec. - Dali ste mi dva plány: jeden je nákres albazinskej pevnosti. Ale druhý, ktorý pravdepo-dobne nakreslil Duda, netýka sa Albazinu, ale miesta, ktoré sa nachádza tu v Kamionkach. Tu treba hľadať zvyš-ky pokladu, ktorý vám Duda odkázal. Škoda, že zomrel, skôr ako stihol vysvetliť, kde ukryl poklad, ktorý pred mnohými rokmi, keď zabil Belzaka, našiel v jeho kaštieli.

- Škoda, že mi pred smrťou neprezradil svoje tajom stvo, - horekoval Szulc. - Manželku mám chorú, decko by som chcel dať študovať. Zišla by sa mi aspoň odro binka z jeho pokladu.

Mykol som plecami. - Viem si predstaviť, kde Duda ukryl zlato

z Belzakovho kaštieľa, keď spáchal vraždu. -Kde? - V hrobke na cintoríne. Veď sám muroval hrobku

a hádam nehorel až takou láskou k Belzakovi, aby mu postavil hrobku z vlastných peňazí.

Vybrali sme sa na starý cintorín v Kamionkach. Vyzeral takmer identicky s jednoduchým nákresom, ktorý mladému Szulcovi nechal Duda.

- Všimnite si, - povedal som Szulcovi, - že kríž na pláne aj na hrobke je katolícky a nie pravoslávny. To je najlepší dôkaz, že nejde o Albazin, kde napokon ani nie je kostol, kaplnka, ba ani hrobka.

Dvere do hrobky Belzaka a Dudu bol zamknuté takou prehrdzavenou zámkou, že sme ich otvorili jedným myknutím.

V hrobke na neveľkom sokli stáli dve rakvy. Jedna bo-la staršia a druhá novšia. Staršia iste patrila Belzakovi a v tej druhej boli pozostatky Dudu.

- Čo si myslíte, v Belzakovej rakve je poklad, ktorý tu schoval Duda? - spýtal sa ma Szulc.

- Nie, nemyslím si. Spomínali ste, že Duda osobne dozeral na stavbu hrobky a niekedy ju aj sám muroval. Prečo? Lebo v tom čase tu neboli nijakí robotníci a iste muroval čosi ako úkryt pokladu, ktorý potom chcel odovzdať vám. Ale, žiaľ, nestihol to urobiť.

Pozorne som sa rozhliadol po starej hrobke. Čas vy-konal svoje, tu i tam odpadla omietka, ukázali sa tehly, z ktorých bola postavená. Iba na jednom mieste tehly boli nahradené dosť veľkými kameňmi.

- Prineste nejaký kus železa a skúste vyvážiť tento ka meň, - radil som Szulcovi.

Priniesol z domu železný sochor. Kameň nesedel veľ-mi medzi tehlami, takže bez ťažkosti ho vypáčil zo ste-ny. V mdlom svetle našich bateriek sme v hĺbke uvideli zhrdzavenú plechovú škatuľu a v nej niekoľko desiatok zlatých mincí, prevažne zlatých rubľov.

- To je poklad, ktorý Duda vzal Belzakovi v tú noc, keď ho zabil, - vyhlásil som.

Szulc chvíľu uvažoval a napokon potichu vzdychol a povedal:

- Tuším ho treba vrátiť štátu. - To nie je anonymný poklad, - poznamenal som. -

Treba brať do úvahy, že je to poklad, ktorý Belzak ukra-dol vášmu otcovi, navyše ho umierajúceho nechal v ho-rách pri Amure. Pre mňa je nepochybné, že tie zlaté mince patria vám. Belzak ukradol zlatý piesok, ktorý patril vášmu otcovi, a neskôr ho zamenil za zlaté ruble.

- Tuším máte pravdu, - prisvedčil po chvíľke váhania. - Môj otec si veľa vytrpel pre ten poklad. Moja manžel-ka je teraz chorá a potrebuje liečbu. Chcel by som dať vzdelanie svojmu synovi aj zlepšiť svoj osud.

- Áno. Je to vaše vlastníctvo, - vyhlásil som. - Myslím si, že ho dobre využijete.

253 Po týchto slovách som opustil Szulca a vyšiel z hrob-

ky. Celú záležitosť som považoval za ukončenú. Ja som našiel svoj vysnívaný a záhadný Albazin, a Szulc zlato, ktoré kedysi patrilo jeho otcovi.

Keď sme sa vracali z cintorína v Kamionkach, s ľútos-ťou som povedal Marysi:

- Každý z mojich priateľov dosiahol svoj Albazin: ša chový majster Ludwik dosiahol sériu víťazstiev. Robert sa oženil s Kamilou, Kamila konečne nemá voľný čas a nenudí sa. A ja? Ja, ktorý som naozaj bol v Albazine?

Zastavili sme sa pri zvyškoch nádherného Belzakovho kaštieľa. Zem už bola stuhnutá decembrovým chladom. Už po druhý raz v tomto roku pozorujem príchod zimy. Krovie, ktorým boli zarastené kopčeky i dolinky, bez lís-tia a s pichliačmi, zarastali zvyšky kamenných schodov. Nad našimi hlavami viseli smutné oblaky, sivosť a zhni-tá zeleň ležali na poliach až po bezfarebný obzor a čier-ny pruh lesa. Jedinou farebnou škvrnou v tomto neve-selom obraze krajiny bola Marysia v belasom plášti. Zdalo sa mi, že počas mojej neprítomnosti dospela, zvážnela. Rozprávala neveľa, opatrne, radšej počúvala, ako hovorila. A tuším veľmi opeknela.

Pomaličky som vystúpil na kamenné schody, ktoré viedli nikam, na už nejestvujúce chodby a izby.

- Keď som na dlážke našiel list z knižky s prvou sprá vou o Albazine, opantala ma myšlienka rozlúštiť záhadu, dostať sa až tam, k Amuru, po ktorom plávali biele kry hy, myslel som si, že budem sklamaný, ale uvoľním sa z opantania. Lenže neprežil som nič také. Vrátil som sa s rovnakou chorobou, ktorá ma odtiaľto vyhnala. Domnieval som sa, že tu v Kamionkach ma čaká uvoľ nenie. A znova nič. Moja choroba je nevyliečiteľná. Ak by

mi prišlo znova zopakovať túto cestu bez príčiny a bez vý-sledku, urobil by som to bez váhania. Niet mi pomoci?

Marysia mlčala. Vystúpili sme na posledný stupeň schodišťa. Ďalej už nebolo nič, iba diaľky blankytného vzduchu a pod nohami krovie bez lístia zakrývajúce roz-bité tehly. Ale ja som videl chodby kaštieľa, izby, pra-covňu, kam Duda priviedol Karola Szulca. Počul som výstrel, po ktorom v horárni padol zabitý pán Belzak. Dotýkal som sa prstami peňazí, ktorými Belzak chcel zaplatiť Szulcovu smrť. Bol som na brehu rieky, kde Belzak s Boulainom nechali raneného, videl som na fo-tografii vrecko zlata, ktoré bolo vykopané v Albazine. Celý tento už nejestvujúci svet žil v mojej predstavivosti a vedel som, že už nikdy sa z neho nedostanem.

Strčil som ruky do vrecák plášťa. Dotýkal som sa sta-rej medenej mince z Chorského chrbta. Vybral som ju a nadhodil si ju na otvorenej dlani.

- Asi má priniesť šťastie v láske. Dva týždne po návrate do Poľska som dostal zásielku

z Leninovej knižnice v Moskve. Bol to mikrofilm Witsenovej knihy Noord and Oost Tartarye, vydanej v Amsterdame v roku 1692.

Doniesol som si do svojej izby malý filmový projektor a niekoľko dní som márne hľadal človeka, ktorý by na-toľko vedel po holandsky, aby mi mohol preložiť text pí-saný v starej holandčine. Keď už som chcel rezignovať, jeden z mojich priateľov mi poslal nejakého starčeka. Ten sa podujal prekladať, ale žiadal, aby som z vyše päť-stostránkovej knižky vybral konkrétne strany, dal ich vyvolať a zväčšiť!

Onedlho mi priniesol preklad. Lenže namiesto osvet-lenia to ešte väčšmi zahmlilo Niceforovu záležitosť.

Nicolaes Witsen vo svojej geografickej knihe o Sibíri niekoľkokrát podáva správy a opisy krajov, ktoré posky-

255 tol poľský cestovateľ „Nikipera" alebo, ako píše na inom mieste, „Nicefor". Ten Nicefor v roku 1677 skú-mal sibírske kraje až po Čínu. Zhoda mien, národností a dát (veď v tom istom čase, teda v roku 1675, Nice-for Czernichowski na čele oddielu kozákov vydal sa do Mandžuska na pomoc tunguzskému kniežaťu Gantimurovi Ulanovi) dokazuje, že Witsenov „Niceforus" je Nicefor Poliak, ktorý vybudoval albazin-skú pevnosť.

Witsenove slová: „Zeker edelman, genaemt Nicephorus zich nu ophoudende aen het hof van Polen, die door de noorder gewesten tot in Sina heest gereist..." starček preložil takto: „Šľachtic, spomínaný Nicefor, teraz žijúci a usídlený v Poľsku, ktorý cestoval v roku 1677 a cez severné kraje sa dostal do Siny (Číny), po návrate hovorí..."

Nicefor sa vrátil do Poľska? A tu napísal svoju správu, ktorá poslúžila Witsenovi v jeho geografickej knihe? A nie je to najlepšie vysvetlenie, prečo Nicefor po ude-lení cárovej milosti a vymenovaní za vojvodcu Albazinu zakrátko odišiel z tejto funkcie a prenechal ju vyslanco-vi z Nerčinska? Ustúpil nie pre intrigy, ako sa domnie-val Dubiecki, nie pre vek, ako som si ja myslel, ale pre-to, že opustil Albazin a vrátil sa do Poľska.

Starček však upozornil, že hoci vie po holandsky a použil mnoho slovníkov, nevedel preložiť výrazy „aen" a „hof", ktoré predchádzajú slovám „van Polen".

A tak nemožno celkom určite tvrdiť, že Witsen píše: „Nicefor... teraz žijúci v Poľsku". Rovnako dobre táto veta môže znieť: „... teraz prichádzajúci... z Poľska".

Možno ide o to, že „Nicefor... z Poľska" po návrate zo svojej cesty k hraniciam Číny opisuje vo svojej správe... a tak pod...

Kam sa vrátil Nicefor zo svojej cesty? Do Albazinu?

Pochybujem. Skôr do Moskvy, kde tak ako Chabarov podal správu o svojich výpravách. Na základe tejto sprá-vy, odvolávajúc sa na Nicefora, holandský zemepisec, Nicolaes Witsen, opisuje Bajkalské jazero a Sibír na vý-chod od Leny. Teda Nicefor Czernichowski je nielen za-kladateľom malého statiku pri Amure, ale aj jedným z veľkých objaviteľov sibírskych krajov.

Iste sa nájde lingvista, ktorý celkom presne preloží vetu z Witsenovej knihy. Zatiaľ však posledné roky ži-vota Nicefora Czernichowského zostávajú záhadou, ktorá čaká na vysvetlenie.

VÝSLOVNOSŤ MIEN A NÁZVOV

Bohdanowicz, Boulain Czernichowski Grójec Grzegorz Kotylion Krzyžanowski, Jerzy Lubieński Maryśka, Marysia Mniszechová Ryszard Szulc Tomasz Wiśniowiecki Woroszylski Žólkiewski

bohdanovič bulen černichovski grujec gržegorž kotilion kržižanovski, jerži lubieňski mariška, mariša mňišechová rišard šulc tomaš višňoviecki vorošilski žulkievski

Mladý novinár objaví v starých novinách správu o liste čínskej armády obrancom albazinskej pevnosti, ktorý

bol napísaný mandžusky, mongolsky a poľsky. Táto informácia ho natoľko zaujme, že sa rozhodne

vypátrať, ako to vlastne bolo. Vyberie sa na dobrodruž-nú cestu na Sibír, dozvie sa o osudoch krajanov na Ďalekom východe. Podarí sa mu však nájsť aj poklad

ukrytý v albazinskej pevnosti?

ZBIGNIEW NIENACKI je autorom úspešnej série detských kníh o pánu Tragáčikovi

- historikovi umenia, ktorý po strýkovi zdedil výkonné, ale aj veľmi škaredé auto. Po tomto tragáči dostal svoje meno.

Pána Tragáčika zaujímajú neobjasnené príbehy z dejín umenia. V dobrodružných príbehoch vysvetľuje postupy riešení záhad zahalených tajomstvom. Spolu s ním sa zahráte na detektíva,

zapojíte fantáziu, budete hľadať riešenia, no najmä zažijete radosť z čítania.

Pripravujeme:

PÁN TRAGÁČIK A ATANARICHOV POKLAD

PÁN TRAGÁČIK A SVÄTÝ RELIKVIÁR